Čas a príliv neberú ohľad na nikoho Medziobjekty Aleša Votavu

Komorná expozícia Gotickej tabuľovej maľby a plastiky predstavuje stredoveké sakrálne umenie v strednej Európe. Maľby a plastiky, ktoré pochádzajú z obdobia od konca 13. až po prvú tretinu 16. storočia, zároveň reprezentujú najstaršie umelecké artefakty v správe Galérie mesta Bratislavy.

Nová expozícia BIATEC. Keltská mincovňa, ktorú pripravil Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave (MÚOP) v spolupráci s Galériou mesta Bratislavy (GMB) prezentuje miestne kultúrne dedičstvo prostredníctvom vizuálnych príbehov. Prepojenie architektonického riešenia relatívne malého priestoru s modernými digitálnymi technológiami prináša návštevníkom bohatý obsah v interaktívnom spracovaní.

Projekt "Pasáž" predstavuje akúsi symbolickú "skratku naprieč svetmi", v ktorých existujeme či pobývame: cez svet faktický, reálny, do sveta ľudskej kultúry, kde je skutočnosť zamieňaná za skutočnosť inú - virtuálnu - za skutočnosť slova, textu, znaku, symbolu, obrazu a potom späť.

V galérii drieme nastražené prostredie a čaká, kým ho oživíš. Je hladné po ľudskej prítomnosti. Naplní sa, keď mu vystavíš svoje telo a naleješ doň svoj obsah. Ak ho pustíš, prejde tvojou pokožkou, sliznicami, rohovkami aj vnútorným uchom. Bude sa ťa bezprostredne týkať, až ťa celkom pohltí. Vo vnútri stretneš hmotu, hladkú aj priečne pruhovanú, zrejúcu a mokvavú. Okúsiš hustnutie vlákien a chvenie tkanív, zažiješ poddajnosť kostí aj neoblomnosť gravitácie. V útrobách ti neostane nič iné, len sa spoľahnúť na zmysly. Obídu myseľ, neuvidia zmysel; vrátia ťa do záhybov vlastného tela. Nič sa nedozvieš, ale niečo snáď pochopíš. Spomenieš si, že si hmota ako každá iná, viazaná na tie isté cykly, ako zvyšok živého a zomierajúceho sveta. Na tom, že si tu, nemáš predsa vinu, ani zásluhu. Umy si chodidlá, budeš sa vyzúvať.

Už dobové neoavantgardy 60. a 70. rokov experimentovali s porušením ohraničenia plochy či s expanziou klasického maliarskeho média do intermediálnych prostredí, aby sa v rámci emancipačných snáh oslobodzovali od formálnych nárokov, ktoré boli kladené na tradičné formáty. Aktuálne dielo je príkladom rozšírenia maľby do priestorovej inštalácie. Kriticky sleduje estetiku, o ktorej sa povojnovým modernistickým jazykom rozpráva ako o takzvanej vrodenej štruktúre maľby.

Inštalácia Totemy pozostáva zo série piatich unikátnych sôch zo spálených kníh na betónových podstavcoch. Jednotlivé tituly kníh však nie sú rozpoznateľné, v procese pálenia sa zliali do celistvého sochárskeho diela, ktoré sa vzťahuje k známym geometrickým formám, napr. Brancusiho podstavcovým sochám, a obsahovo sa prepája so sociálnymi utópiami v tradícii umeleckých avantgárd futurizmu či konštruktivizmu. Autorky, ktoré systematicky analyzujú režimy patriarchálne konštruovanej ženskej reprezentácie, pracujú s knihami ako so symbolmi gramotnosti, ktorá je považovaná za, povedzme, mužský, nespochybniteľný znak pokroku. Z kníh, ktoré v novom vertikálnom usporiadaní a krehkosti obhorenia komponujú špecifické majestátne objekty, vytvorili akési iracionálne, len ťažko verbalizovateľné totemické figúry jazyka sochárskeho diela.