Oči dokorán pre Úrad vlády a Prezidentský palác

Vyštudoval VŠVU v Bratislave v ateliéri Prof. Daniela Fischera, v rokoch 2003-2005 bol na Akadémii výtvarných umení v Prahe (Prof. Zdeněk Beran), v rokoch 2005-2014 absolvoval sezónne pracovné pobyty v Paríži.

Jeho diela nájdete v SNG, v Českej národnej galérii, Galérii Mesta Bratislavy, Kysuckej galérii či Mestskej galérii Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch aj v súkromných zbierkach vo Francúzsku, v Nemecku, Portugalsku, Brazílii, Belgicku či Spojených štátoch. Zastupujú ho galéria Zahorian Van Espen Bratislava- Praha, Galeria Kubik Porto, Rosenbaum Contemporary Miami.

Vo svojej tvorbe sa venuje vyhľadávaniu hraničných výrazových a tematických kódov, zameraných na prepis intímneho vzťahu poznávania sveta maliarskym vnemom.

V tvorbe mu romantickosť momentu nestačí. „Potrebujem cítiť pocit z času, ktorý je absolútny,“ hovorí pre nové vydanie podcastu Oči dokorán maliar Juraj Kollár. Študoval v Bratislave aj v Prahe, chvíľu pôsobil aj v Paríži. V rozhovore vysvetľuje prekvapivé námety svojich diel aj svoju techniku.

Tvoja tvorba prechádza z realistickej polohy do abstraktnej a späť. Realitu stvárňuješ na rôznej škále od hyperrealistického znázornenia po úplne abstraktné výjavy a často sa tieto štýly stretávajú v rovnakom čase. Môžeš nám trochu vysvetliť tento svoj pluralizmus a ako sa rozhoduješ o svojich námetoch?

To má genézu v období štúdia na vysokých školách v Bratislave a v Prahe. V Bratislave som študoval u profesora Fischera, čo bolo prostredie, kde sa o maľbe viac uvažovalo a malo presahy aj do konceptuálnejšieho videnia maľby. Mne sa tým pádom obrátil ten proces, lebo väčšinou človek získava maliarsku skúsenosť tým, že maľuje podľa živého modelu alebo priamo v krajine. No a u mňa to bolo opačné v tom, že som sa snažil dekódovať svoj princíp videnia v teoretickej rovine, zatiaľ čo moje prostriedky na vyjadrenie boli obmedzené. Moja skúsenosť bola nezrelá a zrelosť nastúpila skôr v tom uvažovaní o maľbe, ako v praktickej rovine. Ten deficit sa naakumuloval a odišiel som študovať do Prahy do ateliéru Klasických malířských technik, kde som študoval priamo médium maľby ako také.

Čiže to, čo som nadobudol v abstraktnej štylizácii, som neskôr uplatnil v hyperrealizme. Skúsenosť, ktorú som si vytvoril v izolovanom vákuu uvažovania, uplatňujem v realistickom prevedení, inak povedané. A keďže moja inšpirácia pochádzala často z nejakej fotografie, vlastne mi dobre padlo, že do toho hyperrealizmu som mohol vnášať voľnú živú maľbu. Fotografia tým pádom nebola tým jediným nosným celkom, ktorý som tam prenášal.

Obrazy Úrad vlády a Prezidentský palác verne zobrazujú budovy, ktoré sú symbolmi moci. Potvrdzuje to aj fakt, že práve Úrad vlády si vybral do kancelárie za pracovný stôl súčasný primátor Bratislavy. Aký je to pocit vídať svoje dielo na záberoch z primátorovej kancelárie? A aký je tvoj postoj k moci?

Je to niečo, čo so mnou dennodenne žije, pretože intenzívne sledujem politický život na Slovensku. Najmä keď som bol v zahraničí, tak som domácu kultúrnu a politickú scénu vnímal veľmi intenzívne. Preto keď som prišiel späť do Bratislavy a rozhodol som sa, že tu budem žiť a tvoriť, mal som nárazové nutkanie zabrúsiť do tém, ktoré vnímam ako svoj dlh voči tomuto prostrediu. Potreboval som zreflektovať tie základné inštitúcie a štruktúry moci, ktoré reprezentujú štát.

Tieto práce nie sú jedinými, v ktorých si sa venoval politike. Istého času si maľoval aj portréty politikov. Čo si nimi sledoval?

Portréty politikov, to bol vlastne taký umelecký koncept. Hľadal som v ňom námet, ktorý by som mohol maľovať čo najmenej prístupne a ľúbivo, ako sa len dá. Teda úprimne vyjadriť psychologický charakter, ale zároveň som chcel, aby bol v kontraste ku kvalite maľby. Nemalo tam byť prítomné nič estetické, len kvalita umelecká, výrazová, ktorá môže pôsobiť na diváka rovnocenne ako hociktorý iný obraz.

Vráťme sa k obrazu Úrad vlády. To, čo nie je vidno z fotografie, je plastová sieťka podobná tej, ktorá sa vkladá pod omietku pri murárskych prácach. Je vložená priamo do maľby a vytvára v obraze akýsi raster. Na čo slúži?

Túto sieťku som objavil v Paríži, keď som tam pôsobil a privyrábal si ako záhradník. Sieťku používali ku kvetom, aby ich chránila pred vtákmi, alebo ju kládli na zem proti krtkom. Na začiatku bola len takým experimentom, ale nakoniec určovala rámec, cez ktorý sa pozeráme smerom von. To je to, čoho som sa vždy obával, že sa sugestívne začnem profilovať v maľbe, bude to len o mojich lyrických vyjadreniach, o pocitoch a stratím racionálny odstup. Táto sieťka alebo to delenie vyvolávajú vo mne pocit niečoho, čo je objektívne uchopiteľné. Niečoho, čo má rovnocenné bytie ako hocičo iné okolo nás a nie je iba napodobňovaním skutočnosti. Sieťka je sama osebe skutočnosťou, hmotnou kvalitou. Zároveň mi to umožňovalo experimentovať s maľbou.

Prvok rastra nebol pre teba úplne nový, objavuje sa vo viacerých tvojich dielach. Asi najznámejšie sú maľby, ktoré zobrazujú krajinu akoby pohľadom cez sklobetónovú stenu. Je to zároveň jeden z najstarších námetov, ku ktorému sa opakovane vraciaš. Ako sa toto rozdelenie do mriežky stalo súčasťou tvojej tvorby?

Keď som bol malý chlapec, otec rekonštruoval chalupu, takže som videl tú surovosť stavby, jednotlivé etapy a fascinoval ma stavbársky materiál, s ktorým sme sa s bratom v detstve hrali. Rozmýšľal som, čo by sa z toho dalo vyrobiť. No a neskôr, keď som bol na škole, tak som si spomenul na sklobetónovú stenu, cez ktorú bolo vidieť susedovi do záhrad. Napadlo mi, že by som s tým mohol pracovať, že by to mohlo byť zaujímavé. To sa týka aj murárskych sieťok, sú to impresie, ktoré mám prenesené z detstva.

Už si spomínal, že si chvíľu pôsobil v Paríži. Prečo si tam išiel? Napriek slávnej minulosti Paríž už dnes nestojí v centre diania súčasného umenia.

To je trošku mytológia. Keď som bol mladý, rád som čítal životopisy modernistických maliarov a tie boli vždy literárne späté s Parížom. O Paríži som mal teda romantickú predstavu a dal som si predsavzatie, že tam pôjdem. No a ako som si to povedal, tak vzápätí, hneď na druhý deň, prišli za mnou také dievčatá z Banskej Bystrice so slovami „Zastavili sme sa tu v triede a hľadáme niekoho, kto by s nami išiel do Paríža.“ Ja som bol z toho úplne v šoku, že včera som sa o tom skalopevne rozhodol a teraz sa mi prihodilo toto. Povedal som, že samozrejme idem. Mal som sedemnásť a prvýkrát vôbec som uvidel západnú časť kultúrneho sveta, diela, o ktorých som čítal. Bol to pre mňa silný zážitok. Neskôr som mal možnosť ísť do Paríža cez známych, mal som kde bývať, tak som to využil. Nebolo to tak, že by som o tom veľa rozmýšľal. Nevolil som si mesto z hľadiska z pragmatických dôvodov, kvôli možnostiam uplatnenia alebo podobne.

Neskôr si tam mal aj ateliér a pár výstav.

Bol som tam čistého času asi tri roky, takže sa to nejak nazbieralo. Ale viac som emocionálne prežíval, čo sa medzitým dialo doma. V Paríži som bol v takej izolácii, oslobodený od všetkých problémov, starostí a mohol som si slobodne pracovať.

Námety tvojich obrazov sú pomerne tradičné – krajina, mestská veduta alebo portrét. Čo zaujme, je spôsob, ako ich uchopuješ. Akoby si ich podroboval nejakej vlastnej štúdii, ktorú divák nemá možnosť odčítať, ale výsledkom je atmosféra, ktorá je, naopak, vždy veľmi silná. V istých momentoch sa dá povedať až sentimentálna, čo mi práve pripomínajú tie sklobetónové steny. Rád sa obraciaš do minulosti?

Toto mi asi nikdy nenapadlo, ale fascinuje ma absolútnosť času. Stretávanie sa historicity s prítomnosťou, keď je ich prítomnosť zahrnutá v obraze, aj s intenciou určiť pôsobenie diela do budúcnosti. V diele mi teda romantickosť momentu, ktorý sa odohráva teraz, nestačí, potrebujem cítiť tú fundamentálnosť, pocit z času, ktorý je absolútny.

Mohol by si nám opísať svoju maliarsku rutinu, ako tráviš čas v ateliéri?

V ateliéri trávim normálne svoje pracovné dni od pondelka do piatka, od 10.00 do 15.30 h, potom idem po deti do škôlky. Takže mám taký klasický, každodenný život.

Čakala som, že to trošku rozvinieš (smiech).

No, má to takú dramaturgiu, že keď prídem do ateliéru, asi hodinku potrebujem na premýšľanie, čo idem robiť. Okolo obeda som väčšinou v najlepšej forme, preto ani neobedujem, lebo by som si ten najzásadnejší, najproduktívnejší čas prestrihol obedom. Takže mám raňajky a potom večeru.

To je veľmi asketické.

Asi áno, ale ani necítim hlad. Nechýba mi to.

Aké máš plány na najbližšie obdobie?

Pred pár dňami som mal vernisáž v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne. Výstava potrvá do januára. Aktuálne dokončujem sériu malieb na Art Cologne do Kolína. Plány na tento rok sa tým aj vyčerpali. V priebehu roka som mal výstavu v Spojených štátoch na Art Miami, v Nitrianskej galérii som mal na jar takú väčšiu výstavu a momentálne aj spoločnú výstavu v Slovenskom rozhlase, tam je práve vystavená Rada Slovenskej Republiky, taký pohľad na parlament.

Z tej série ako Úrad vlády?

Áno, z toho istého roku, keď padla vláda, tak som to namaľoval. V tom období vzniklo viac takých žánrovejších výjavov. Dóm svätého Martina, Most SNP, viacero verzií Sadu Janka Kráľa. Zároveň som maľoval viackrát aj senát v Paríži v Luxemburskej záhrade.