Oči dokorán pre The Economist

Témou nového dielu podcastu Oči dokorán je dielo The Economist zo série Lebensraum. Séria, ktorá vznikla v roku 2008 a ktorú neskôr kúpila do svojej zbierky Galéria mesta Bratislavy, realisticky zobrazuje hlavy ľudí, ktoré sa snažia nadýchnuť pod plastovými taškami s nápismi komerčných značiek. Kriticky ladená tvorba je doménou výtvarníka Marcela Mališa.

Tvoju tvorbu dlhodobo vnímam ako aktívne komentujúcu spoločenskú a politickú situáciu dnešnej doby. Už počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení bolo zjavné tvoje kritické nastavenie voči konzumnej, povrchnej kultúre dneška. To sa ti veľmi výstižne podarilo zachytiť práve v sérii obrazov Lebensraum. Mohol by si v krátkosti opísať prvotný impulz, zámer, s akým si vytvoril celú sériu?

Je to viac ako jedenásť rokov, odkedy som vytvoril túto sériu, a postupne som už aj zabudol, aké boli prvotné impulzy. Ale ak si správne pamätám, tak som vtedy zažíval takmer existenčný tlak z celého okolitého priestoru. Z každej strany sa na teba niekto usmieval s ponukou zubných pást a neviem čoho. Mal som pocit, že sa v tom konzume dusíme. Na sérii Lebensraum som začal pracovať v roku 2008, ale ešte nie je úplne ukončená. Stále dorábam nejaké malé kúsky, aj keď ma to už veľmi nebaví. Teraz mám ešte pripravených zopár menších formátov.

V roku 2008 bol vizuálny smog v meste omnoho intenzívnejší, teraz sa to už trochu znormalizovalo.

Asi to s tým súviselo. Motív obrazov však pôvodne vychádzal z udalostí nasledujúcich po vstupe americkej armády do Iraku. Tým zatýkaným potenciálnym teroristom dávali cez hlavy kukly. Zatkli ich a pri odvoze, aby ich úplne dezorientovali, im ich nasadili. Mne sa to vtedy zdalo veľmi absurdné a z toho dôvodu som ten motív použil, akurát namiesto kukly som si dal na hlavu igelitové vrecko.

Tým si odpovedal aj na ďalšiu otázku, lebo som sa chcela opýtať, či si na tých obrazoch ty sám.

Áno, sú to moje hlavy.

To násilie tam cítiť, aj keď o tej inšpirácii som nevedela. Odvtedy uplynulo veľa rokov. Keby si sa mal spätne pozrieť na toto obdobie, mal by si pocit, že sa spoločnosť zmenila v tom konzumnom tlaku?

Nie, nemám pocit, že by sa niečo zmenilo, možno sa ten tlak dokonca zintenzívnil. Ale k malej zmene predsa len došlo, a to že začíname byť ekologickejší. Igelitové vrecká sme vymenili za papierové.

Obrat k lepšiemu nastáva, aj keď teda pomaly.

Tak to som si nie istý, či k lepšiemu, ale zmena tam je.

Symbolika plastovej tašky s nápismi komerčných značiek, pod ktorou sa dusí človek, je veľmi silnou a výstižnou metaforou. Rovnako kriticky, ako sa vyjadruješ k spoločenským témam, sa staviaš aj k médiu maľby a podrobuješ ju rôznym experimentom. S úplnou ľahkosťou prechádzaš z dokonalého realistického zobrazenia k abstraktným obrazom a späť. Nevyhýbaš sa ani vystavovaniu objektov, fotografií či videa. Práve absencia jednotného štýlu je pre teba charakteristická. Ako môžeme chápať túto tvoju mnohotvárnosť?

Naozaj neviem, tiež sa to snažím pochopiť, je to ťažká otázka. Mám pocit, že nie všetko sa dá vyjadriť jednou cestou, a musím hľadať rôzne spôsoby zobrazenia. Niektoré veci, ktoré mi napadnú, sa nedajú vyjadriť realistickou alebo, naopak, abstraktnou maľbou. Spomínaš, že s ľahkosťou prechádzam z jedného štýlu do druhého, ale to sa len tak javí, väčšinou pri tom dosť trpím.

Osobne ma najviac fascinuje zobrazenie reality, to považujem za vrchol. A to, že mením štýly? Keď chcem vypovedať o chamtivosti doby, neviem, či by som to vedel s maľbou spraviť. To by sme museli prechádzať jednotlivo cez všetky moje veci, aby sme došli k nejakému záveru. Vezmem si to ako domácu úlohu, zamyslenie sa nad otázkou..

Aby sme to uzavreli, štýly sa u teba menia s témami.

Áno, snažím sa ich prispôsobiť. To je však zároveň aj chyba, lebo svet výtvarného umenia si vyžaduje, aby si mal konzistentný štýl, aby ťa rozpoznali na 100 metrov. Trochu proti tomu bojujem, pretože si myslím, že to je klišé zaužívané už od stredoveku. Keď vznikali žánrové maľby, tak sa jeden umelec špecializoval na maľovanie rýb, druhý robil krajinky s morom. Keby taký maliar preskočil do iného žánru, tak sa vymaže na trhu s umením a stane sa nerozpoznateľným. Mne to osobne ubližuje, ale galeristov taký postoj nezaujíma. Oni chcú konzistentný štýl, nemôžeš každé tri mesiace zmeniť, ako maľuješ, hrať sa s tým. Ale ja považujem výtvarné umenie za určitý druh slobody, kde si môžem v princípe robiť, čo chcem, na tej malej, obmedzenej ploche obrazu. Čo mám teraz celý život maľovať igelitky?

Takže to, čo tebe dáva slobodu, uberá na poli predaja.

… alebo zastúpenia galériou. Keď stále experimentuješ, dostávaš sa do pozície, že to niekedy nemusí vyjsť. Ako napríklad moja séria s Paris Hilton.

Snažím sa spomenúť si na tvoju sériu s Paris Hilton.

Bola to moja doktorandská práca, vystavená v galérii Čin Čin v roku 2013. V tejto sérii som si privlastnil fotografie Paris Hilton z internetu a snažil som sa ich pretransformovať do jazyka socialistického realizmu, ona ku každej fotke používala neoliberálne mottá, čo sa mi zdalo zvláštne. Odfotí sa polonahá pri bazéne a dá k tomu koment This life is beautiful a podobne. Avšak tá transkripcia sa mi proste nepodarila, potreboval by som možno ešte ďalší rok intenzívneho maľovania, aby som to dostal do toho maliarskeho jazyka. Niektoré veci sa podaria a niektoré nie.

Marcel Mališ Vyštudoval VŠVU v Bratislave v ateliéri prof. Daniela Fischera 2001 – 2007, kde v roku 2013 získal aj doktorandský titul. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach SNG, Galérie mesta Bratislavy, Meulensteen Art Collection v Holandsku a ďalších.

Vo svojej tvorbe sa venuje prevažne maľbe, sporadicky fotografii a objektom. Samostatne svoju tvorbu prezentoval napríklad v Slovenskej národnej galérii – Akcia ZET (2021 – 2020), skupinovo v Essl Museum vo Viedni Transcending cultures (2013) alebo v Berlin Spaceship Jugoslavia (2011). Je trojnásobným finalistom ceny VÚB Maľba roka (2009, 2010, 2011), finalistom ceny Henkel Art Award (2010) a laureátom ESSL Art Award CEE z roku 2013.

Spájajúcim motívom tvojich diel sú práve obsahy, ktoré komunikuješ. Tie sa v nedávnej dobe točia hlavne okolo politiky. V čerstvej pamäti mám akciu z átria SNG, kde si vytvoril autorskú repliku strateného obrazu Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi, ale aj výstavu v galérii Ateliér XIII- Krajinka j**nutých. K téme kultu osobnosti a k propagande socialistického realizmu sa opakovane vraciaš. Sú tieto témy formou výstrahy pred dnešnými nástrahami v politickom živote?

Mňa skôr ten socialistický realizmus fascinoval výtvarne. Úplne intuitívne som si robil v ateliéri skúšky, že som premaľoval plagáty z 50. a 60. rokov a vkladal do nich rybičky alebo podobné hry. Tá estetika ma oslovuje. Samozrejme, nie všetko zo socialistického realizmu, lebo ten má široký záber, mne sa páči tá klasická propagandistická verzia. Teda umenie, ktoré vzniklo za účelom ovplyvňovať masy.

To je ten druh malieb, kde sa zobrazovali príslušníci každej spoločenskej triedy, ako prikladajú ruku k spoločnému dielu socializmu.

Áno. Začal som sa s tým pohrávať a potom (po niekoľkých rokoch) ma oslovila SNG, či by som im nepremaľoval už spomínaný obraz. A na to som nevedel povedať nie. Bola to obrovská výzva. Zatiaľ moja najkrajšia maliarska skúsenosť. Každý deň som robil osem až desať hodín.

Aký bol veľký ten obraz?

8,7 x 8 metra.

A ako dlho trvalo namaľovať ho?

Osem mesiacov, z ktorých som reálne odpracoval štyri. Ale obraz nie je dokončený. V pravom dolnom rohu je to napísané (nedokončené). Pokojne by som nad tým mohol stráviť ešte ďalšie štyri mesiace, nedalo sa to stihnúť. Prišla pandémia, boli sme v karanténe, ja som popritom učil na škole a boli tam aj iné faktory. Pokým prišiel vysokozdvižný vozík, prešli dva týždne, postavenie lešenia ďalšie dva. Keď som si to finálne spočítal, vyšli mi štyri mesiace. Každý deň som si robil zápisky, kedy som pracoval, prišiel a odišiel.

Vráťme sa ešte ku skúmaniu hraníc tvojho výtvarného prejavu. Z tvojej tvorby je jasné, že nestačí, aby sa divák len díval, musí aj myslieť. Požiadavka na vzdelaného diváka ráta s tým, že má niečo načítané. Aký máš vzťah k literatúre?

Čítal som viac, keď som bol mladší. Respektíve čítam stále, ale bývali časy, keď som vedel celú noc stráviť čítaním, teraz už nie. Dám dve-tri stránky a zaspím. No nemyslím si, že moje diela si vyžadujú intelektuálne zdatného jedinca.

Ale áno, pracuješ s odkazmi.

V tom prípade ich tam dávam čisto podvedome alebo neviem o tom, že by som nejak nad nimi uvažoval. Nie som Eugéne Delacroix, ktorý si prečíta knihu a z nej spraví päť obrazov.

A čerpáš z literatúry pri svojich námetoch?

Nie. Respektíve nie vedome. Napríklad Delacroix reálne vychádzal z literatúry. Prečítal si knihu, našiel tam nejaký slovný obraz a ten prepracoval do diela. Čítal som teraz jeho denníky, fajn kniha – asi 400-stranová. Sú tam rôzne záznamy; škoda, že sa už nedá zohnať, bola vydaná v 60. rokoch.

Na čom aktuálne pracuješ?

Momentálne pracujem na návrhoch na grafiky pre Čierne diery. S tým sa dosť trápim. Oslovili ma, aby som spravil Slavín, ale nechcem ho urobiť tak klasicky. Teraz sa objavuje veľa risografií práve s námetom Slavína. Preto ho chcem vyhotoviť inak ako len statický obraz významného pamätníka. Chcem ho trochu hororovitý, pretože je reálne vybudovaný na krvi, a chcem, aby to v ňom bolo cítiť. V zásade s tým ale dosť bojujem a zisťujem, že asi neviem robiť grafiky.

Možno je problém v objednávke, v tom, že niekto zadá tému. Že téma nejde priamo od teba.

Áno, už to robím asi mesiac, mám 25 skíc, z nich vyberiem 3-4 a prepracujem ich do obrazu. A tiež mam v ateliéri rozrobenú ešte jednu igelitku.

Povedal si, že tá séria stále pokračuje. Ako sa vyvíja, aký smer nabrala?

Sú v zásade stále také isté, hlava zabalená v igelitovej taške na bielom pozadí, ani ich nechcem inam posúvať. Formát maľby vychádza z fotografie na pas. Posledná, na ktorej pracujem, sa volá Russkyj Suvenir. Je to igelitová taška s ornamentom, v azbuke je na nej napísané ruský suvenír. Začal som na nej pracovať v roku 2012 a nedokončil som ju. Teraz som sa k nej vrátil. Je tam veľmi veľa detailnej filigrantskej roboty, takže sa musím sústrediť a dokončiť ju. Už bola medzičasom vystavená.

Nedokončená?

Áno, medzi nedokončenou a dokončenou maľbou nie je veľký rozdiel, necvičené oko to ani nezbadá.

Mňa zaujalo, že si to prirovnal k fotografiám v pase. Majú hovoriť o identite, ale identita je nečitateľná a nahrádza ju značka. Pamätám si, pokojne ma oprav, že si mal obraz, kde motívom bola celá postava zabalená do igelitiek.

Áno, dva som také namaľoval. Jeden sa volal Komédia a druhý Čo teraz. Čo teraz je celá postava zabalená v koláži z igelitových tašiek, ktorá vykračuje k divákovi, a obraz je citáciou diela Josepha Beuysa La Rivoluzione siamo Noi. Je to úplne jednoduché dielo – fotografia, na ktorej Beuys rázne vykračuje smerom von z obrazu k divákovi, čím chce symbolicky povedať: Poďte, my sme revolúcia a musíme to tu zmeniť. Takže urobil som si z neho srandu o 30-40 rokov neskôr s otázkou čo teraz?

To som neodčítala, ale atmosféru si pamätám.

Obraz verne kopíruje kompozíciu, zobrazuje postavu, ktorá je niečo medzi človekom a umelou plastickou hmotou. Ten druhý sa volá komédia a tam som zas oblečený v taškách, ktoré majú čiernobiele štvorčeky, tie symbolizujú harlekýna.

Počas rozhovoru si sa viackrát odvolal na postavy z dejín umenia; máš aj umelca, ku ktorému sa rád opakovane vraciaš?

Keď som robil igelitku, tak som bol trochu fascinovaný Beuysom, ale skôr sa to stále mení. Niekedy často – každý rok niekoho objavím – a inokedy zas dlho nič. Ale nemám výtvarníka, ktorého by som vyslovene zbožňoval, skôr je viac tých, ktorých mám rád. Napríklad teraz som objavil Arcangela Sassolina, ktorý bol tento rok aj na bienále v Benátkach. Alebo Justin Mortimer, anglický maliar, možno o desať rokov starší ako ja a s omnoho lepšou kariérou (smiech). On je naozaj drsný, „maniak“, stále je zatvorený v ateliéri a tvorí. U neho krásne vidíš ten kontinuálny vývoj. Drží si svoju abstraktno-figuratívnu líniu, neskáče ako ja.

Tak ale tu treba pripomenúť, že v súčasnom umení to nie je žiadna doktrína, že výtvarníci majú konzistentný jazyk.

To si, samozrejme, myslím aj ja, ale pre trh je to jednoduchšie, ako sme už spomínali. Mám na to jednoduchú odpoveď – pozrite si zo zadnej strany podpis, ten je všade rovnaký (smiech).