Podcast

Palo Čejka sa narodil v Bratislave. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1992 – 1998) na katedre fotografie v ateliéri Miloty Havránkovej a na katedre dizajnu – odbor grafický dizaj – v ateliéri Ľubomíra Longauera. Venuje sa fotografii, grafike, ilustrácii a grafickému dizajnu. Hlavne autorskému linorytu, drevorezu a experimentom s technikami tlače z výšky.

Je leto, a keď som si prechádzala diela, ktoré nedávno pribudli do zbierky galérie, natrafila som na tvoje farebné linoryty Inštitucionálna zeleň. My sa poznáme pomerne dlho, a čo sa mi s tebou spája asi najviac, je informácia, že detstvo si strávil v bratislavskej Botanickej záhrade. Ja ako celoživotný nadšenec prírody, ale hlavne botanických záhrad ti to trošku závidím. Tvoji starí rodičia patrili k zakladateľom tohto miesta a vy ste tam ako rodina do tvojich 12 rokov aj bývali. Ako ťa ovplyvnila táto životná skúsenosť, aký máš vzťah k rastlinám a ako sa to prejavilo v tvojej tvorbe?

Predpokladám, že absolútne ma to ovplyvnilo, ale asi do tej miery ako každé prostredie každého človeka ovplyvňuje, len toto bolo nejakým spôsobom exotickejšie. Iné to bolo v tom, že ako dieťa som mal azda viac slobody oproti dnešným štandardom. V minulosti bolo všeobecne menej áut, bolo menej nebezpečné prebehovať cez cestu, menej áut bolo zaparkovaných na okraji cesty, takže vybiehajúce deti bolo vidieť z diaľky. Tým, že botanická záhrada bola navyše uzavretým oploteným priestorom, tak som mal ešte o niečo väčšiu slobodu ako bežné deti v meste. Od veľmi nízkeho veku, aj keď si netrúfam povedať odkedy, som chodil sám von a vracal som sa za šera. Samozrejme, neboli sme jediná rodina, ktorá bývala v botanickej. Narýchlo neviem spočítať, koľko ich tam mohlo byť, ale hádam tak do desať, takže mal som tam aj kamošov.

Rozoznával si aj jednotlivé druhy rastlín? Venovali sa ti starí rodičia tak, že ťa s nimi zoznamovali?

Do istej miery to bolo samozrejmé, lebo sa o tom stále doma hovorilo. Ale že by som dostal nejaký dril, to sa nedá povedať, nejako sa to na mňa nalepilo. Niektoré exoty som, samozrejme, vedel pomenovať. Sediac na moruši, čo pre niekoho môže byť obyčajný jedlý strom, som si vypočul mnohokrát od návštevníkov záhrady: „Chlapče, nejedz tie bobule, zomrieš“ a podobné srandy.

Mohol si asistovať pri botanických prácach. Bolo to pre teba zaujímavé? Inklinoval si k tomu?

My decká sme tam boli skôr ako narušitelia. Rozobrali sme napríklad prívody vody k niektorým revoltom, ktoré to tam postrekovali, alebo sme sa vlámali do niektorého skladu a tam sme sa hrali. Ale nič hrozné, zas takí veľkí piráti sme neboli. Skôr sme boli veľmi šikovní a všade sme sa dostali. Aj tam, kam sme sa nemali.

A aký to malo dosah na tvoju tvorbu?

Tak opäť na takej jednoduchej úrovni ma to nejak ovplyvnilo, ale keby som mal povedať konkrétnejšie. Ja som celkovo taký dosť chaotický a veci sa mi skôr tak nejak dejú. V čom mám kontinuitu, je skôr technológia a to, čo robím, beriem ako historky. Asi to neviem lepšie pomenovať.

Prednedávnom, pár rokov naspäť, ste sa s rodinou presťahovali do domu do Modry. Máš tam záhradu?

Áno, máme záhradu, bývame v Harmónii, čo je vlastne les, teraz už viac človekom kultivovaný, ale pred domom stále stretnem líšku. Je tam obrovská pestrosť vtákov, ale zároveň keďže je to bývalý les, tak na našej záhrade veci ako mrkva alebo šalát nerastú. To sme zistili pomerne rýchlo. Moja žena je fanatická záhradkárka a ja mám tiež tieto korene, a to nielen z botanickej záhrady. Ako rodina sme vždy mali ešte aj záhradu na voľný čas. Môj dedo bol profesionál, hlavný záhradník v botanickej záhrade. Neskôr sa orientoval viac na výskum, ale okrem toho mal aj vlastné záhradky, v ktorých makal cez víkendy. A mňa to podobne bavilo; vypestovať baklažán alebo artičok, to je proste paráda.

Motívom grafík Inštitucionálna zeleň sú interiérové rastliny v inštitúcii. Tie, ktoré niekedy aj desiatky rokov prežijú na chodbách inštitúcie a sú nemými svedkami jej histórie. Rozmýšľal si nad týmto faktom pri ich tvorbe?

Nejakým spôsobom asi aj áno. Lebo na niektorých z tých obrázkov sa objavujú aj iné časti toho galerijného inventára ako rôzne osobné predmety. Sú zasadené do abstraktného priestoru, ale občas sa tam mihne nejaká rýchlovarná kanvica či mikrovlnka.

Zaskočilo ťa toto zadanie?

Vysvetlili mi históriu tohto projektu, čo sa mi zdalo zaujímavé. GMB má niekoľko budov a v nich kopu inventáru, nie všetok je len umeleckého pôvodu, ako napríklad tieto rastliny na chodbách, v kanceláriách, ale aj v exteriéri. No a oni mali k týmto rastlinám pred pár rokmi komentované prehliadky s botanikom. Ten obchádzal všetko umenie a architektúru a venoval sa iba zeleni. Pokiaľ viem, tieto prehliadky sa aj párkrát opakovali.

Áno, boli populárne. Pamätám si na ne.

Presne tak a za mňa v tom bol aj istý elegantný humor. Grafiky boli spôsob, ako tento projekt oživiť.

Ako vznikla spolupráca na nich s Banskou ST A Nicou?

Bolo veľké šťastie, že to dostala za úlohu manažovať Zuzana Bodnárová, ktorá je najviac prepojená s Banskou ST A Nicou. Mám pocit, že najprv bola aj trochu nesvoja, ako to uchopiť, a potom si spomenula na mňa, že by nám to spoločne mohlo ísť. Spočiatku sme sa nad tým museli poriadne zamyslieť. Boli sme sa tam pozrieť párkrát, ja som si rastliny aj nafotil a bolo dosť času, aby som si to nechal prejsť hlavou. Opäť sme sa stretli a ja som začal niečo vyrábať… Najprv som jej posielal také drobné čudné obrázky, s ktorými nebola úplne spokojná, tak som sa nakopol a pustil do toho poriadne. Začal som tvoriť solídnejšie veci, z ktorých vyšli spomínané grafiky.

So Zuzanou sa pracuje výborne, lebo sa poznáme dlho a nekašle sa. Rozpráva veľmi priamočiaro a osobne mám veľmi rád jej špecifický humor. Každý, kto navštívi Banskú ST A Nicu, to pozná. Nakoniec sme boli spokojní, lebo aj záverečná inštalácia sa – myslím – vydarila, navozili sa tam originálne rastliny, ktoré boli predlohou, a vznikla taká akurát malá výstavka.

Viem, že táto spolupráca je jednou z mnohých, ktoré ste v Banskej ST A Nici realizovali. Aké je to byť v dielni, ktorá je zásobená všetkým potrebným klasickým vybavením pre grafiku?

Pre mňa to nie je úplne typické, lebo ja preferujem ručnú tlač. Málokedy mám program, v ktorom používam lis, ale tieto grafiky som naplánoval pre klasické tlačenie. Tlačiť ručne túto sériu pri spomínanom množstve obrázkov by bolo úplné šialenstvo, v tom teda bola výhoda lisu. Ja väčšinou tlačím len mikroskopický náklad, tri, maximálne štyri kusy výtlačkov. Ale toto bola trochu väčšia séria, preto bolo treba technicky lepšie vybavenie ako to moje. No a tým, že ma oslovila Zuzana, nebolo ďaleko ku komunikácii na použitie dielne Svätopluka Mikytu. Aj som sa tešil, pretože som u nich dlho nebol a rád tam chodím. Vznikli tam pre mňa dôležité spolupráce, síce so starými kamošmi, ale dalo nám to takú pravidelnú bázu, keď sa stanica rozhodla robiť grafické stretnutia.

S grafikmi Tomášom Klepochom a Jánom Čumlivským tvoríte roky profesionálnu skupinu.

A ešte aj Juraj Horváth, ten je dôležitý, lebo Tomáš Klepoch je mladší. Síce som o ňom vedel, ale v tom čase sme ešte neboli kamoši, ako sme dnes, a Honzu Čumlivského som vôbec nepoznal, toho priviezol Juraj Horváth. S Jurajom sa poznám roky, asi od pätnástich rokov. A nejak sa k tomu primontoval Klepoch, čo je veľké šťastie, lebo doteraz tvoríme pevnú štvoricu.

Nedávno v nových priestoroch SNG umiestnili aj vaše spoločné dielo. Ako sa pracuje v skupine, nie sú umelci prílišní individualisti na takúto prácu?

Čo sa týka tohto konkrétneho diela, tak na tom sa pracovalo v skupine perfektne, pretože grafika má dĺžku 7 metrov a na šírku 1,40 tam je pre troch ľudí priestoru až-až… Na tomto sa práve Juraj nezúčastňoval, lebo ako otec ôsmich detí a vedúci ateliéru na UMPRUM niekedy nestíha všetko. Ani my už veľmi nestíhame, pravdupovediac. Aj toto nám trvalo 3-4 roky.

V dnešnej digitálnej dobe sa mi zdá vzácne, keď ľudia majú manuálne zručnosti, ktoré môžu využiť. Ako grafik, rytec si počas rokov nadobudol rôzne zručnosti, a to aj v experimentálnych postupoch. Aké najodvážnejšie si vyskúšal?

Skôr ako odpoviem, ešte urobím malú odbočku. Veľmi mi je sympatické, keď ma niekto nazve rytec, ale v skutočnosti som študoval fotografiu, neskôr grafický dizajn, ktorý som aj skončil. Čo znamená, že aj časť toho, čo ma živí, je sedenie za počítačom. Juraj Horváth, ktorý je vynikajúci ilustrátor, tiež robí veľa grafického dizajnu. Predsa len majú rodinné vydavateľstvo, v ktorom majú za sebou nekonečno titulov [vydavateľstvo Baobab, pozn. red.]. Tomáš Klepoch to isté. Honza Čumlivský je grafický dizajnér, výborný typograf a spisovateľ. Takže keď sme spolu, čo je dôležité, je ten výlet, že vypijeme hektolitre kávy, že sa stále o niečom rozprávame a že sa nejak z toho vylúpne to, čo spolu vyrobíme. To býva väčšinou na záver, dva-tri posledné dni, vtedy už veľa nenaspíme a makáme. Vlastne o tomto to je. To znamená, že keď sa chceme baviť, tak by tam ten počítač nemal byť.

Ale späť k otázke. Tam by mohlo byť zaujímavé spomenúť nie to, ktorá je najodvážnejšia technika, ale ktorá je najexotickejšia.

Môžeš spomenúť obidve.

No práve s chalanmi sme robili sériu grafík motorovými pílami. Robili sme ich v Štiavnici na stanici, celá hala bola pritom pokrytá doskami, do ktorých sme rýpali. Zvládli sme to za jednu noc. Takže aj za jednu noc sa dá zvládnuť pomerne veľká plocha. Má to taký zvláštny kolorit, vidno tam tú mechanizáciu. Pre ľudí to môže byť príťažlivé, ale je to pomerne jednoduchý trik. Videl som, že aj v Čechách niekto získal za takto spravené grafiky nejakú cenu. Samozrejme, dávno po nás. (smiech)

Toto bola tá najodvážnejšia alebo tá najexotickejšia technika?

Pre mňa sú zaujímavé spôsoby tlače, keď sa postupne odrýpava z matríc a kombinujú sa navzájom. Je to také efemérne, nie je to prevratná technológia, je to postup, ktorý sám využívam. V tom procese sa môžu vyskytnúť omnoho šokujúcejšie alebo zaujímavejšie veci, aj keď je to čisto osobná preferencia. Pri tejto technike sa dlho nič nedeje a potom zrazu pri šiestej alebo siedmej farebnej vrstve sa obraz zrazu rozsvieti. Len o týchto veciach sa ťažko hovorí, keďže ide skôr o technologický postup. Jednotlivé vrstvy sa vrstvia na seba od svetlých po tmavé a potom sa opäť dá začať od svetlých, až pokým nezostane celkom rozrýpaná plocha na záver. Dá sa aj niekoľko matríc kombinovať, a tak vznikajú nové možnosti. Avšak pre mňa najväčším experimentom zostáva, keď som sa rozhodol naučiť klasický japonský drevorez. O tom sa dá všetko zistiť, je o ňom veľa literatúry, na YouTube kopec manuálov. Ale tá skúsenosť, ako sa to snažíš potom robiť a nejde ti to, pretože sa používajú napríklad iné – vodové – farby a ryžová pasta, to už je iné.

Aká je teda podstata tej technológie?

No trik je v tom, že každá farba má v tejto tlači svoju dosku. Keď chceš tlačiť 15 farieb, tak máš 15 dosiek, do ktorých musíš vyryť motívy. Technika rytia je tiež iná, pretože miesto rydiel používaš nôž, s ktorým musíš stopu z oboch strán vytvoriť. Na to som celkom rýchlo nabehol, aj keď možno nejaký majster by ma s tým poslal do kelu, ale ja som bol spokojný. Ale pri tlači mi to už naozaj nešlo. Papier musí byť špeciálne vlhčený, všetko musí byť udržiavané v rovnováhe, ani na farby som si nevedel zvyknúť. Toto bola pre mňa najviac experimentálna skúsenosť. No a z nej sme potom vychádzali aj pri našej skupinovej práci v Moravanoch nad Váhom, v známom kaštieli, keď sme sa pokúšali túto technológiu si prispôsobiť pre nás. A teda musím povedať, že sme ju dosť zvulgarizovali, lebo sme pracovali na veľkých drevených doskách – asi 2 x 1,20 m – s obrovskými rydlami. Tam, kde Japonci majú pre farbu malú misku, my sme použili kýble, ryžovú pastu, s ktorou oni narábajú veľmi striedmo, tak my sme ju mali vo veľkých hrncoch, obrovskými kefami na topánky sme simulovali tie ich štetce – kefky, ktoré používajú. Celé to bolo obrovské a v hrubej vrstve. Vznikla z toho len jedna séria abstraktných obrazov. Neskôr sme prirobili šablónovou technikou nadpisy a toto bol asi najväčší experiment, aký sme zažili.

Keď si hovoril o svojej práci, tak si spomínal, že robíš veľmi malé náklady: tri až štyri, nepoužívaš lis. Povedz, ako ty pracuješ.

Kedysi som používal klasicky lyžicu, ale teraz používam japonské bareny, čo sú také disky, s ktorým po tej grafike prejdeš. Mňa zaujíma, aj ako sa jednotlivé vrstvy cez seba prelínajú. Tam, kde by lis spravil jednoliatu plochu, vytváram štruktúry, ktoré by pri lise zanikli. Takže mi to tak vyhovuje. Niekedy papier len priložím, niekedy ho pošúcham starou ponožkou, niekedy použijem lyžicu, tak sa s tým hrám. No a niekedy plačem, že nemám lis, lebo by som chcel. Hlavne pre farebné tlače.

Keď sme sa stretli, začal si mi spontánne hovoriť, že práve zajtra sa máte ako skupina stretnúť a začať na niečom pracovať. Máte nejaký plán?

Ten nemáme nikdy. Plán je stretnúť sa, sú to také naše prázdniny. Respektíve bod v prázdninách, ale z času na čas sa stretávame aj v zime. Väčšinou začíname niekde v antikvariáte, na zbernom dvore či šrotovisku; podľa toho, kde sme. To sú také naše lokality a niečo sa vždy stane.