Oči dokorán pre fotografie z dokumentárneho cyklu Filipa Vanča.

Fotograf, kurátor, pedagóg a galerista. Absolvoval magisterské štúdium na Katedre vizuálnych médií VŠVU v Bratislave, kde v rokoch 2004 – 2009 viedol legendárny Ateliér fotografie. V roku 1996 založil časopis PARK (1996 – 2002), ktorý aj viedol ako šéfredaktor. Od roku 2006 je členom občianskeho združenia Photoport a zároveň šéfkurátorom rovnomennej galérie. Kurátorsky pripravil desiatky fotografických výstav a prezentácií doma aj v zahraničí. Naposledy výstavu Užitočná fotografia – Useful Photography v spolupráci s A. Hrabušickým pre SNG. Je spoluautorom niekoľkých knižných publikácií, napríklad knižnej edície Osobnosti slovenskej fotografie a edície Súčasné slovenské umenie. V súčasnosti sa venuje písaniu o fotografii, kurátorskej činnosti a vlastnej tvorbe.

Ešte ako študent Vysokej školy výtvarných umení získal štipendium na dokumentárny fotoprojekt s cieľom zachytiť život v Petržalke v 90. rokoch. Dnes je časť z neho v zbierke Galérie mesta Bratislavy. O projekte sme sa porozprávali s jeho autorom Filipom Vančom v novej epizóde podcastu Oči dokorán.

Deväťdesiate roky boli špecifické hlavne ukončením komunistického režimu, ktoré pre spoločnosť predstavovalo veľký nádych, ale prinieslo aj mnoho zložitých situácií v snahe zistiť, čo pre nás sloboda znamená a ako sa vyrovnať s novou realitou. Ako ty ako predstaviteľ našej dokumentárnej tradície spätne reflektuješ dokumentárnu fotografiu v tomto čase?

Zmena spoločenskej situácie bola skutočne zásadná. To ovplyvnilo aj prístup autorov k dokumentárnej fotografii a k možnosti zachytávať dobovú realitu. Veľa ľudí s ňou začalo už počas Nežnej revolúcie. Dokument prešiel veľkou zmenou v tom zmysle, že zachytávať realitu socializmu bolo možné, ale nebolo možné tieto fotografie spred roku 1989 nikde publikovať. Takže máme v amatérskej fotografii strašne veľa dobrých dokumentaristov z toho obdobia, čo dobre dokumentovala aj výstava Stratený čas v SNG.

No a po Nežnej revolúcii sa zdalo, ale aj stalo, že sa mohlo fotografovať čokoľvek. Po roku ’89 sa dalo na poli dokumentárnej fotografie pracovať veľmi slobodne. Keď sa mám spätne pozrieť, kto tam pôsobil pred rokom 1989, boli to samé veľké mená ako Tibor Husár, Andrej Bán, Jozef Ondzík, Mišo Suchý, Martin Marenčin. Naopak, v mojej generácii ich veľa nebolo, a ani na Vysokej škole výtvarných umení, keď som tam začal v roku 1990 študovať. Záujem o dokumentárnu fotografiu prišiel až s Martinom Kollárom okolo roku 2000, s jeho vynikajúcimi farebnými dokumentaristickými sériami, na ktoré neskôr nadväzovali ďalšie mená.

Spomínal si, že po revolúcii sa zdalo, že sa dá fotografovať čokoľvek. Čo si tým mal na mysli?

Bolo to tak, len som mal na mysli jednu príhodu zo strednej školy. Tam sme mali prvú dokumentaristickú tému Obchodná ulica. Profesor Striež ju druhákom zadával každý rok a mňa to vtedy, samozrejme, veľmi bavilo. Neskôr som však počul, že v 90. rokoch toto zadanie prestali dávať, lebo nejaký študent nafotil mafiánov a tí mu rozbili fotoaparát. Začalo to byť nebezpečné. A čo je pointa príbehu, že potom študenti prestali chodiť na Obchodnú ulicu a začali fotiť dokument zo zoo.

Tam bolo o niečo bezpečnejšie.

Áno, zvieratá v klietkach neprotestovali. Ale aby sme sa vrátili k otázke – samozrejme, že sa dalo fotiť všetko, a predpokladám, že aj teraz sa dá.

Len vtedy to bolo divokejšie.

Keď niekto vytiahol fotoaparát začiatkom 90. rokov, ľudia zrejme zo strachu neprotestovali, len to pretrpeli, čo bola pozostalosť zo socializmu. Neskôr sa už poučili, že pokiaľ sa nechcú nechať fotografovať, tak sa môžu voči tomu vymedziť. Sloboda teda priniesla do fotografie aj toto.

Témou našej titulnej fotografie, ale aj celej série je detstvo v Petržalke v 90. rokoch. Prečo práve Petržalka?

Že na tých záberoch sú väčšinou deti, psy a penzisti, nebol zámer. Vzniklo to tak, že keď si vtedy zašiel do Petržalky počas dňa, nik iný okrem tejto skupiny tam nebol. Mal to byť dokument o Petržalke, na ktorý som získal štipendium od občianskeho združenia Fotofo, čo ma, samozrejme, veľmi potešilo. Bolo to v rokoch 1993 – 1994.

V tom čase si bol ešte študent?

Áno, bol som v treťom ročníku. A prečo Petržalka? Lebo mi pripadala oveľa zaujímavejšia ako Bratislava, respektíve Staré mesto, ak je možné takto to rozdeľovať. Petržalka mala v tých rokoch nie úplne najlepšiu povesť, čo u mnohých ľudí pretrváva dodnes. Pretrvávajú predsudky, hoci si myslím, že už nie sú úplne pravdou. Aj na svoje prekvapenie som zistil, že v Petržalke ľudia žili radi vtedy aj dnes.

Táto etapa bola divoká, aj keď ja som sa nestretol s tou divočinou drog, ktorá tam bola, ale v podstate som ju ani nevyhľadával. Mňa zaujímalo urobiť sériu o Petržalke – ako to tam funguje, ako tam ľudia žijú a aký je z toho pocit. O to mi išlo.

Zaujímala ťa aj estetika panelákov?

To práve nie. Dokument ma zaujíma vždy cez ľudí. Prostredie sú iba kulisy, aj keď v tomto prípade drsné. Samého ma prekvapuje, že odvtedy ubehlo už 30 rokov. Veľmi rýchlo to ubehlo.

Čo je teda zachytené na titulnej fotografii? Pamätáš si na niečo špecifické v spojitosti s týmto výjavom? Kedy a kde to bolo fotené?

V blízkosti lúky, kde neskôr prišiel pápež a teraz je tam nový kostol, aj keď i ten už nie je úplne nový. Na tom mieste boli bežné podobné situácie, že v strede obrovskej lúky stál starý vrak. Veľkorysosť verejných priestorov v Petržalke pretrváva, aj keď po 30 rokoch už vyzerá inak. Je tam veľa zelene, stromy narástli, mestská časť sa stará. Vtedy verejný priestor nikoho nezaujímal. Rôzne rúry, betónové panely, vraky, tie tam síce nájdeme aj dnes, ale je ich výrazne menej.

Fotografia vyzerá dosť apokalypticky.

Áno, dve deti sa hrajú na vraku nejakú zvláštnu hru, na pozadí šedivého prostredia s veľkou mlákou. Vyzerá to ako niekde v Rusku.

Bavíme sa o zväčšeninách a analógovej ČB fotografii. V dnešnej dobe digitálnych fotoaparátov sa tieto remeselné zručnosti pomaly vytrácajú. Ty si v rokoch 2004 – 2009 viedol Ateliér fotografie na VŠVU. Je dnes pre mladú, nastupujúcu generáciu dôležité tieto zručnosti ovládať?

Som zástancom teórie, že najprirodzenejší kontakt s fotografiou je cez tmavú komoru. Človek sa tam má naučiť základné expozičné princípy, ktoré fungujú aj v digitálnej fotografii. Trochu žartovne, ale raz som zadal v škole tému Posledná šanca. Bola zameraná na analógovú čiernobielu fotografiu. Mňa hlavne zaujíma kvalita záberu, to nemusí nevyhnutne znamenať analóg, aj keď často to tak je. Keď fotíte na veľký formát 4 × 5 inch, teda 10 × 12 cm, tak kvalita fotografie je stále lepšia ako digitálna. Ale, samozrejme, netrvám na tom, keď vie niekto vie nafotiť výborné zábery aj na telefón alebo na digitál. Podstatné je, či sú forma a obsah v symbióze. Či funguje to, čo chce autor povedať.

Práve teraz sa ukazuje, akou chybou pred desiatimi rokmi bolo, že sa ľudia zbavovali fotoaparátov na stredný formát, ktoré sú teraz takmer nedostupné, lebo sa už nevyrábajú. Nová prax fotografov je, že fotia na film, a až postprodukcia od naskenovania negatívu po výstup na výstavu je digitálna. A niektorí zväčšujú stále ručne aj výstavy, napríklad Jana Ilková alebo Dominika Jackuliaková, pretože analóg má kvality, ktoré dobrý digitál stále nedokáže nahradiť.

A napokon rozdiel medzi analógom a digitálom je aj v práci. Keď fotíte na digitál, tak si priamo v procese môžete kontrolovať záber. Pre niekoho to môže byť veľká pomôcka a pre niekoho to môže byť veľmi vyrušujúce. Analóg, naopak, neumožňuje tú okamžitú kontrolu, takže sa musíte spoľahnúť viac na intuíciu.

Sériu, ktorú má v zbierke Galéria mesta Bratislavy, tvorí desať fotiek. Je to celá séria?

Nie je. Výber z kvanta materiálu, ktorý som nafotil, bolo asi 25 – 26 fotografií, ktoré boli v tom čase aj nazväčšované. Dnes už o takomto printe hovoríme vintage print, čo znamená, že je to pôvodná zväčšenina z čias, keď bola odfotená.

Negatívy stále máš?

Negatívy aj zväčšeniny. Galérii som časť série daroval a časť odkúpila.

Spomínal si, že tento projekt vznikol v období štúdia na VŠVU.

Áno, študoval som najprv u Ľuba Stacha a potom u Miloty Havránkovej.

Premýšľam, ako sa dostala dokumentaristika do tvojej tvorby, lebo v ateliéri u Miloty Havránkovej sa k nej neviedlo.

To bolo ešte u Ľuba Stacha, keď som prišiel na školu bol tam len jeden ateliér, nebolo veľmi na výber. Ale ja som dokumentárnu fotografiu robil už skôr a chcel som v nej pokračovať. Aj keď napokon som v roku 1994 bol na výmennom pobyte v Anglicku a tam som začal s celkom iným typom fotografovania, ktorý som posunul do osobnejšej roviny. Chcel som tam dostať viac subjektívnejšieho vnímania. Odvtedy som sa venoval voľnejšiemu dokumentu, ku klasickej dokumentárnej fotografii som sa už nevrátil.

Vycestoval si niekedy za fotografiou? Vedel si vopred, že niekde by si mohol urobiť dobré zábery, a šiel si za tým?

Áno, to bola moja maturita. Keď v roku 1990 pricestoval do Vajnôr pápež, tak som tam išiel.

Bol si spokojný s výsledkom?

Vyšlo to dobre. Fotil som aj 1. máj 1988, to bola „povinná jazda“ slovenských fotografov. Táto séria mi obzvlášť vyšla, bol som drzý a fotil som eštebákov. Stáli na konci sprievodu pred cukrárňou v civile, všetci s rovnakými fúzmi a kravatami, mysleli si akí sú nenápadní. Bol som úplne posledný v sprievode, tak som ich rýchlo cvakol. Nestihli zareagovať.

V roku 2012 si inicioval vznik projektu Osobnosti slovenskej fotografie. Spolu s Aurelom Hrabušickým stojíte za vznikom viacerých monografií priekopníkov slovenskej fotografie. Čím sa vyznačuje dobrá dokumentárna fotografia?

To je ťažká otázka, neviem, či sa mi ju podarí formulovať takto v jednej vete. Aj keď by som sa mohol pokúsiť, keďže som s tým strávil pomerne veľa času. Musí tam byť niečo, čo vás zaujme. Zaujíma ma niečo, čo na fotografii nie je, a vy si musíte vedieť domyslieť zvyšok. Vysvetlím na príklade fotografie Antona Podstraského. Je na nej starší pán, Róm stojaci pri vysokom výčapnom stole, na ktorom sú okrem piva aj detské topánočky a on sa pritom mierne usmieva. Má takmer úsmev Mony Lízy. Za týmto výjavom si môžete predstaviť príbeh dňa tohto konkrétneho pána. Ja si to predstavujem tak, že išiel do obchodu kúpiť detské topánočky a potom išiel na pivo spokojný, ako dobre to celé zvládol. Dobrá fotografia vám nechá priestor na uvažovanie o tom, čo sa udialo predtým alebo čo sa udeje potom.

Je niekto, kto ťa profesijne ovplyvnil?

Ovplyvnilo ma veľa fotografov, keďže som prešiel všetkými vzdelávacími inštitúciami. Môžem spomenúť svojich pedagógov, Jána Strieža, Jána Krížika a môjho otca. Lebo aj on je fotograf. Zároveň sa mi veľmi páči tvorba Antona Podstraského, ale jeho veci neboli veľmi známe, takže ma nemali ako ovplyvniť.

Môžeš trochu priblížiť Antona Podstraského? Prečo nebol známy?

Vyštudoval ŠUP-ku, takže spolužiaci, ktorí pôsobili na scéne, ho poznali. Je to v podstate smutný príbeh. V jeho živote zohral veľkú úlohu alkohol. Takže na jednej strane tam bola istá sociálna neprispôsobivosť, čo ho diskvalifikovalo z tých teoretických kruhov, a na druhej strane to bola jeho výhoda, lebo sa dostal k ľuďom, ktorých chcel fotiť. Podľa mňa tu zlyhali teoretici, ktorí nemali chuť prehrýzť sa cez jeho povedzme neštandardnú povahu.

Na čom teraz pracuješ?

Dokončujeme dve knižky z edície Súčasné slovenské umenie. Sú to monografie Jany Ilkovej a Martina Vongreja, pripravujeme výstavy vo Photoporte v Petržalke a chystáme sa na nejaké artfairy.