Prednáška: Ivana Rumanová Hľadanie spoločnej reči v hluku
11. 2. / 18.00
Ako by vyzerali hnutia rezistencie na Slovensku, ktorých cieľom by nebola len obhajoba partikulárnych záujmov, ale spoločný boj za spravodlivosť a rovnosť? Čo by sa zmenilo v ich agende a jazyku, ak by sa vymedzovali nielen voči neo-autoritárskym iliberálnym praktikám štátu, ale aj voči narastajúcim sociálnym a ekonomickým nerovnostiam? Ktorým hlasom, aktuálne diskreditovaným ako „hluk“, by v takýchto hnutiach musela byť prisúdená politická legitimita?
Aktuálna strata možnosti akéhokoľvek zmysluplného dialógu s predstaviteľstvom vlády, sprevádzaná dešpektom voči odbornej expertíze, generuje pokusy definovať politiku v opačnom význame: Ako prácu expertných skupín operujúcich pod tlakom v režime „výnimočného stavu“. Je to v istom zmysle pochopiteľná, hoci skôr skratová reakcia, ktorá môže v konečnom dôsledku reprodukovať niekdajší status quo a spoločenské mocenské hierarchie. Je teda v priamom rozpore s "politikou", ako ju chápu Jacques Rancière, alebo Pierre Bourdieu.
V čom môžu byť ich vízie politiky inšpiratívne v kontexte, či už aktuálnych multikríz, alebo ako cesta z „tragédie kultúrneho kapitálu bez kapitálu ekonomického“, sa pokúsi načrtnúť prednáška Ivany Rumanovej a následná diskusia s Bohdanom Smieškom. Prednáška je sprievodným podujatím k medzigeneračnej skupinovej výstave Dym a zrkadlá ↗, aktuálne prezentovanej v Galérii mesta Bratislavy.
"Politika sa začína v momente, keď sa prirodzený poriadok dominancie a rozdelenia podielov moci medzi časti spoločnosti preruší objavením sa nadbytočnej časti, demosu (...). Rovnosť, ktorá je nepolitickou podmienkou politiky, sa realizuje až prostredníctvom hry tejto spochybňovanej časti, ktorá ustanovuje politické spoločenstvo ako spoločenstvo sporu.“
Rancière, Jacques. La Mésentente. Politique et philosophie. (orig. Paris: Galilée, 1995).
Rancière, Jacques. La Mésentente. Politique et philosophie. (orig. Paris: Galilée, 1995).
IVANA RUMANOVÁ je kultúrna kritička, pracovníčka a antropologička. Študovala kultúrnu antropológiu na FF UK v Prahe a odbor Kultúrne projekty vo verejnom priestore na parížskej Université Paris 1 Panthéon-Sorbonne. Jej prax sa pohybuje na rozhraní medzi spoločenskými vedami a súčasným umením, pričom voči obom oblastiam prechováva úprimný záujem i hlbokú skepsu. Pracovala ako kurátorka v Novej synagóge Žilina, bola členkou redakčnej rady časopisov Kapitál a 3/4. V minulosti organizovala samostatné kurátorské výstavy, teraz sa viac venuje skúmaniu kolektívnych praktík a projektov založených na výskume. V roku 2023 získala Cenu Věry Jirousové za prínos v oblasti umeleckej kritiky. Bola členkou platformy Otvorená kultúra ↗ a členkou výboru Kultúrneho štrajku. Je predsedníčkou Kultúrnych odborov a výskumnou pracovníčkou na FaVU VUT v Brne.