Panna Mária a Kristus zo skupiny Rozlúčka Panny Márie s Kristom

V období baroka bolo postavených mnoho sakrálnych stavieb, medzi ktorými nechýbala ani drobná krajinárska architektúra. Do tejto kategórie možno zaradiť popri drobných kaplnkách aj kalvárie. Bratislavská Kalvária vznikla v závere 17. storočia, na rozdiel od iných známych kalvárií nemala štrnásť zastavení klasickej krížovej cesty, ale jej tvorcovia zo zaužívanej krížovej cesty prevzali len sedem. Ostatné zastavenia mali menej tradičné námety, ako napríklad Kristus v žalári alebo mladý Kristus s krížom.

Z medirytín zachovaných v modlitebnej knižke, ktorá vyšla v roku 1723, poznáme pôvodnú podobu kaplniek Kalvárie a jej zastavení. Vďaka tomu napríklad vieme, že v nike prvej kaplnky bola socha mladého Krista s atribútmi utrpenia. V druhej kaplnke sa zasa nachádzal výjav rozlúčky Krista s Pannou Máriou. Hoci je dnes známe, že v období pred druhou svetovou vojnou bola bratislavská Kalvária zachovaná takmer v pôvodnom stave, práve prvé dve zastavenia boli už v tom čase výnimkou. Z prvej kaplnky bola vyňatá socha mladého Krista a dvakrát došlo k jej premiestneniu. Druhá kaplnka tiež viackrát zmenila svoje miesto. Napokon ju nahradila novšia neogotická kaplnka a sochy z druhého zastavenia bratislavskej Kalvárie sa dostali do správy Mestského múzea. Odtiaľ sa neskôr socha Krista dostala do zbierok Galérie mesta Bratislavy.

Sochy zo skupiny zobrazujúcej lúčenie sa Krista s plačúcou matkou sú zachytené vo vzájomnej dynamickej esovitej línii. Zachytávajú plačúcu Pannu Máriu, ktorá podáva ľavú ruku synovi, a Krista, ktorý k matke nakláňa hlavu a ľavou rukou ukazuje na cestu, po ktorej musí ísť. Na základe slohovej analýzy boli obe diela profesorom Ivanom Rusinom v článku Giulianiho dielo na bratislavskej Kalvárii pripísané sochárovi Giovannimu Giulianimu (1663 – 1744). Súsošie podľa neho patrí do raného obdobia Giulianiho tvorby.