Oči dokorán pre Vertikálny labyrint

Vyštudoval magisterské a doktorandské štúdium na VŠVU v Bratislave a absolvoval študijné pobyty vo Viedni, vo Vroclave a v Pennsylvánii. V rokoch 2010 a 2008 bol finalistom Ceny Oskára Čepana a v roku 2015 laureátom Ceny Tatrabanky za umenie do 35 rokov a v roku 2017 laureátom ceny Nadácie NOVUM. Vystavoval doma a v zahraničí – SNG v Bratislave, NG v Prahe, Prague Biennale 6, Futura v Prahe, Kunstraum Kreuzberg v Berlíne, ZKU v Berlíne, Secession vo Viedni, Triangle Arts Association v New Yorku, National Museum of Contemporary Art v Soule, v The 8th Floor Gallery v New Yorku a v Mestskej galérii v Gdansku.

Aj na knižnicu by sa dalo nazerať ako na mesto so štruktúrou ulíc. Ale vráťme sa k tvojej otázke, ako vznikal Vertikálny labyrint. Je to už dávno. V tom čase som žil v Petržalke. Zvyčajne tvorím diela, ktoré sú súčasťou môjho momentálneho života. Okolité dianie sa do veľkej miery zrkadlí aj v mojom umení. V tom čase bola Petržalka každodenným impulzom. Nie som urbanista, architekt ani urbánny teoretik, takže moje pozorovania sa zakladali na umeleckej, veľmi subjektívnej linke. Vymýšľal som si aj vlastné umelecké metódy skúmania. Síce nie exaktne vedecké, sociologické, ale vo svojej podstate interdisciplinárne.

Najprv by som rád opísal Vertikálny labyrint formálne. Je to mapa, vlastne plagát, na ktorom sú fotky fasád panelákov v Petržalke. Tých malieb bolo v roku 2009 približne 130. Rozhodol som sa ich všetky nafotiť a vytvoriť plagát, na ktorom sa celá zbierka odprezentuje v rámci jedného hárka papiera. Chcel som vytvoriť paralelnú mapu, ktorá by mohla umožniť návštevníkovi či návštevníčke Petržalky orientovať sa v priestore trochu iným spôsobom. Teda nie prostredníctvom záchytných bodov, ako kostol, radnica, veža, ale na základe malieb. Priznám sa, že sám som maľby dlho prehliadal, ale ako som ich postupne začal vnímať, stali sa pre mňa významnými orientačnými bodmi v repetitívnom tvarosloví sídliska. Vychádzal som z teórií, ktoré som v tom čase čítal o urbanizme. O tom, ako labyrintová štruktúra pôsobí na ľudské telo, ako sa orientujeme v priestore. Ako funguje topografia miesta a rôzne stereotypné schémy, ktoré využívame pri orientácii. A ako sa podľa nich správame. Pokúsil som sa vytvoriť nový typ usporiadania, nájsť vizuálnu stopu, ktorá by bola zapamätateľná, vyplývajúca z psychogeografie miesta.

Samozrejme, s odstupom času toto dielo čítam aj inak, napríklad cez historický pohľad. Mnohé z malieb už zanikli, odumreli. Veď história nie je statická a mesto je ako živé telo v pohybe. V neustálej tranzícii.

Priznám sa, že aktuálne som to neskúmal, takže neviem, aký je momentálny stav. Tých malieb zaniklo veľa – práve v dôsledku zatepľovaniu. Často sú nenávratne zničené, pretože sa nepovažujú za hodnotnú umeleckú stopu. Majitelia, družstvá alebo iné subjekty, sa nesnažia nasledovať výraz pôvodných malieb. Napokon, vidíme to aj na mnohých iných sídliskách. Pochádzam z Trebišova, ktorý sa v posledných rokoch zmenil na veľmi farebné mesto, no bez dôslednejšieho, resp. komplexnejšieho farebného plánovania. Vizuálne sa s tým nijako nepracuje. Niečo veľmi podobné sa deje aj v Petržalke. Nedávno vznikla na Facebooku iniciatíva Zachráňme poslednú petržalskú monumentálnu maľbu, ktorá túto tému omnoho viac spopularizovala. Dejú sa aj iné intervencie umeleckého charakteru, a to nielen v Petržalke, ale aj v Karlovej Vsi a na iných sídliskách, ktoré iniciujú vznik nových výtvarných diel na bočných fasádach panelových domov.

To je dobrá otázka. Áno, na začiatku som mal dilemu, či do „kolekcie“ zahrnúť aj reklamné plochy. Ale keďže niektoré z tých reklám využili pôvodnú maľbu, napríklad ako pozadie či podmaľbu, rozhodol som sa, že áno. Napríklad Minolta, no nechcem im robiť reklamu, len poukazujem na to, že jej logo bolo domaľované na už existujúci geometrický tvar, ktorý do seba vizuálne absorbovala. Bolo to skoro ako ďalšia archeologická vrstva, ktorá na tej fasáde vznikla po roku 1989. Nové reklamy vizuálne znečistili pôvodné urbánne prostredie, ale práve preto do môjho umeleckého projektu vniesli vítané napätie. Považujem ich za pozitívnu zložku diela.

Áno. Zároveň je iné pozerať sa na plagát, na tú mriežku so všetkými maľbami vedľa seba v zmenšenej mierke vrátane tých reklamných. V reálnom živote nie sú v takom bezprostrednom susedstve. Je to iný typ zážitku.

Tak to neviem. To je asi otázka aj na niekoho z teoreticko-kritickej obce. Ale snažím sa, aby boli kritické. Nie v deštruktívnom zmysle, ale v pozitívnom. Aby som povedzme vyvolal diskusiu alebo podsunul iný spôsob nazerania. V tejto súvislosti musím dodať, že plagát Vertikálny labyrint sme distribuovali do verejného priestoru ako „take away“. Bol vytlačený vo väčšom náklade so zámerom, aby cirkuloval medzi užívateľmi. Aby to nebol iba jeden exkluzívny exemplár v galérii.

Pre rôznych užívateľov. Obyvateľov Petržalky či niekoho, kto náhodne navštívi petržalské kultúrne centrum, vezme si plagát a vydá sa po petržalských maľbách. Keď hovoríme o kritickosti, kritickosť sa podľa mňa umocňuje nielen vytvorením reprezentácie, ale bytím v priestore, prítomnosťou v priestore, o ktorom dielo vypovedá.

Dielo vzniklo v spolupráci s kurátorkou Mirou Keratovou, ktorá ma pozvala vystavovať na projekte Fantázie o začiatku v roku 2009. Výstava bola iniciovaná Billboart gallery Europe, platformou pre súčasné umenie, ktorú Mira založila a kurátorsky viedla. Billboart zastrešoval produkciu aj distribúciu plagátu, na ktorý bolo možné natrafiť najmä v petržalských knižniciach.

Asi áno, keď to hovoríš (smiech). Áno, je to tak. Teraz sme hovorili o diele z roku 2009, ale sme v roku 2023, tak je samozrejmé, že jazyk sa kultivuje, vyvíja a mení, tak ako všetko v živote. A ja som vždy považoval za dôležité byť poetický, nebyť úplne priamočiary. Takže to robím aj naďalej.

Snažím sa nasiaknuť, úplne sa ponoriť do prostredia, v ktorom som. To potom kulminuje do nového gesta alebo výtvarnej realizácie. Cestovanie je so mnou spojené, tak ako tvorba v miesto špecifickom kontexte. Ten si vyžaduje nielen výskum miesta, ale hľadanie toho, čo nás spája, čo ma s ním spája. Usilujem sa uchopiť hranicu medzi univerzálnym a subjektívnym a dôvod, prečo sa chcem konkrétnym miestom alebo témou zaoberať… Buď má korene v mojom detstve a/alebo ma zaujíma z politických či názorových dôvodov. Ďalej sa pokúšam naladiť aj na nejakú univerzálnu rovinu, ktorá bude komunikačným mostom k divákom. Je to ako s knihami. Čítam knihu a neskôr zistím, že tú istú knihu čítajú moji priatelia. Nemusím nič vysvetľovať, všetci vedia, o čom je reč.

Vždy keď chystám výstavu doma alebo v zahraničí, som tam mentálne prítomný už dlho pred tým, ako fyzicky pricestujem. Pripravujem sa, cvičím mozgové závity, predstavy o tom mieste. Samozrejme, priamy zážitok je úplne iný, nie lepší alebo horší, ale iný. Neviem, ako to majú iní umelci/umelkyne. Pre mňa je ťažké urobiť rozhodnutie, čo ma legitimizuje, aby som vytvoril/umiestnil dielo na tom cudzom mieste.

Je náročné odhadnúť, do akej miery som vo svojom vyjadrení presný. Nerád by som komunikoval veci, ktoré sú síce pre mňa nové, no tam notoricky známe. Mojou ambíciou je evokovať moment nabitý nepoznanou energiou aj pre lokálne publikum. Minulý rok som dva mesiace tvoril dielo a výstavu v Kambodži na pozvanie umeleckej skupiny SaSa Art. Strávil som tam veľmi exkluzívny čas, keď som sa mohol venovať vzniku nového diela in situ.

Takéto cesty pre mňa majú význam aj v tom, že pochopím akoby úplne novú dimenziu a nadobudnem nový pohľad na veci. Nepozerám sa na svoje dielo len z ateliéru z Prahy alebo Bratislavy, ale napríklad aj z ateliéru z Phnom Penhu. V konečnom dôsledku sa tak moje chápanie umenia a sveta stáva komplexnejším. Je to ako misijná cesta k sebe samému.

Keď som bol mladší, povedzme po skončení školy, mal som kurátorských projektov viac, ale postupne sa od toho vzďaľujem. Vlastne ani neviem, či som niekedy kurátorom bol. V každom prípade som sa venoval niečomu, čo sa v umeleckom svete nazýva kurátorovaním, a áno, bolo to zaujímavé v tom, že prostredníctvom tejto práce som mohol nasávať teoretické poznatky a stretávať sa s inými umelcami/umelkyňami, resp. rozvíjať dialóg o témach, ktoré boli v hľadáčiku môjho záujmu. V rokoch 2015 – 2017 som pôsobil v Meetfactory (Centre súčasného umenia v Prahe – pozn. editora) ako kurátor výstavného programu a v rokoch 2007 – 2019 v Galérii HIT v Bratislave. Po odchode som sa tomu, samozrejme, vzdialil, ale neznamená to, že by som zanevrel na štúdium, ibaže teraz to robím cez umelecký výskum. Aktuálne som dosť vyťažený autorskými umeleckými aktivitami. Kurátorstvo projektov si vyberám ojedinele. Púšťam sa iba do výnimočných spoluprác.

Včera som sa vrátil z Izraela, kde som pred niekoľkými dňami otvoril samostatnú výstavu Travel Tales in the Land v Haifa Museum of Art. Je to pre mňa dôležité vyvrcholenie dlhého projektu, ktorý mal už niekoľko častí – v Barcelone v Tàpies Foundation a Chiquita Room, v Goetheho inštitúte v Bratislave, v Bukurešti v Ivan Gallery. Teraz v Haife. Výstava je o literatúre dobrodružno- westernového žánru (napr. Karl May), ktorú sme mnohí čítali v detstve (nielen u nás, ale napríklad aj v Izraeli) a ktorá obsadila naše detské izby a mysle. Dodnes je nejako neviditeľne prítomná v našom kultúrnom povedomí, prostredníctvom rôznych stereotypov, kultúrnych schém, nesprávneho používania jazyka, rasizmu. V galerijnom priestore som sa pokúsil na túto hru nadviazať, dekonštruovať, deromantizovať a zmeniť ju. Nanovo sa hrať, tentoraz s kritickým postojom, ktorý asi nielen u mňa v neuvedomelom detstve absentoval.