Oči dokorán pre súbor barokových sôch

V zbierke Galérie mesta Bratislavy sa nachádza súbor barokových sôch z 18. storočia, ktoré získala prevodom z mestského múzea. To ich získalo do zbierky od obchodníka Karla Kreibicha v 20. rokoch minulého storočia. Ich pôvodu sa venovalo pomerne málo pozornosti a až koncom 60. rokov sa prvýkrát upozornilo na skutočnosť, že do ich súčasnej podoby im výrazne dopomohla úprava, ku ktorej pravdepodobne došlo v rezbárskej dielni obchodníka Kreibicha. Niektoré sochy zo súboru budú môcť návštevníci onedlho vidieť po viac ako sto rokoch od ich nákupu.

Takmer zabudnutý príbeh týchto sôch zároveň odzrkadľuje dobový spoločenský postoj k barokovému umeniu na začiatku 20. storočia. Ich aktuálny výskum, ktorý sa medzičasom rozkošatil o mnoho nových poznatkov, vedie Dominika Zbončáková, kurátorka zbierky starej maľby a sochy GMB, a reštaurátor Robert Szemzo, s ktorým vediem dnešný rozhovor.

Na úvod začnime osobnosťou Karla Kreibricha. Ako sa zdá, hrá v tomto príbehu hlavnú rolu. Kto to teda bol?

Táto otázka by skôr mala patriť Dominike Zbončákovej, keďže nie som historik umenia, ale reštaurátor. V každom prípade je Kreibich postava, ktorá sa nám v priebehu skúmania nevynorila v prvom pláne. Ale jeho meno sa objavuje v pozadí mnohých a často veľmi kvalitných predmetov zo zbierkového fondu GMB. Práve tento rok uplynie storočnica od nákupu prvých objektov z tohto súboru, pôvodne do fondu mestského múzea. Z múzea boli delimitované do zbierok GMB koncom 50. rokov.

Karl Kreibich nepatrí síce medzi prominentov kultúrneho života Bratislavy prvej polovice 20. storočia, no rozhodne nejde o bezvýznamnú osobnosť. V našom prebiehajúcom výskume hrá pri zhodnotení niektorých hypotéz značnú úlohu archívny výskum, ktorý však zďaleka nie je ukončený, preto sú aj životopisné údaje, ktoré máme k dispozícii, plné bielych miest.

Narodil sa v roku 1867 v Prešporku a vyučil sa za umeleckého stolára. Už v začiatkoch kariéry bol v dobovej tlači prezentovaný veľmi pozitívne. Jeho rezbárske a nábytkárske realizácie boli dobre hodnotené aj na výstavách.

Spolupracoval na obnove historického zariadenia cirkevných a svetských objektov aj na výrobe nových oltárov, kazateľníc či iného zariadenia chrámov. Postupne rozširoval svoju činnosť a v roku 1895 prevzal dielňu Ludwiga Weissmanna na Christinengasse č. 5., ktorú odkúpil v roku 1908. V súčasnosti je to už neexistujúci objekt, ktorý stál na dnešnej Paulínyho ulici pri jej vyústení na Hviezdoslavovo námestie. Budova bola zbúraná počas výstavby SNG v 70. rokoch.

Jeho dielňa sa podieľala na mnohých veľkých mestských projektoch. Realizoval umelecko-remeselné práce pri výstavbe Reduty alebo pri obnove Primaciálneho paláca. Dlhé roky bol popredným členom rímskokatolíckej cirkevnej obce v Bratislave a predsedom Spolku remeselníkov a tesárov.

Bol členom mnohých dobročinných a obecných spolkov, aktívne v nich pôsobil. Realizoval sa aj v komunálnej politike. Z toho, že jeho meno sa objavuje vo viacerých komisiách a povereniach, usudzujeme, že mal veľkú dôveru vedenia mesta. Táto verejná stránka jeho kariéry sa završuje neskôr, keď sa v rokoch 1933 – 1935 stal senátorom hornej komory Národného zhromaždenia ČSR za Krajinskú kresťansko-sociálnu, Maďarskú národnú a Spišsko-nemeckú stranu.

Súbor barokových sôch, ktoré galéria získala z mestského múzea, má rovnakú povrchovú úpravu, tmavohnedý náter. Na dvoch sa nachádza dielenská pečiatka z rezbárskej dielne, ktorá patrila Kreibichovi. Na prvý pohľad vyzerajú uniformne, ale aj vďaka vášmu výskumu sa dozvedáme nielen o ich rôznom pôvode, ale aj o pomerne vážnom zásahu, ktorým si sochy prešli. O aké úpravy išlo?

Príbuzne upravené diela sa kde-tu nachádzajú aj v zbierkach iných inštitúcií. Vieme, že ide o torzá pôvodných diel. V našom prípade sa tento fakt dlho nebral do úvahy, ale vďaka totožnosti, ktorá je vyjadrená prítomnosťou nálepiek či archívnymi záznamami, vieme stotožniť nielen autora zásahov, ale aj obdobie, v ktorom boli uskutočnené.

Ak vytvoríme schému úprav týchto diel, tak najstaršie stopy po opracovaní sa zhodujú technologickými postupmi sochárov v 18. storočí. Prítomnosť ostrých stôp po opracovaní rašpľou môže nasvedčovať, že už pri rezbárskych prácach neboli zamýšľané na prezentáciu bez povrchovej úpravy, teda polychrómie. Navyše pri podrobnom preskúmaní nachádzame veľmi drobné fragmenty starších povrchových úprav v záhyboch rezby. Z nich však nevieme celkom hodnoverne zrekonštruovať celkový pôvodný vzhľad.

Nasledujúcou etapou úprav diel bol rozsiahly zásah, zrejme vykonaný v 20. rokoch 20. storočia, predpokladáme, že práve v Kreibichovej dielni. Z povrchu boli odstránené dosiaľ nezistenou metódou staršie povrchové úpravy. Ruky, ako aj dolná časť trupu sôch boli oddelené pomocou píly. Neskôr tieto povrchy prerezali dlátom, aby sa vytvorilo zdanie rezbárskeho rukopisu.

To znamená, že sú tam prvky, ktoré sú nové alebo boli dosadené a snažia sa napodobniť štýl predchádzajúceho rukopisu?

No práve ani celkom nie, lebo cieľom bolo len zjednotiť povrch z hľadiska určitého charakteru. Naopak, niektoré časti bolo potrebné prerezať, a to hlavne preto, lebo diela, ktoré boli pôvodne koncipované ako monumentálne, v nepohľadových častiach neboli tvarovo doriešené. Keď sa však zmenila adjustácia, bolo potrebné tieto miesta prerezať a doplniť detaily tam, kde neboli.

Aby sme zhrnuli, o aké zásahy ide, tak súbor sôch sú busty, ale pôvodne to boli sochy monumentálnej veľkosti, ktoré zrezali v hornej časti do súčasnej podoby.

Áno, zrezali ich v oblasti trupu.

Čo mohlo motivovať Kreibicha k takémuto kroku?

Tu sme zatiaľ v oblasti hypotéz, keďže priame doklady o úmysloch Kreibicha nemáme a asi nikdy nebudeme mať. Nemôžeme vylúčiť, že išlo o nejaký dobovou estetikou podmienený pohľad na pamiatkovú starostlivosť a o pokus zhodnotiť estetické kvality diela tak, ako ich vnímal on. Taktiež musíme povedať, že v priebehu 19. storočia neboli zriedkavé monochromatické úpravy starších diel, ktoré boli typické klasicizujúcou reinterpretáciou starších diel, predovšetkým barokových.

Mohla byť táto úprava motivovaná aj obchodom?

Kreibich sa vyučil práve v období, keď prebiehali takzvané puristické zásahy do historických chrámov. V priebehu niekoľkých desaťročí sa tieto zásahy podpísali na podobe mnohých barokových diel. Takýmto úpravám neunikli ani najznámejšie diela z vtedajšieho Uhorska. V Bratislave bola azda najznámejšia z týchto realizácií uskutočnená v Dóme sv. Martina, prebiehala od 60. rokov 19. storočia. Počas nej bol z dómu odstránený takmer všetok barokový mobiliár. Okrem iného aj stally, teda chórové lavice, ktorých striešky boli zdobené zaujímavou sériou dobových búst zobrazujúcich rôzne postavy Nového a Starého zákona. Získal ich známy zberateľ umenia Enea Lafranconi a až viedenský historik Albert Ilg ich koncom 19. storočia priradil k tvorbe donnerovskej dielne. Tento objav stál na prahu myšlienkového obratu rehabilitácie barokovej výtvarnej kultúry a je možné, že sa zapísal aj do vnímania sakrálnych objektov 18. storočia a v našom prostredí.

Kreibicha teda možno pri úprave sôch ovplyvnila publicita spojená so znovuobjavením tohto súboru. V tejto súvislosti je dobré spomenúť, aký obrat nastal aj vo vzťahu k významnému Donnerovmu dielu – k sochárskej výzdobe hlavného dómskeho oltára. Vznikla iniciatíva na prinavrátenie diel na pôvodné miesto a na akúsi reštitúciu pôvodnej barokovej podoby oltárneho celku.

Ako technický odborník sa Kreibich spolu so zástupcami mesta a cirkvi zúčastnil v roku 1911 zasadnutia komisie, ktorá tento projekt schválila. Nakoniec sa k jeho realizácii nikdy nepristúpilo, no aspoň bola ústredná socha sv. Martina opäť umiestnená do interiéru dómu.

Ako Kreibich získal sochy, ktoré neskôr predával?

Tu opäť prechádzame celou škálou dohadov. Kreibich figuruje v zozname obchodníkov s umením už pred prvou svetovou vojnou. Nie je nám známe, či jeho prostredníctvom nakupovali do zbierok aj iné inštitúcie než Bratislavské mestské múzeum. Napríklad Slovenské národné múzeum, ktoré tiež začínalo zhromažďovať výtvarné objekty sakrálneho pôvodu, kupovalo od mnohých regionálnych starožitníkov, nie však od neho.

Našou tézou je predpoklad, že vzhľadom na svoju profesiu aj kontakty v cirkevných kruhoch bol vhodným sprostredkovateľom predaja v tom čase už osirelých diel, ktoré boli z hľadiska liturgie bezcenné.

Máme zaujímavý doklad o dobovom vnímaní jeho aktivít. Je ním karikatúra v jednom humoristickom magazíne, ktorá zobrazuje Kreibicha spolu s iným starožitníkom Rudolfom Jarábkom, ako sa sýtia mliekom veľkej kravy, ktorá nesie nápis Múzeum. Táto karikatúra zrejme nevznikla bezdôvodne, ale sama osebe nemusí byť dokladom nejakého neseriózneho obchodovania. Dôvody, prečo ho tak mohli vnímať, mohli spočívať aj v závisti, pretože v priebehu 19. storočia sa zbierkový fond budoval najmä z darov a Kreibich diela predával.

Vedecké ústavy mesta v tom období viedol Ovídius Faust. Existuje podobná karikatúra od Gizely Weideovej, ktorá zobrazuje práve Fausta s viacerými prsami a okolo neho rôznych dobových umelcov. Je to podobná situácia ako na karikatúre, ktorú teraz spomínate.

Môže byť, autora tejto karikatúry, ktorú spomínam, nepoznáme. Weide myslela svoju karikatúru skôr láskavo a toto pôsobí štipľavo.

Kreibich predával do múzea sochy vždy po dvojiciach a prezentoval ich ako pendanty. Potvrdila sa táto jeho hypotéza?

Z perspektívy súčasného poznania je bližší ten predpoklad, že informácie, ktoré poskytol pri odpredaji diel a ktoré boli zaznamenané v inventárnej knihe akvizícií mestského múzea, boli len jeho domnienky. Nemuselo však ísť o zámerné zavádzanie. Stopa po pôvodnej identite a príslušnosti jednotlivých sôch k vtedy už neexistujúcim oltárnym celkom bola zrejme zastretá. Keď Gizela Weide spracovávala podklady pre pripravovanú expozíciu sakrálneho umenia, ktorá bola sprístupnená verejnosti už o niekoľko mesiacov neskôr, nepridala k týmto domnienkam nové zistenia, len niektoré z nich spochybnila.

Napriek všetkému tieto strohé pôvodné informácie dosiaľ neviedli k bližším zisteniam, ktoré by ich potvrdili.

Ako údajné pendanty boli do mestského múzea predané aj diela Diakon a Svätica. To, čo dnes označujeme ako Svätica, bola do múzea zakúpená socha Jána Evanjelistu. Kedy ste prišli na to, že pravdepodobne zobrazuje ženu?

Toto je súčasná interpretácia diela založená na porovnaní a prehodnotení prítomnosti zobrazovacích schém typických pre ikonografiu niektorých postáv. Ide viditeľne o najrôznorodejšiu dvojicu zo súboru a dosiaľ bola hlavným motívom na spájanie týchto dvoch sôch práve indícia poskytnutá predajcom, a tak ju nemožno zatiaľ potvrdiť ani vyvrátiť.

Tá uvádza, že sochy vraj pochádzajú z chóru Dómu sv. Martina, a istý čas sa uvažovalo, že mohli patriť k súboru búst z Donnerovej dielne.

Toto je takmer vylúčené, pretože vykazujú mnohé rozdielne znaky. Pokiaľ neberieme do úvahy, že boli sochy k súboru pripojené neskôr. A prepracované niekým iným ako v Kreibichovej dielni.

Čo je dosť nepravdepodobné.

Áno, čo je naozaj menej pravdepodobné vzhľadom na osud aj iných diel z jeho dielne. V tomto zmysle je pôvodná indícia skôr zavádzajúca. Z našich zistení skôr vyplýva, že opäť išlo o celofigurálne diela a adjustácia do podoby búst bola vykonaná až v Kreibichovej dielni.

Teraz rozmýšľam, či ste mi odpovedali na otázku, kedy ste zistili, že to nie je muž, ale žena.

V podstate nie, lebo odpoveď je, že to je len súčasná interpretácia založená na znakoch, ktoré sa vo väčšej miere vzťahujú na zobrazenie ženských figúr než na zobrazovanie sv. Jána. Je však možné, že časť tých znakov bola zastretá práve úpravami vykonanými v dielni Kreibicha. Takže identita toho zobrazenia je v súčasnosti celkom zastretá.

Myslíte si, že údaje o Diakonovi a Svätici boli zapísané v inventári mestského múzea ako vedomá nepravda?

Trochu to tak pôsobí, ale napriek všetkému nenachádzame definitívny dôkaz, ktorý by nám umožnil pričítať mu nejaký zlý úmysel. Možno Kreibich túto informáciu získal pri nákupe diel od pôvodného vlastníka. Obe sochy boli do zbierok mestského múzea predané o rok neskôr než prvé dve dvojice a už pri ich nákupe bola vyslovená domnienka, že ide o falzifikáty.

Dnes však napríklad nevieme, či sa tým spochybňovala aj možnosť, že diela vôbec vznikli v 18. storočí, alebo priamo tá indícia, že pochádzajú z Dómu sv. Martina.

Zaujímavý je aj osud Sv. Jána Evanjelistu a Sv. Jána Krstiteľa, diel takisto získaných predajom od Kreibicha. Poviete nám o nich viac?

Príbeh tejto dvojice sôch je najlepšie zmapovaný a dáva nám, aj keď len v rovine dohadov, istú analógiu k možným osudom ostatných diel. Na pôvodnú identitu týchto oboch sôch prvýkrát upozornila v dosť objavnom článku koncom 60. rokov Profesorka Pötzl-Malíková. Diela identifikovala ako torzá sochárskej výzdoby zo staršieho retabula hlavného oltára Kostola Najsvätejšieho spasiteľa, alebo inak, Jezuitského kostola, ktorý stojí na Františkánskom námestí v Bratislave. Do tohto súboru zaradila aj iné diela zo zbierok GMB, spolu šesť sôch.

Bývalý hlavný oltár kostola bol zrejme impozantnou ukážkou barokového umenia preddonnerovského obdobia, no napriek tomu bol oltár v polovici 80. rokov 19. storočia demontovaný a nahradený dobovým historizujúcim dielom. Jednotlivé časti pôvodného celku sa roztratili a ich cesty sa opäť stretli až o štyridsať rokov neskôr, práve nákupom do zbierkok MMB. Zaujímavosťou je, že dvojica sôch, ktorá najbezprostrednejšie dokumentuje pôvodnú výtvarnú koncepciu diel – drevené polychrómované sochy archanjela Michaela a anjela strážcu v nadživotnej veľkosti – boli zakúpené až o niekoľko rokov neskôr od zberateľa Stegera.

Pani profesorka Malíková na základe archívnych záznamov pripísala autorstvo sôch viedenskému sochárovi Johannovi Andreasovi Eglauerovi, o ktorom síce vieme niekoľko biografických údajov, no sochárska výzdoba bývalého hlavného oltára Jezuitského kostola dosiaľ ostáva jeho jediným známym dielom.

Dnes predpokladáme, že strhnutie barokového oltára v Jezuitskom kostole nebolo motivované primárne zlým technickým stavom diela, ale zrejme aj vnímaním barokového umenia ako úpadkového prejavu v dejinách cirkevného umenia.

Už ste spomenuli profesorku Malíkovú, rada by som vedela, ako váš výskum obohatil jej prvotné spochybnenie identity diel.

Nás k bližšiemu preskúmaniu súboru spomínaných sôch priviedol objav kolegyne Kataríny Vanekovej, ktorá pri ošetrovaní sochy Jána Evanjelistu doložila prítomnosť starších farebných úprav v hlbokých zárezoch nosných dierok a úst sochy.

Náš výskum sa zameriava na historickú vrstvu, ktorá vznikla v 20. storočí, na motiváciu a postupy Kreibichových úprav, a našou ambíciou je vztiahnuť toto skúmanie aj na ostatné predmety, ktoré zberateľ odpredal múzeu.