Oči dokorán pre Sprievod Márie Terézie ku korunovačnému pahorku v Bratislave
Pridané 6. 3. 2024
Pri starých dielach si často neuvedomujeme, že za to, že ich môžeme obdivovať, väčšinou vďačíme tímu odborníkov, ktorí sa o tieto diela starajú a udržujú ich pre ďalšie generácie. Je to náročná a pre širokú verejnosť často neviditeľná práca, bez ktorej by sme mnohé diela duchovného dedičstva už dávno stratili. Špeciálnou kategóriou v odbore reštaurovania je reštaurovanie fotografií a papiera, ktoré sú omnoho krehkejšie a náchylnejšie na degradáciu ako klasické média.
Témou dnešného vydania seriálu Oči dokorán je reštaurovanie medirytiny Sprievod Márie Terézie ku korunovačnému pahorku v Bratislave z rokov 1741 – 1744 od autora Johanna Daniela Herza. Rozpráva o ňom profesor Boris Kvasnica, ktorý vedie pracovisko reštaurovania papiera na Vysokej škole výtvarných umení.
Načítava sa…
Reštaurovanie papiera, fotografií a iných médií v súčasnosti zažíva zlaté obdobie vďaka zlepšujúcim sa technológiám, ale aj silnejúcej potrebe ich uchovania. Ako dlho sa venujete reštaurovaniu papiera?
Reštaurovaniu papiera sa venujem od skončenia vysokoškolského štúdia, čo je rok 1989, keď sa tento odbor začal rozvíjať aj v rámci vysokej školy. V týchto revolučných rokoch sme mali možnosť pozvať si odborníkov z praxe, ktorí nám pomáhali v realizáciách prvých dotykov s grafikou.
Čím sa zloženie historických papierov odlišuje od dnešného papiera? Aké materiály sa používali v minulosti?
Je to paradoxné, ale historické papiere kvalitou prevyšujú papiere moderné. Je to práve zložením papiera – vyrábal sa z čistej bavlny, respektíve zo starých handier. Boli iné nároky na to, čo potrebovali v praxi. Rozvoj kvality papiera sa vyvíjal podľa toho, aké boli požiadavky na vývin tlače a akým spôsobom sa prax stavala k povrchovej kvalite papiera. Niečo iné si vyžadovali hĺbkotlače, iné ofset či aktuálne digitálne média. Každý papier má svoje špecifiká, či už je to štruktúra, alebo povrchová úprava. Obdobie, keď sa vyrábali čisto drevité papiere, je veľmi kritickým obdobím, najmä čo sa týka ich kvality.
Má na to vplyv doba? Zrýchlenie výroby a automatizácia procesov? Boli ručné papiere v minulosti kvalitnejšie ako tie strojové teraz?
Samozrejme, bola to ručná práca, ktorá nasadila latku kvality vysoko. Papiere sa čerpali na ručne vyrobené sitá a bolo na to potrebných omnoho menej chemických prvkov na spracovanie papiera.
Plnidlo pri ručnom papieri bol len glej, viac prísad nebolo. Keď sa do výroby pridružila celulóza, teda drevité prvky, tak si to vyžadovalo aj iné spracovanie. Dĺžka vlákien sa skracovala a nedala sa porovnať povedzme s papierom a jeho využitím napríklad v 11. storočí, keď prišiel do Európy. Spotreba v tom období nebola taká enormná ako povedzme v 50. – 60. rokoch minulého storočia. Vtedy sa tlačilo obrovské množstvo novín a veľa vecí sa riešilo na papieri.
Aby sme to zhrnuli, prechod od pergamenu na papier bol veľmi pomalý. Papier bol veľmi úzkoprofilový, aby sa využíval v takej miere, ako sa používa teraz. Dopyt trhu sa nasýtil, nároky na povrch papiera vzrástli, ale tým akoby sa zabudlo na jeho kvalitu a na to, že papier by mal vydržať viac než len pár týždňov.
Čo všetko ohrozuje diela na papieri?
Najväčším škodcom pre papier je človek. Aj keď každý vníma senzibilitu papiera, to, ako ľahko sa dá poškodiť, aj tak si každý myslí, že jeho oprava je jednoduchá. Ale je to hlavne o etike, o tom, ako sa k papieru pristupuje a hlavne čo na papieri je. Lebo stále sa bavíme len o podložke a to aj stále opakujem študentom – že nie je dôležitý ten papier, ale to, čo je na ňom.
Skôr sa zameriavame na umelecké dielo alebo na iný záznam než na papier. To je pre nás smerodajné a celý reštaurátorsky proces je ovplyvnený výskumom danej pamiatky. Akými materiálmi je vytvorená, akými prostriedkami môžeme dielo atakovať a v akom prostredí s ním môžeme pracovať. Či môžeme pracovať vo vlhkom prostredí, či môžeme použiť chemikálie a aké. Teda to samotné dielo predurčuje, ako sa s jeho podložkou, s papierom, zaobchádza.
Aký je bežný reštaurátorský postup pri prvom kontakte s dielom? Čo urobíte ako prvé?
Úplne zásadné je najprv zistiť, či dielo nie je niečím napadnuté. Nejakou spórou alebo plesňami, ktoré by mohli ďalej rásť a dielo znehodnocovať. Prvá je teda dezinfekcia a potom príde na rad výskum. Ten je veľmi dôležitý, dnes sme už v štádiu, že môže byť čisto nedeštruktívny. To znamená, že dielo nemusíme prakticky fyzicky atakovať, aby sme odobrali vzorky. Samozrejme, v niektorých prípadoch je to nevyhnutné, ale dá sa povedať, že v 99 percentách prípadov sa dá urobiť nedeštruktívny výskum.
Táto fáza slúži na vytvorenie nejakého ideového zámeru, keď si reštaurátor musí spraviť v hlave poriadok, čo vlastne chce na diele reštaurovať a akým spôsobom. Musí mať jasnú predstavu, čo chce dosiahnuť. Nie je to ten typ procesu, kde niečo robíte a niečo dosiahnete, skôr si musíte byť dopredu istý, čo idete robiť, čo chcete dosiahnuť. Je tam veľký rozmer etiky, pochopenia výstavby diela a zámeru autora.
Potom sa vytvorí reštaurátorský postup, kde máte presne určené, ako budete pokračovať. Pri papieri je obzvlášť dôležité mať koncept vypracovaný vopred, pretože je to veľmi senzitívny materiál. Nechceme, aby sa veci vymkli spod kontroly a ublížilo sa dielu ako takému.
Nakoľko sú takéto zásahy zvratné, respektíve nezvratné?
Prvá a najdôležitejšia zásada je, že všetky zásahy, ktoré vykonávame, sú reverzibilné, takže by mali byť jednoducho odstrániteľné. Najdôležitejšie je uvedomiť si kvalitu diela, pretože často sú diela premaľované a upravené. Často ich dobovo reštaurovali ľudia, ktorí sa venovali oprave kníh, teda kníhviazači. Až okolo 90. rokov minulého storočia sa naša špecializácia začala oveľa viac profesionalizovať a na reštaurovaní sa už podieľali ľudia, ktorí to vyštudovali, mali rozsiahlejšie vedomosti a najmä zahraničné skúsenosti.
Dielo Sprievod Márie Terézie ku korunovačnému pahorku v Bratislave po reštaurovaní dostalo nový život. Výjav je omnoho jasnejší, scéna zreteľnejšia. Aké rôzne úkony ste na diele urobili?
Tento projekt bol veľmi zaujímavý. V poslednom čase reštaurujem diela po svojich kolegoch. Toto bola realizácia z roku 1968 a musím povedať, že bola tak nešťastne urobená, že dielo celkom stratilo estetickú kvalitu. Podľa výskumu, ktorý som vykonal, došlo k razantnému vstupu s chemikáliami. Boli použité na zosvetlenie diela, ale paradoxne spôsobili, že farebná vrstva tlače leptu sa začala rozpúšťať, čo malo za následok, že celé dielo, laicky povedané, sčernelo. Málokedy sa s takýmto lapsusom, kde došlo k rozsiahlemu zničeniu grafického listu, človek stretne v praxi.
Zhodou okolností som si kúpil rovnakú grafiku v Nemecku v roku 1984. Kupoval som ju ako dielo neznámeho autora a najprv som si myslel, že je na nej zobrazené mesto Toledo, lebo tam majú podobný hrad a grafický list bol úplne zhnednutý. Ale neskôr sa nám ju podarilo s pánom Štefanom Holčíkom identifikovať, a keď som si ju zreštauroval, mám krásny grafický list signovaný aj autorom pánom Danielom Herzom.
Takže toto bola veľká výhoda, že som mal doma v podstate identickú grafiku, na ktorej sa dali všetky jemnosti odčítať a podľa ktorej som mohol postupovať na grafickom liste z Galérie mesta Bratislavy. Toto dielo bolo takmer nečitateľné, a aj keď sa to na dokumentačnej fotografii môže zdať lepšie vzhľadom na svetlo, ktoré ju presvietilo pri fotení, môj zásah bol veľmi komplikovaný.
_
Ako dlho bežne vydrží reštaurovanie, pokiaľ je dielo správne archivované?_
Princíp je taký, že do diela sa nemôžu vpúšťať nové materiály, nemalo by sa používať nič, čo v tej dobe neexistovalo. Napríklad novodobé akryláty a podobné látky by tam nemali byť vôbec použité. Keď si porovnáte exemplár, ktorý sa pohybuje na trhu, a exemplár, ktorý je uložený niekoľko storočí v knižnici v knihe, ten stav je neporovnateľný. To znamená, že človek môže umeleckému dielu veľmi ublížiť, rovnako ako mu môže aj veľmi pomôcť.
Takže keď sa vrátime k otázke, ako dlho môže dielo vydržať, je to práve o tom, nakoľko vie reštaurátor dodržať tú reverzibilitu. Čiže používa pôvodné materiály, veľmi starostlivo si vyberá papier, ktorý používa na doplnenie a podobne. Je veľmi ťažké skontrolovať, aký čas, pretože keď sa kresba uloží normálne, ako sa má, už to nikto z nás neskontroluje.
To znamená, že pokiaľ kresba nie je väčšinu času exponovaná na svetle, vo vlhkom prostredí a podobne…
Áno, alebo pokiaľ sa s ňou nejako extrémne nezaobchádza. A to by malo byť úlohou reštaurátora aj v galérii, že by sa mal zúčastňovať na paspartovaní a vystavovaní umeleckých diel. Čiže dávať pozor, aký zdroj svetla pôjde na dielo, celkovo sa podieľať na procese zverejňovania tej pamiatky. Napríklad v múzeách, ako je Albertina, si človek myslí, že vidí originály, ale sú to všetko digitálne tlače.
Aby chránili originál.
Áno.
Medirytina Sprievod Márie Terézie ku korunovačnému pahorku v Bratislave bola súčasťou výstavy Pozri Prešporok. Do akej miery ste konzultovali zásahy do diela s kurátorkou výstavy Patríciou Ballx?
Bolo to úplne ideálne spojenie s kurátorom zbierky, kde bola zaujímavá možnosť konfrontovať svoje názory pri rozpracovanom diele. A musím povedať, že je veľmi prínosné, keď v závere dôjde v tej konfrontácii k zhode. Pre reštaurátora je veľká pomoc, keď môže komunikovať s človekom, ktorý to vidí z iného pohľadu.
Galéria mesta Bratislavy získala tento list prevodom z mestského múzea. Vlastní ešte jeden rovnaký exemplár, ktorý je podlepený na plátno a kolorovaný olejovými farbami. Ten sa aj často publikuje. Aký bol dôvod takéhoto zaobchádzania s grafikou? Nahradzovalo kolorovanie olejomaľbu?
Podľa informácie, ktorú mám, sa historicky kolorovalo 10-13 percent nákladu.
Robil kolorovanie autor?
Robila to dielňa, fungovalo to podobne, ako dnes fungujú vydavateľstvá. Čiže vydavateľstvo sa rozhodlo, že vydá nejaký atlas alebo sériu vedút, ktoré mali svoj komentár. Vydavateľstvo zamestnalo autora, ktorý behal po tých mestách, pretože neboli fotografie. Autor doniesol skice a niekto to potom previedol do formátu, v ktorom sa realizovala grafika, vyrobil sa lept, ten sa vytlačil, potom koloroval a zviazal do knihy. Takže proces bol dielenský. Medzi majstrov, ktorí pracovali pre takéto vydavateľstvá, patrili zvučné mená, napríklad Václav Hollar alebo Verner.
Povedal by som, že kolorovanie preto bolo na o niečo nižšej úrovni a kopírovalo výstavbu krajiny ako klasická olejomaľba alebo akvarel. No a potom existuje taká prirodzená vec, že ľudia chcú mať na stene niečo farebné, a grafika je vždy dostupnejšia než napríklad olejomaľba, tak si dali grafiku domaľovať a mali taký plnohodnotnejší obraz.
Na VŠVU vediete ateliér reštaurovania papiera. Kto môže využívať jeho služby?
Študenti tam chodia v rámci výmenných programov typu Erasmus. Problém pracoviska je zabezpečiť diela, ktoré študenti reštaurujú, teda originály. Na to využívame rôzne múzeá, galérie, ale i súkromných zberateľov. V tomto zmysle sme otvorení, ale čo sa týka otvorenosti v rámci edukačného procesu, tam sú jasné podmienky, lebo práve reštaurovanie je na škole dosť štruktúrované a študenti dostávajú v podstate od prvého ročníka určité penzum vedomostí, ktoré sa v priebehu štúdia nabaľuje.
Aké najstaršie dielo na papierovej podložke ste reštaurovali?
To je ťažká otázka, lebo nie vždy to najstaršie dielo bude to najvýznamnejšie. Je to veľký záber. Keď sa zameriame na 20. storočie, tak to bude asi Paul Klee, ale to spektrum sa skladá aj z rôznych druhov tapiet, ktoré som reštauroval pre veľmi zaujímavých ľudí, väčšinou sú to šľachtické rodiny. A potom to boli veci, ktoré boli významné zberateľsky, napríklad rôzne mapy, ale aj autori ako Van Dyck a Goya.
Dá sa niečo robiť s papierom, ktorý je veľmi krehký a rozpadáva sa na dotyk? Dá sa ešte zachrániť?
Je to zložité, vy máte asi na mysli papiere z 20. storočia s krátkym vlasom, kde prebieha nejaká hydrolýza. Samozrejme, tie procesy sa vždy dajú nejako zastaviť. Ja som zástanca toho, že nerád veci podlepujem, teda lepím na nejakú podložku. Kým to nie je nevyhnutné, snažím sa tomu vyhnúť. Študentom vždy hovorím, že papier je trojdimenzionálny objekt, ktorý je zaujímavý aj z prednej aj zo zadnej strany, hlavne keď ide o tlač, lebo tam možno pozorovať matricu, z ktorej to bolo tlačené.
Etika je možno veľmi sprofanovaný pojem na výskum, ale treba si uvedomiť, že ten musí byť veľmi komplexný. Zložité je to v tom zmysle, že pri reštaurovaní sa vždy dá vybrať jednoduchšou cestou, ktorá ušetrí veľa času aj nervov, a to etické je niekedy to najťažšie, lebo strávite s pamiatkou veľmi veľa času a tá si to niekedy ani nezaslúži. Pri akceptovaní reverzibilnosti našej práce a výbere materiálov je etický prístup náročnejší a ide to aj jednoduchšie. V konečnom výsledku však pri poctivom prístupe môže človek pokojne spávať s pocitom, že tomu venoval maximum energie.