Oči dokorán pre sochu Mutter, ich bin übermenschlich

Sochár a reštaurátor Jakub Huba vytvoril sériu portrétov filozofov, ktorých pretvára do ironických, miestami až krehkých monumentov. V priebehu siedmich rokov vytvoril sériu sôch venovaných mysliteľom ako Egon Bondy, Michel Foucault, Walter Benjamin, Rosa Luxemburg, Friedrich Nietzsche, Immanuel Kant či Plato. Nejde mu o ilustrovanie ich systémov, ale o zachytenie napätia, krízy a rozporov, ktoré ich myslenie sprevádzali.

Najväčšiu pozornosť vyvolala socha Mutter, ich bin übermenschlich, venovaná Nietzschemu. Vznikla z dlažobných kociek z bratislavského Námestia slobody, ktoré si autor odkladal ako materiál. Práve tieto kocky sa v roku 2018 nečakane ocitli v centre politickej pozornosti po tom, čo na ne upozornil vtedajší premiér Robert Fico v období napätia po vražde Ján Kuciak a Martina Kušnírová. Huba situáciu opisuje ako absurdnú a surrealistickú skúsenosť, ktorá dielu pridala ďalšiu, neplánovanú vrstvu významu.

Sochu si môžete pozrieť na výstave Dym a zrkadlá ↗ v Pálffyho paláci do 5. 4. 2026.

➤ V štúdiu vítam Jakuba Hubu – reštaurátora, ochranára kultúrnych pamiatok, redaktora a v neposlednom rade sochára. Dnes sa budeme rozprávať najmä o vašom sochárskom pôsobení, konkrétne o sérii portrétov venovaných siedmim známym filozofom, ktoré ste vytvorili v priebehu siedmich rokov. O ktorých mysliteľov ide a prečo ste si vybrali práve ich?

Nemusel som veľmi vyberať. Boli to myšlienkové svety, ktorými som sa zaoberal už na vysokej škole, takže ich stačilo preformulovať do výtvarného jazyka. Ako prvý vznikol portrét Egona Bondyho ešte na začiatku štúdia. Nebol som s ním spokojný – bronz sa mi k nemu nehodil, pôsobil príliš pompézne. Neskôr som ho prepracoval do olova, do takej „rozplývajúcej sa“ podoby, ktorá mi bola bližšia. Postupne nasledovali Michel Foucault, Walter Benjamin, Rosa Luxemburg, Nietzsche, Kant a Platón.

➤ O svojich sochách hovoríte ako o karikatúrach, ktoré sa obracajú proti svojim tvorcom. Prehodnocovanie filozofických systémov často súvisí so spoločenskými krízami. Kedy ste začali na tejto sérii pracovať?

Začal som približne na začiatku vysokej školy, okolo roku 2013. Treba však povedať, že viacerí z týchto filozofov vlastne netvorili systematické filozofie. Skôr pracovali s aforizmami a fragmentmi, ktoré si my spätne skladáme do celku. Ten celok ale nikdy nebol jednoznačne formulovaný. Hovoriť o „systéme“ napríklad pri Nietzschem alebo Benjaminovi preto nie je celkom presné.

➤ Spája sa vznik tejto série aj s pocitom krízy – osobnej alebo spoločenskej?

Asi so všetkými typmi krízy. Ale aby človek mohol hovoriť o kríze, musel by poznať aj normál. A ja si nepamätám, že by spoločnosť bola počas môjho života v nejakej stabilnej „norme“. Filozofia podľa mňa dokáže ukázať extrém tam, kde ho bežne nevnímame, a naopak upokojiť situácie, ktoré sa zdajú byť dramatické. Aj preto som možno už od detstva vnímal niektoré veci – napríklad environmentálne – skôr ako apokalypsu než ako normálny stav.

➤ Súčasťou série je aj socha Mutter, ich bin dumm, ktorá je momentálne na výstave v Galérii mesta Bratislavy. Nepriamo sa dostala do povedomia aj po verejnom vystúpení Roberta Fica v roku 2018, keď upozorňoval na dlažobné kocky pri Úrade vlády. Ako si na to spomínate?

Spomínam si na to veľmi dobre. Bol som vtedy v Banskej Štiavnici, pracovali sme na obnove pamiatky na hrade Uhrovec. Celý deň som bol offline. Kamarát mi napísal, že kvôli mojim kockám zasadá bezpečnostná rada štátu. Najprv som sa začal smiať. Keď som potom videl fotografie, bolo jasné, že ide naozaj o tie moje kocky. Bolo to absurdné – kvôli takejto kôpke materiálu zasadal najvyšší bezpečnostný orgán. Neskôr som kontaktoval médiá a snažil sa situáciu vysvetliť.

➤ Došlo aj k výsluchu zo strany polície?

Len telefonickému. Bol veľmi korektný, išlo len o overenie, či hovorím pravdu. Položili mi kontrolné otázky, ja som odpovedal a tým sa to uzavrelo.

➤ Socha je venovaná Friedrichovi Nietzschemu. Kedy ste sa rozhodli použiť práve dlažobné kocky?

Dávno pred tým incidentom. Mal som pripravené skice aj jasnú predstavu. Kocky som zbieral ako materiál pre sochu. Tá „náhoda“ je vlastne pointa – že to nepôsobí pravdepodobne. Keby to bolo naopak, asi by na vrchole stál niekto iný. Zaujímavé je, že práve tým, že z kociek vzniklo „nebezpečenstvo“, sa napokon stali politicky významné – akoby sa naplnilo vlastné proroctvo.

➤ Môžete priblížiť formálnu stránku diela?

Ide o pyramídu z čadičových kociek. Na vrchole je Nietzscheho busta, vytesaná z jednej z nich. Pyramída odkazuje na hierarchiu, moc aj na náboženské formy. Zároveň je ale celá konštrukcia krehká – kocky sú len položené na sebe. Pracujem tam s kontrastom medzi tvrdosťou materiálu a nestabilitou. Tá moc, ktorú to reprezentuje, sa môže kedykoľvek zrútiť.

➤ Názov sochy parafrázuje Nietzscheho výrok. O aký ide?

O vetu, ktorú mal vysloviť pred svojím psychickým kolapsom v Turíne: „Matka, som hlupák.“ Ja som to použil ako kontrast k pojmu nadčloveka. Ukazuje to napätie medzi genialitou a krehkosťou, ktoré je pre Nietzscheho typické.

➤ Aké boli reakcie okolia po medializácii tejto udalosti?

Vnímal som podporu najmä v tom, že som sa ozval a vysvetlil situáciu. Ľudia však často nevnímali samotnú sochu, ale skôr tie kocky ako taký „príbeh“. To je v poriadku – aj to je vrstva, ktorá sa k dielu pridala.

➤ Kde sa dnes nachádzajú ostatné sochy zo série?

Väčšina je u mňa. Sú z materiálov, ktoré sa nedajú jednoducho presúvať. Ideálne by bolo vystaviť ich spolu – až vtedy dávajú plný zmysel.

➤ Venujete sa aj ochrane kultúrnych pamiatok. Čomu sa aktuálne venujete?

Pôsobím vo viacerých občianskych združeniach. V Bratislave napríklad pri záchrane historického cintorína Kozia brána. Dlhodobo pracujem aj na obnove hradu Uhrovec a v združení Podšíp, ktoré sa venuje drevenej architektúre.

➤ Čo by ste odkázali svojmu „ja“ z roku 2018?

Asi by mi odkázalo, že keď najbližšie nájdem dlažobné kocky pri vládnej budove, nemám sa hrať na umelca – ale použiť ich tak, ako sa používajú minimálne od roku 1789.

➤ Ďakujem pekne za rozhovor.