Oči dokorán pre Šlofík na posilnenie

V rozhovore hovorí o tom:

➤ Aktuálne vystavujete svoje práce na výstave Dym a zrkadlá ↗ v Galérii mesta Bratislavy. Váš výtvarný prejav je veľmi ľahko rozpoznateľný vďaka airbrushovej technike a estetike plagátov z 90. rokov, pohybujete sa - na tenkej hranici medzi gýčom a kritikou určitých spoločenských javov. Odkiaľ čerpáte tento vizuálny jazyk?

Zdrojov inšpirácie je viac, neviem poukázať iba na jeden konkrétny. Je to prienik rôznych vecí. Subkultúrne plagáty a vizuály z punkových zinov, obalov hudobných albumov a podobne. A potom aj nejaké memečká, čo kolujú po internete, ktoré asi všetci dobre poznajú.

Samozrejme, je za tým, ako ste pekne povedali, gýč. Také to „kolotočiarstvo“, ako to niekedy nazývam – nie úplne dokonale spracované maľby, ktoré sú kade-tade po kamiónoch a všelijakých atrakciách. To ma veľmi priťahuje.

➤ Ako postupujete pri práci? Máte na začiatku jasno, o čom obraz bude, alebo jednotlivé detaily pribúdajú postupne?

Je to veľmi individuálne. Pri niektorom obraze mám zreteľnejšiu víziu, ako by mal vo finále vyzerať, pri iných menej. Potom sa snažím vďaka menším skiciam docieliť výsledok. Ale zároveň je veľa obrazov, ktoré iba tak veľmi letmo nahodím na formát, a postupne dopĺňam veci, ktoré mi priebežne napadajú.

➤ Vo viacerých dielach sa objavujú témy hypermaskulinity, moci a militarizmu. Čo vás pri tvorbe týchto motívov zaujíma?

Veľmi zjednodušene povedané, a možno až primitívne – páčia sa mi svaly a na nich navreté žily a takisto rôzne pekné záhyby tých figúr. Tak som sa postupne dopracoval k tomu, že som začal maľovať, čo sa mi páči a čo mi nejakým spôsobom imponovalo. Niežeby som bol nejaký bodybuilder. Ja aktívne nešportujem, ale obdivujem ľudí, ktorí to dokážu.

Zároveň sa mi páči kontrast medzi tým, ako takýto človek môže pôsobiť povedzme veľmi agresívne, ešte keď má oblečené aj maskáče, ale v skutočnosti je milý a inteligentný. Pretože to sa stáva. Je to hra týchto dvoch javov.

Ale v týchto dielach som zámerne pracoval s vulgárnym výrazom. Figúry, ktoré zobrazujem, držia zbrane, majú navreté žily, za nimi je dramatická obloha a rôzne prvky, ktoré podporujú ten naratív. Chcel som znásobiť pocit z niečoho strašne maskulínneho, mačoidného alebo až toxického. Či sa mi to úplne podarilo, nechám na divákoch.

➤ V tomto rozhovore sa zvyčajne zameriavame na jedno dielo, ale tentoraz by som dala do tandemu dve: Power Nap a Two Guys Defending the Last Golf Course on Planet Earth. Čo nám o nich poviete?

Keď sme s kurátorkou Mirou Keratovou vyrábali titulky, prvé dielo sme v slovenčine nazvali Posilňujúci šlofík alebo Šlofík na posilnenie. Na tom obraze je figúra svalnatého muža, ktorý podriemkava na gauči, a za ním sú dva náhodné plagáty. Na jednom je športové auto z 90. rokov a na druhom ženský zadok v plavkách. Muž, ktorý tam dominuje, drží v ruke knihu Slovenský sen.

Je to naozajstná kniha; kto ju vydal, si nepamätám. Na môj vkus bizarná zbierka profilov slovenských milionárov a miliardárov. Pri každom milionárovi je medailónik, v ktorom sa o tom človeku uvádza nejaká zaujímavosť. Asi najviac sa mi páčilo, že pri jednom bolo ako predchádzajúce povolanie predtým, ako sa stal milionárom, uvedené, že bol nezamestnaný.

Knižku som dostal nedávno ako darček na narodeniny od kamarátky, tak som to hneď použil do maľby. Páčilo sa mi, že tento svalnatý muž, ktorý sníva o tom, že raz bude aj on milionárom, zaspal počas toho, ako si to čítal. Proste taká momentka zo života obyčajného človeka.

➤ Zbierate tieto artefakty? Kupujete si niečo, čo na vás zapôsobí, ako inšpiráciu pre svoje maľby?

Áno, občas. Aj keď väčšinou si takéto veci odkladám vo virtuálnej podobe. Rôzne veci, čo nájdem na internete – obrázky, videá a podobne. Fyzické veci, ako v prípade tejto knihy, málokedy, ale keď sa to stane, stojí to za to.

➤ A obraz Two Guys Defending the Last Golf Course on Planet Earth?

V tomto diele sú zobrazení dvaja muži, ktorí majú dramatické pózy. Jeden drží samopal a druhý mieri zbraňou rovno na diváka. V pozadí je zapadajúce slnko a tmavé oblaky. Veľmi jednoduchý námet. V rohu sa skrýva ceduľa „Keep out, private property“. Rovno sa priznávam, že to je moja dlhotrvajúca fascinácia golfom, ktorým opovrhujem.

Už v minulosti som spravil viacero obrazov, kde si uťahujem z golfu a golfistov. V tomto námete to vyvrcholilo do toho, že títo dvaja muži počas toho, ako naša planéta upadá, pracujú pre nejakého tajomného boháča, ktorý si chce zachrániť svoje golfové ihrisko. Oni sú v jeho službách a pomáhajú mu, aby golfové ihrisko prežilo všetkých a všetko.

➤ Obe diela sú súčasťou širšieho celku, ktorý vystavujete na výstave Dym a zrkadlá v GMB. Má tento širší celok spoločnú tému?

Má. Ale začal by som tým, že na výstave sú vystavené ešte tri plátna, ktoré sa kurátorka Mira Keratová rozhodla zaradiť, aj keď vznikli pre inú výstavu na jar tohto roka. Neskôr, počas toho, ako sme sa bavili o tejto výstave, mi priebežne napadalo, čo by som k nej mohol spraviť. A prišiel som s týmito svalnatými mužmi. Sú to maľby na papieri. Odohráva sa na nich príbeh obyčajného muža, ktorý rád cvičí a vlastne nemá okrem tých svalov nič, ale snaží sa docieliť nejaké povrchné bohatstvo. Sníva o tom, že raz aj on bude strašne bohatý, ale nejako sa mu to nedarí.

Maľby na plátnach, ktoré vznikli ešte na jar, sa tematicky zameriavajú na život na sídlisku, nejakým spôsobom tam komentujem gentrifikáciu a takzvanú „gig economy“. Maľby svalnatých mužov sú akýmsi voľným pokračovaním, ale zobrazenie sa už zameriava viac na osobný príbeh človeka, ktorý v tomto prostredí žije, a možno také prostredie svojím konaním spoluvytvára.

➤ Ako podľa vás dnes spoločnosť pracuje s predstavami „skutočného muža“? Je toto skutočný muž?

Pre niekoho asi áno. Počas toho, ako som robil na týchto veciach, som „študoval“ takýto mužský svet a natrafil som na rôzne instagramové účty, ktoré sú naozaj divoké. Predstava o skutočnom mužovi často vyzerá nejako tak, ako som ju znázornil. Aspoň som z toho nadobudol taký dojem.

Ale či sa to vzťahuje na väčšinovú spoločnosť, neviem povedať. Keď sa spýtate viacerých ľudí, vždy vám odpovedia iným spôsobom. Pre niekoho skutočný muž musí smrdieť a musí mať fúzy, kým niekto iný vám povie, že musí mať iné vlastnosti, musí byť oporou, musí byť stabilným prvkom vo vzťahu.

Takže nemám univerzálnu odpoveď, ako sa pracuje s týmto pojmom. Len mám pocit, že niektorí ľudia na sociálnych sieťach, ktorí pracujú s týmto termínom, dávajú do popredia veľmi zvláštne veci, ktoré z môjho pohľadu nie sú úplne funkčné a zaujímavé.

Tento virtuálny priestor, ako som ho napozoroval, sa vyskytuje aj v mojich dielach. A zároveň sa občas pristihnem pri tom, že to, akým smerom sa uberá spoločnosť, nevyvoláva vo mne príjemné pocity. Skôr dystopické. Toto som sa pokúsil znázorniť svalnatými mužmi. A zároveň sa bojím, že takíto ľudia tu budú nejakým spôsobom preberať moc a zodpovednosť za dôležité veci.

➤ Vidíte súvislosť medzi hypermaskulínnymi fantáziami a napríklad rastom extrémizmu v spoločnosti?

To asi úplne nie. Tam to totiž nejakým spôsobom oddeľujem – aj človek, ktorý nejako vyzerá, nemusí byť nevyhnutne extrémny vo svojich názoroch. Jasné, nejaký prienik tam je. Mnohí si to pamätáme z 2000. rokov – všelijaké bandičky naciskinheadov a všelijakých vagabundov, ktorí mali tento imidž. Tam to, samozrejme, fungovalo, ale naopak je aj kopec ľudí, ktorí iba cvičia a majú svaly a neznamená to, že by boli radikálni alebo extrémni.

Pre mňa sa to teda občas stretne s radikalizmom, ale často to tak vôbec nie je. A páči sa mi, že to tak je – že sa to nedá úplne určiť na základe toho, ako niekto vyzerá. Samozrejme, maskulínne prejavy využívajú aj kadejakí politici alebo influenceri, ktorí vo svojich kanceláriách robia zhyby na hrazde alebo spotení napínajú svaly v posilňovni a snažia sa zaujať mladých chlapcov, aby sa k nim pridali. Mne sa to síce zdá komické, ale ono to vie naozaj fungovať.

➤ Na vašich dielach ma baví zmes kritiky, irónie, humoru a aj fascinácie svetom, ktorý zobrazujete. Stretli ste sa niekedy s nepochopením alebo s vyslovene negatívnou reakciou na obsah vašich diel?

Nepamätám si taký moment, ale nečudoval by som sa, keby tam boli nejaké negatívne poznámky alebo kritiky na adresu diel. Zatiaľ o nich neviem, ale pokojne – keď sa niekomu niečo nepáči, nech mi napíše, rád si to prečítam.

➤ Vyštudovali ste grafiku. Ako médium pre tento súbor diel volíte dostupnejší papier a menší formát. Vyplýva táto voľba z vášho grafického vzdelania?

Možno do istej miery áno. Ale je pravda, že som vždy inklinoval k papieru. Je lacný a dá sa s ním robiť hocikde – stačí len nejaká aspoň trochu rovná podložka a môžete si čmárať, kde chcete.

Často nepotrebujem ani nejaké špeciálne nástroje: stačí čokoľvek, čo zanechá stopu a dokáže kresliť. To je princíp, ktorý sa využíva aj v grafike. Ale neprisudzoval by som to len tomu. Keby som študoval maľbu, rovnako by som pracoval prevažne s papierom.

➤ Aktuálne pôsobíte ako doktorand na katedre grafiky na Vysokej škole výtvarných umení. Otvárate témy maskulinity aj v rozhovore so študentmi?

Občas áno. Snažím sa tomu dávať priestor, ale je to pomerne individuálne. Keď sa nejaký študent alebo študentka venuje vo svojej tvorbe abstraktnejším polohám, je ťažké sprostredkúvať takýto obsah. Ale jasné, v diskusiách sa bavíme aj o takýchto „problémoch“ alebo témach a je to celkom zaujímavé.

Baví ma debatovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa mladší, a počúvať, čo si myslia. Veľa z nich si nepamätá alebo nezažilo desivé obdobie z 2000. rokov, keď zavraždili Dana Tupého. Tam bol moment, keď vyvrcholila takáto hypermaskulínna kultúra a náci fenomén. Naši študenti to nezažili, žijú v trochu inej dobe a možno nevnímajú súvis medzi vizuálnym prejavom a konkrétnymi udalosťami.

Mám pocit, že v súčasnosti sa to trochu vracia, čo sa dá pozorovať na sociálnych sieťach, ale prelieva sa to aj do skutočného života: nedávno v Bratislave strašila partia mladých neonacistov, ktorá oblečením kopírovala 2000. roky – bombery, kapsáče a ťažké topánky. Nemalo to, našťastie, dlhé trvanie, ale je to výkričník, že tieto tendencie z našej spoločnosti nezmizli a treba byť na pozore.

To je nakoniec to, o čom sme sa bavili pár otázok dozadu. Čiže je zaujímavé počúvať, čo si o tom myslia, ako to vnímajú. A potom vstupujem do debaty zo svojej pozície, so svojimi skúsenosťami, a porovnávam si to.

MICHAL ŠUMICHRAST (1991) Narodil sa v Nitre, žije a pracuje v Bratislave. V roku 2021 ukončil štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri voľnej grafiky, kde aktuálne pôsobí aj pedagogicky ako doktorand. Počas štúdia absolvoval zahraničný pobyt v Tokiu (2018/2019). Pracuje predovšetkým s airbrushom, ktorý vníma ako veľmi rýchle a bezprostredné médium.

Spomínané diela si môžete pozrieť na výstave Dym a zrkadlá ↗ v Pálffyho paláci do 5. 4. 2026. Podcast je pripravený v spolupráci s Denníkom N ↗.