Oči dokorán pre Petržalský park
Podcast
Rýchla navigácia
Pridané 3. 4. 2024
Bratislava 19. storočia bola národnostne a kultúrne zmiešaným mestom. Ako slobodné korunovačné centrum sa tešila mnohým návštevníkom a lákala i umelecké profesie. Miestny historik a člen senátu Paul von Ballus, ktorý podrobne písal o pamätihodnostiach mesta, vo svojej publikácii Pressburg und seine Umbebungen (Presburg a jeho okolie) uvádza záznamy o počte remeselníkov, obchodníkov a umelcov činných v meste v tých časoch. Vďaka nemu vieme, že v roku 1832 v Pressburgu pôsobilo 22 maliarov, medzi ktorých sa rátali umelci aj maliari izieb, dvaja sochári a desať zlatníkov či remeselníkov pracujúcich so vzácnymi kovmi.
Že táto informácia stála za zmienku v dobovej publikácii, vyjadruje status, ktorému sa umelci tešili. Jedným z nich bol bratislavský maliar Sebastian Majsch, ktorý sa tu narodil a celý svoj život aj pôsobil. O jeho diele Petržalský park z roku 1848 rozpráva v podcaste Oči dokorán teoretička Dominika Zbončáková, kurátorka starého umenia z Galérie mesta Bratislavy.
Načítava sa…
Dominika Zbončáková
Pôsobí ako kurátorka Zbierky starej maľby a sochy do roku 1900 v Galérii mesta Bratislavy. Vyštudovala odbor Dejiny a teória umenia a architektúry na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Odborne sa zaujíma predovšetkým o barokové maliarstvo a sochárstvo, kde sa venovala napríklad sumarizácii mecenášskych aktivít prímasa Imricha Esterházyho v Bratislave. Skúma pôvod niektorých sekundárnych úprav vybraných barokových sôch, čím sa usiluje prispieť k lepšiemu porozumeniu ich histórie, ale aj meniaceho sa dobového vkusu.
Začnime zoširoka, akí významní maliari v 19. storočí pôsobili v Bratislave?
Prešporok bol v 19. storočí veľmi tolerantné trojjazyčné mesto, v ktorom vznikla veľmi pestrá, priebežne sa meniaca umelecká spoločnosť. Niektorí umelci tu prežili veľkú časť života, niektorí sa tu len na chvíľu zastavili a niektorí sem prišli vystavovať. Z takých možno najzvučnejších mien, ktoré sa tu v 19. storočí objavili, by som spomenula Ferdinanda von Lütgendorffa, Jakuba Marastoniho, Františka Kozicsa, syna známeho fotografa Eduarda Kozicsa alebo slávnu maliarsku rodinu Majschovcov.
Sebastian Majsch bol portrétista, ale i maliar bratislavských výjavov či streleckých terčov, vďaka ktorému sa zachovala podoba pôvodného Petržalského parku. Skôr než sa dostaneme k tejto časti jeho tvorby, povedzme si niečo o tých terčoch, ktoré maľoval.
Strelecké terče asi nie sú jeho najznámejšou realizáciou, skôr si všetci spomenú na oltár v jezuitskom kostole na Františkánskom námestí alebo na spomínaný Petržalský park. Ale práve na terčoch si môžeme všimnúť niektoré zobrazenia Bratislavy. Jeden z najzaujímavejších terčov vznikol v roku 1841 pri príležitosti osláv narodenia cisárovnej Márie Anny, manželky Ferdinanda V. Tento terč je zaujímavý aj preto, lebo zobrazuje Bratislavu z troch rôznych pohľadov, každý z iného historického obdobia. Prvá veduta sa nachádza v hornej časti kompozície a je to takmer verná citácia známej medirytiny z roku 1638 od Matthausa Meriana, ktorá zachytáva pohľad na mesto zo severu. Okrem toho je na tomto terči veduta z roku 1809 a uprostred sa nachádza zaujímavý výjav, kde medzi vojenskými trofejami môžeme vidieť bustu cisára Františka I. Tá tiež patrí do zbierky Galérie mesta Bratislava a je umiestnená na schodisku Primaciálneho paláca.
Čo vieme o živote Sebastiana Majscha?
Pár základných údajov. Narodil sa v Prešporku, takže je jedným z typických prešporských umelcov, ktorí tu vyrastali a v podstate aj prežili celý život. Narodil sa do rodiny Kristiána Majscha, ktorý bol spočiatku obuvníkom a neskôr sa stal syrárom. Pochádzal z početnej rodiny, čo sa zachovalo aj v jeho vlastnej rodine, pretože mal spolu s manželkou Teréziou až desať detí.
A hoci veľa z nich zomrelo, traja synovia boli neskôr činní ako maliari. Rodina Majschovcov tak pôsobila v Bratislave až do začiatku 20. storočia. No a potom sa nám zachovalo pár informácií v dobovej tlači, podľa ktorej sme sa dozvedeli že to bol skromný a nenáročný človek, ktorý nie často vystupoval na verejnosti, naopak, bol mimoriadne aktívny v spolkovej činnosti. Čiže tie terče vytváral pre strelecký spolok, zároveň členom spolku pre podporu výtvarného umenia vo Viedni alebo členom spolku umelcov a učiteľov cudzích jazykov v Bratislave.
Posledné informácie máme z konca jeho života. Zomrel vo veku päťdesiatdva rokov, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne a v matrike sa pri jeho úmrtí uvádza zvláštna poznámka, že bol pictor historicus. Preložili by sme to ako maliar historických malieb. V minulosti bol taký úzus, že za maliarov historických výjavov sa označovali aj tí, ktorí maľovali sakrálne námety.
Tá zmienka bude súvisieť s realizáciou v jezuitskom kostole, máme aj iné dochované diela tohto druhu?
Fyzicky sa asi pozrieť nedajú, ale máme dochované záznamy o ich existencii. Napríklad je zaujímavá objednávka z roku 1856 od apoštolského vikára pre východnú Indiu, ktorý si u Majscha objednal šesť veľkých obrazov, ktoré mali neskôr putovať do vybraných kostolov v Bengálsku. Dokonca jedna maľba mala ísť do kostola v nejakom mestečku v Himalájach. Zaujímavá je aj ich ikonografia: mali zobrazovať sv. Štefana, snímanie z kríža, immaculatu, zvestovanie Panne Márii, sv. Jozefa a sv. Františka. Z rôznych zmienok v tlači vieme, že po dokončení týchto obrazov boli na nejaký čas zložené v kláštore Notre Dame a potom ich preniesli na miesta, pre ktoré boli určené.
Keď sme sa rozprávali o streleckých terčoch a streleckých spolkoch, nie je to prvýkrát, čo som našla zmienku o členstve maliarov v podobnom spolku. Bol to druh aktivity pre vyššiu spoločenskú vrstvu?
V 19. storočí evidujeme viacero aktívnych spolkov na území mesta, napríklad veslársky alebo už spomínaný strelecký… Spolky vedeli poňať veľké množstvo ľudí, ale do akej miery to bola čisto elitárska záležitosť, to je veľmi ťažké povedať.
Sebastian Majsch sa uvádza ako bratislavský maliar aj z dôvodu, že sa vyučil v Bratislave, čo vtedy nebolo bežné. Aké boli možnosti štúdia maľby v Prešporku 19. storočia?
V Bratislave dlhodobo chýbala akákoľvek výtvarná akadémia. Čiastočne sa to snažili suplovať jednotlivé umelecké školy, ktoré si zakladali maliari. Boli to súkromné maliarske školy. Jednu veľmi známu viedol Ferdinand von Lütgendorff. Tiež sa dozvedáme, že aj Jakub Marastoni sa snažil založiť umeleckú školu v Prešporku, ale potom si uvedomil, že Lütgendorffova škola je natoľko silná, že by si pravdepodobne konkurovali. Marastoni sa rozhodol, že sa presťahuje do Budapešti, vtedy ešte Pešti.
To znamená, že Majsch navštevoval Lütgendorffovu školu?
Áno, ostatní umelci to mali potom rôzne. Chodili napríklad na akadémiu výtvarných umení vo Viedni. Iní chodili do Pešti alebo Mníchova, čo boli väčšie umelecké centrá. No a koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa chodilo študovať aj do Francúzska.
Obraz Petržalský park zachytáva prvý skutočne verejný park na brehu Dunaja. Ako inšpirácia pri jeho vzniku slúžili viedenské parky ako Prater či Augarten, Prešporský park sa však v niečom od nich líšil. V čom?
Tento náš park vznikol už v rokoch 1775 až 1776, čo bolo za čias panovania Márie Terézie alebo za miestodržiteľstva Alberta Sasko-tešínskeho v Uhorsku. Na rozdiel od viedenských parkov, ktoré sprístupnil verejnosti až Jozef II., petržalský park mal od začiatku verejnú funkciu, pretože bol vybudovaný mestom. Ak by sme toto kritérium chceli uplatniť aj na ostatné parky tu v okolí, tak je to najstarší verejnosti určený areál v rámci celej rakúsko-uhorskej monarchie.
Mesto zriadilo aj špeciálnu komisiu na tento účel. Ako sa volala?
Volala sa Mestská okrášľovacia komisia a jej úlohou bolo riadiť celý tento projekt.
Park bol založený v nive Dunaja zvanej Brucken Au, vďaka čomu neskôr zľudovel názov Aupark. Prečo vznikol práve na tomto mieste?
Bol to veľký nevyužitý priestor, ktorý ležal medzi ramenami Dunaja, takže to bol ostrov, ktorému by sa asi ťažko hľadalo iné lepšie využitie. A hoci neustále hrozili záplavy, v tom čase sa už na Dunaji stavalo množstvo hrádzí. Takže tento problém sa dal celkom jednoducho vyriešiť a vznikol veľmi vyhľadávaný mestský verejný priestor.
Akými úpravami park počas rokov prešiel a čo všetko sa v ňom nachádzalo?
Úplne pôvodne to bola prísne geometricky členená záhrada. Celý park bol rozdelený priesečníkmi v tvare hviezdy na aleje, ktoré dostali pomenovanie podľa toho, aká drevina prevládala.
Čiže bola tam jaseňová alej, vŕbová, brestová aj dve topoľové aleje, pretože v každej časti boli vysadené iné druhy topoľa. V jednej časti to bol topoľ osikový, v inej topoľ biely. Okrem chodníkov, ktoré rozdeľovali park do tvaru hviezdy, sa tam nachádzala centrálna časť, kde bolo ohnisko aj s vysokým stromom.
Od začiatku sa však rátalo s tým, že obyvatelia sa budú chcieť v tomto parku občerstviť, takže tam bolo množstvo stavieb, ktoré niesli rôzne názvy. Z nich by som spomenula Mačací stolček. Tieto občerstvovacie stavby boli umiestnené uprostred jednotlivých alejí, nachádzala sa tam aj jedna veľká stavba, ktorá bola blízko centrálnej časti s ohniskom.
Zároveň vieme, že park prešiel neskôr výraznými zmenami. Koho mesto oslovilo, aby zasiahol do pôvodnej úpravy?
Áno, to je podoba, ktorú potom poznáme aj z viacerých vyobrazení. Autorom úpravy bol záhradný architekt Carl Ritter. Podľa archívnych prameňov ho povolal do Prešporka vtedajší mešťanosta Anton Namer, ktorý výrazne prispel k tomu, aby park z pôvodnej geometrickej úpravy prešiel do voľnejšej krajinárskej podoby podľa vzoru anglických parkov. Takže neskôr neexistovala ani spojnica v tvare hviezdy a parkom sa dalo voľnejšie prechádzať. Boli tam také kľukaté chodníčky a návštevníkom sa otvárali rôzne neočakávané pohľady.
Medzi stavbami, ktoré sa tam nachádzali, sa spomína aj kasíno. Je to tak?
Áno, je to tak. V rámci týchto postupných úprav pribúdali stavby, ktoré aj zlepšovali infraštruktúru a zvyšovali komfort návštevníkov parku. Medzi prvými stavbami vzniklo práve kasíno. Potom pribudla kaviareň, ale napríklad aj rôzne ihriská na hranie kuželiek.
Ktoré štádium zachytáva obraz od Majscha?
Na dedikačnej kamennej platni, ktorá je znázornená na obraze, sa spomína práve meno mešťanostu Antona Namera ako zveľaďovateľa Auparku. Na základe nápisu usudzujeme, že je to posledné štádium s Ritterovou úpravou.
Pri prezeraní Webu umenia som si všimla, že toto dielo je zaradené v kolekcii výletné miesta Prešporka. Súvisí táto kolekcia s projektom Umenie mesta, ktorému sa Galéria mesta Bratislavy už dlhšie venuje?
Umenie mesta je veľmi súčasný projekt, ktorý mapuje umelecké diela vo verejnom priestore po roku 1945 v Bratislave. Jeho cieľom je vytvorenie digitálnej databázy týchto diel a inšpirovanie návštevníkov, aby sa zaujímali o bratislavské diela. Myslím si, že kolegovia z tohto projektu Umenie mesta sa neurazia, keď poviem, že práve s maliarmi 19. storočia by si našli spoločnú reč.