Oči dokorán pre fotografiu otca zo série Nová miera

Nadrozmerná fotografia sediaceho muža, do jeho tváre nevidíme, prekrýva ju červené pravítko – mierka. Muž drží v ruke objekt, vnímame však len jeho obrysy a atmosféru, hádame vzťah medzi pravítkom a osobou pod ňou skrytou.

Dnešný rozhovor vediem s fotografkou Milotou Havránkou o fotografii jej otca zo série Nová miera, ktorá sa nachádza na aktuálnej výstave Modrá strecha v Galérii mesta Bratislavy. Podľa jej slov je dôležitosť tejto fotografie nielen vo formálnom prevedení, ale aj pre vzťah s otcom, ktorý ju v živote veľmi ovplyvnil.

Pani Havránková, dnes budeme viesť rozhovor o fotografii vášho otca. Fotografiu ste vybrali pri našom stretnutí, pričom ste spomenuli, že je pre vás dôležitá. Preto sa opýtam hneď na úvod, akú rolu vo vašej tvorivej práci zohral otec?

Ja si myslím, že zásadnú. Podľa mňa bol výnimočný človek, pretože realitu, ktorá ho obklopovala, vnímal úplne inak. Bol zaujímavá osobnosť, ktorá sa v živote nestratí a zo všetkého vedel vykľučkovať. Mal na to vlastnú filozofiu, ktorá sa v podstate nedala pochopiť, ale taký bol. A niečo z toho aj vo mne zanechal.

Bol váš otec výtvarník?

Bol výtvarník duchom, ale v zmysle, že by bol verejne známy, to vôbec. On si prosto všetko robil podľa seba a ani si neviem predstaviť, že by ho medzi seba prijali, asi by porušoval všetky pravidlá.

Fotografiu ste neštudovali na výtvarnej, ale na filmovej fakulte v Prahe. Ako vás toto štúdium ovplyvnilo?

Veľmi ma ovplyvnilo, bola to silná doba a mala som pocit, že sa mi otvára svet. A keďže som bola na filmovej fakulte, prvý aj druhý ročník som musela robiť s veľkou kamerou. Odbor fotografie sa v tom čase ešte len formoval, neskôr som prešla na fotografiu.

Vy ste boli prvou absolventkou…

Áno. Praha bola v tom období na vrchole zmien, aj čo sa týka umenia. Začali tam vznikať malé divadlá, obsadzovali sa neherci. Všetko bolo trochu hore nohami, ale nedialo sa to len v Československu alebo v Česku. Zmeny boli v svetovom meradle. Učil nás napríklad Kundera, čo bola veľká osobnosť. Ale nerobil to klasickým spôsobom, mal veľmi kamarátsky prístup.

Takže film mi veľmi veľa dal, lebo som si uvedomila, že fotografia nie je len záznam. Že môže byť svojím spôsobom latentnou revolúciou. Začala som skladať príbehy, písať skoro režisérske záznamy, akoby som išla filmovať. Chvíľu som aj takú predstavu mala, ale nakoniec som zostala pri fotografii.

Vaša tvorba je sústredená do sérií, v ktorých je cítiť vplyv doby a výtvarného smerovania, v ktorých vznikli. Séria Nová miera je datovaná v roku 2006. V čom bola práca na Novej miere iná a aké vonkajšie okolnosti ju ovplyvnili?

Tak meter je metrom. Tam nemôžete rozmýšľať, čo iné by to mohlo byť. Bola to doba, keď koncept určoval, ako sa majú veci ukotviť. Aká významnosť im prináleží, ako sa dajú odmerať. Pre mňa Nová miera znamená, ako som sa ja k tomu postavila, ako som to porušovala.

Pri našom stretnutí ste spomenuli aj rolu digitálnych technológií, ktoré ste prvýkrát v tejto sérii použili.

Áno, vtedy sa všetko v digitálnej sfére zmenilo a počítače zohrali významnú úlohu. Zrazu sa dali rôzne veci kombinovať. Nebola to ručná práca, ktorú som mala veľmi rada. Nikdy som síce neopustila klasické laborovanie, ktoré je späté s analógovou fotografiou, ale toto bola veľká zmena. Preto som použila aj symbol pravítka, lebo je to nejaká miera, do ktorej bolo veľmi ťažké sa napasovať. Ale ja vďaka svojej skúsenosti z rodiny a spôsobu, ako som o veciach rozmýšľala, som tieto veci porušovala. Vytvorila som cyklus svojej rodiny, detí, svojho otca, kde som použila novú mieru. Nová miera tak symbolizovala technické vymoženosti, ktoré v tom čase zasahovali do fotografie.

Ja rada používam aj artefakty tej doby. Mám odfotené na jednej stene CD, ktoré sa už teraz nepoužíva, a vzdávam tak týmto veciam poctu. Ale dala som si odliať aj svoje staré fotoaparáty, s ktorými som fotila a spravila cyklus spojený so svojimi deťmi. Takže Nová miera sa viaže k tým technickým zmenám. Teraz poviem, že by som chcela prežiť budúcnosť s umelou inteligenciou, vedieť, ako to bude, čo nám prinesie. Podobne ako v dobe, o ktorej sa teraz rozprávame, vtedy nikto netušil, ako technológia zasiahne do umenia, do fotky, ako budem vnímať fotografiu.

Vraciate sa ešte niekedy k analógovému fotoaparátu?

Skôr v tom zmysle, že sa naň sústavne pozerám. Analógové fotografie mám stále na stole a vzdávam im svojím spôsobom hold. Spravila som aj taký cyklus. Analógové fotoaparáty ma naučili fotografovať a vnímať aj druhú stranu fotografie. Kdežto súčasná technológia je natoľko zjednodušená, že je s ňou veľmi ťažké experimentovať. Alebo, keď sa experimentuje, tak úplne iným spôsobom.

Ako podklad pre práce Nová miera poslúžili staršie čiernobiele fotografie, z ktorých môžeme vyčítať, že ide o rodinný archív. Osobné mytológie sú neoddeliteľnou súčasťou takmer väčšiny vašich diel. Cez individuálne témy môžete komunikovať širokému obecenstvu zásadné otázky bytia a vzťahovania sa k svetu. Ako ste si vyberali námety?

Myslím si, že ja som si ich práve nijak nevyberala. Ony prišli za mnou, ja som veľmi vnímavá, a preto aj tie moje veci sú také komplikované a kombinované. Mňa dokáže aj obyčajná cverna nadchnúť a myslím si, že som tieto veci jednoducho nejakým spôsobom povyšovala. Aj také veci, ktoré pre ostatných ľudí nemajú žiadny zmysel.

Nemali ste niekedy túžbu fotiť napríklad krajinu?

To práve nie je pravda, ja som veľmi veľa fotografovala krajinu, ale nikdy som ju nevystavovala. Keby ste prišli ku mne domov alebo nazreli do môjho počítača, tak by ste videli, že tam mám množstvo fotografií krajiny. Vo výstavách som radšej používala artefakty, ako napríklad kameň z krajiny a podobne. Niekedy sa to ani kurátorom nepáčilo, nevedeli, prečo to tam dávam a prečo to radšej nenafotím. Ale ja som to takto vnímala.

Že ste radšej použili prírodný objekt priamo ako jeho fotografiu.

Áno.

Rok 2006 bolo obdobie, keď ste pedagogicky pôsobili na VŠVU. V tom roku ste boli aj menovaná profesorkou v odbore voľného umenia. Pedagogické pôsobenie tvorilo podstatnú časť vášho profesionálneho života a ovplyvnili ste veľa dnes už etablovaných fotografov. Platilo to aj naopak? Čo vám prinášalo prostredie s mladými ľuďmi, práca so študentmi?

Ja som bola veľmi citlivá na to, ako študenti vnímajú fotografiu, ako nad ňou rozmýšľajú. A vnímala som ich ako svojich kamarátov. V tom veku som vyzerala veľmi mlado a oni ma aj tak brali. Aj som používala taký jazyk ako oni a prosto som medzi nich zapadla ako jedna z nich. Spolu sme chodievali do krčiem, do mesta a bavili sme sa o jednoduchých veciach. Ja som až tak necítila, že sú to moji študenti. Rovnako ma nabíjali ako čokoľvek iné a ja zas ich.

Ako vnímate štúdium fotografie v súčasnosti? Ako ovplyvňuje hromadné zdieľanie fotografií na sociálnych sieťach dnešnú generáciu?

Bohužiaľ, je taká doba. Je tu technika, s ktorou je jednoduché fotiť a hneď to aj niekam poslať. Túžba akýkoľvek pocit hneď zvečniť, s tým sa nedá veľmi robiť. Dôležité je, aby školy, kde sa vzdelávajú, mali kvalitnú kurátorskú prípravu.

Aby ich to naučili používať vo svoj prospech.

Aby vedeli o tom rozmýšľať, aby ich práce neboli povrchné. Nech to nie sú množstvá fotografií, ktoré sú úplne zbytočné.

Fotografia otca je jednou z vystavených fotografií na vašej aktuálnej výstave Modrá strecha. Modrá strecha je svojím spôsobom zastrešujúcim názvom pre diela na výstave. K čomu názov odkazuje?

V prvom rade, keďže aj ja už mám svoj vek, chcela som svoje dielo nejak zastrešiť. A keďže som človek, ktorý nerobil fotografiu preto, aby ju predával, tak sa mi v byte hromadila. Chcem si dať do poriadku svoje dielo a chápem to ako svoju poslednú výstavu, kde chcem vzdať hold všetkému. Taký dotyk s nebom. Ten dotyk je pre mňa budúcnosť, ktorá príde a ktorú veľmi vnímam, aj keď tu ešte nie je. To ma naučilo, ako vnímať fotografiu.

Názov odkazuje k mojej chalupe, ktorá má modrú strechu, bol to taký druhý domov, ktorý som si sama našla, lebo som sa potrebovala dostať do prírody. Bolo to v období, keď si ľudia hľadali chalupy ako únik z reality. Zobraziť väčšie rozlíšenie Z výstavy Modrá strecha v GMB, model chalupy Miloty Havránkovej s modrou strechou, ktorý inšpiroval názov výstavy. Foto – Barbora Girmanová

Dôvodom bola politická situácia, že sa potrebovali odstrihnúť…

Áno, potrebovali voľnosť. Veľmi veľa vecí vzniklo práve v tomto období, a preto ja aj výstava retrospektívna.

Vnútorná sloboda a odvaha kráčať nevychodenými cestami, experimentovať, je niečo, čo je úzko prepojené s vašou tvorbou. Známe sú nám rôzne presahy do architektúry, módy a dizajnu. Vaše dielo bolo aj v známom interiéri bratislavskej kaviarne v Zelenom dome. Ako si spomínate na toto zadanie?

Bolo to úžasné, spolupracovala som vtedy so svojím manželom, ktorý bol architekt, a mali sme rovnaké zmýšľanie o tom, čo architektúra znamená. On mal zas pochopenie pre to, ako ja vnímam fotografiu, a tak bolo úplne prirodzené, že sme spolupracovali. Okrem toho som v tom období mala kamarátov, ktorí zas inak pôsobili vo výtvarnom umení. Čiže v tomto diele sa objavuje aj spolupráca s nimi. Spolupracovala som s Vladom Havrillom a Dušanom Králikom, ktorí robili priestorové veci. Často som ich navštevovala a začala som mať veľký vzťah k rôznym artefaktom. Čiže mám veľa vecí, ktoré už oni nepotrebovali a ktoré vyrobili. Na druhej strane to nebolo len o tom, že fotografujem, ale aj o tom, že som sa potrebovala dostať do priestoru.

Pri prvom stretnutí ste mi ukazovali fotografiu, kde ste jednotlivé veľké kusy fotografií pre toto zadanie skladali u seba doma v obývačke. Tak ste bežne tvorili?

U mňa to vždy bolo také, nebol to celkom normálny byt, moje deti sa v ňom pohybovali a myslím, že im to aj niečo dalo. Dokážu vnímať umenie, obklopujú sa ním a aj obidvaja tvoria umenie. Rodina je pre mňa dôležitá, v mojom vývoji, myslím aj fotografickom.

Táto kaviareň už neexistuje, viete aký osud postihol dielo po jej zrušení?

Myslím, že dielo bolo zlikvidované. Nikto mi o tom nepovedal, ani som o tom nevedela. Pamätám si, že som išla po ulici a cez sklo som pozorovala, ako to demolujú a dávajú dole. Boli to veľké steny, takže to už určite neexistuje. Dielo museli zničiť, aby ho mohli vyhodiť, inak by sa nezmestilo von. Klopala som vtedy na dvere a nik mi neotvoril.

To je veľmi smutné, že ste sa nemali možnosť ani ohradiť.

Bola to zvláštna doba.

Aké máte profesionálne plány?

Plán je dať si dokopy to, čo mi zostalo. Z obrazov a fotiek, čo mám doma, by som mohla urobiť aj ďalšiu výstavu. Spraviť s pomocou svojej rodiny archív prác, čo som sama nikdy nedokázala. Nemám ani poriadnu knihu, to by som chcela takisto urobiť. Ani fotografovať neprestanem, ale určite to nebude v meradle, ako to bolo predtým. A rada by som sa naďalej prostredníctvom Nadácie Miloty Havránkovej chcela venovať mladej generácii talentovaných fotografov. Takže práce aj plánov mám dosť, len ich naplniť.