Oči dokorán pre Číslovanú zbierku

V Galérii mesta Bratislavy je medzigeneračná skupinová výstava Sedimenty sveta. Zaoberá sa fenoménom zbierania ako tvorivého impulzu a predstavuje tridsať autorov a autoriek, ktorí tvoria prostredníctvom zbierok. V podcaste Oči dokorán hovorí jeden z autorov Gabriel Hošovský o svojom diele Číslovaná zbierka.

➤ Na výtvarnej scéne ste začínali ako maliar. Neskôr ste tvorili v rôznych médiách ako video, fotografia, text. Kedy nastal vo vašej tvorbe moment, že ste sa rozhodli zbierať a pracovať s nájdenými predmetmi?

Ono to tak celkom nie je, lebo vo všetkých činnostiach stále pokračujem a pracujem rôznymi smermi. Ale stalo sa, že ma navštívila kurátorka Naďa Kančevová, ktorá sa venuje dlhodobo výskumu zberateľstva v umení, a zistila, že niečo z toho, čo robím, sú vlastne zbierky.

Chcete aj nejaký príklad?

➤ Určite.

V rámci toho, ako som točil filmy a videá, som napríklad natáčal aj reakcie ľudí na určité situácie. Dal som dokopy pár improvizovaných reakcií na kameru a podobne. Alebo som chodil po prírode, po meste a vešal som hojdačky.

Keďže som veľmi systematický, vždy keď som nejakú zavesil, tak som si zaznamenal polohu a natočil video. Interpretáciou tejto situácie podľa Nade vznikla zbierka určitých situácií. Nerozhodol som sa, že idem zbierať, len niektoré z mojich aktivít takto vyplávali na povrch.

➤ Takže zbierkou môže byť aj zbierka situácií?

Zbierkou môže byť pravdepodobne všetko.

➤ Ako aktuálne vyzerá váš ateliér? Máte tam rôzne veci?

Nie je to tak, ako by si ľudia predstavovali, že niekto má psychopaticky toľko toho nahromadené, že mu ostávajú len tie uličky na chodenie. Ale keď mám rozprávať o priestoroch, tak vo vstupnom priestore mám uskladnené svoje veci ešte z 80. rokov a nejaké objekty staré 10-15 rokov, ktoré som mal príležitosť povyťahovať, keď som pripravoval inštaláciu v Galérii mesta Bratislavy. Betóny, odliatky a podobne. V tejto miestnosti robím väčšinou aj špinavšie práce, pílim, brúsim.

V hlavnej veľkej miestnosti mám na celej stene Číslovanú zbierku. V ateliéri je viac skoncentrovaná, zhruba na ôsmich metroch, v galérii je inštalovaná na desiatich. Teraz zmizla, ale už tam mám, samozrejme, naukladané ďalšie veci, na ktorých pracujem. Drobné inštalácie, archív rôznych koláží, fotografií a malieb, ktoré robím aj v súčasnosti.

➤ Číslovaná zbierka, ktorá je témou nášho rozhovoru, má na výstave vytlačený 82-stranový dokument s textom a vysvetlivkami k 2037 predmetom. Takže nie je to malá zbierka.

Zbierka neobsahuje 2037 predmetov. Spolu je ich šesťsto-sedemsto, ale napríklad pod číslom päť nájdete pätnásť vecí a pod číslom nula dvadsaťštyri. Fór spočíva v tom, že čísla neznamenajú množstvo.

➤ A čo teda znamenajú?

To je tajomstvo a na to každý musí prísť sám. Dlho som nevedel, ako to zoradiť. Robil som z toho všelijaké príbehy, ako sa to zvykne robiť, ale to bolo trápne a nepoužiteľné. Hral som sa s tým asi päť rokov a nakoniec som prišiel na tento systém číslovania. Parameter je neznámy a ľudia ho majú hádať.

Keď ku mne niekto príde do ateliéru, dostane hádanku. Niekto na to príde za pár sekúnd – väčšinou umelci – a niektorí na to neprišli doteraz.

➤ Väčšinu tej zbierky tvoria banálne predmety, ktorých hodnota je tvorená tým, že sa stali súčasťou tohto diela. Zaujíma ma, aký impulz stojí za rozhodnutím, že daný predmet zaradíte do zbierky alebo si ho odložíte?

Niečo je kúpené, niečo darované, niečo nájdené, niečo v sebe nosí symboliku a vážnosť. Niektoré veci sú tam preto, lebo nič z toho nemajú, ale sú zaujímavé niečím iným, nepomenovateľným. Alebo napríklad majú hodnotu v tom, že mi ostali po ľuďoch, ktorí tu už medzi nami nie sú.

➤ Niektoré predmety vykazujú zjavný zub času. Ako dlho ste vytvárali zbierku? Ktorý predmet je najstarší, prípadne s ktorým ste začali?

Na vek sa dá pozerať z rôznych uhlov. Najstaršie sú z tohto hľadiska kamene, ktoré majú milión alebo miliardu rokov. Ale ak to vymedzíme na predmety, ktoré sa mi dostali do rúk a odložil som ich na nejakú kopu, sú to možno veci z detstva. Vedel by som povedať, že som dostal nejaký hrnček od uja a doteraz si to pamätám. Ten hrnček stále mám a má pre mňa istú hodnotu. A možno ešte skôr boli autíčka, angličáky, hračky. Sú tam aj hračky mojich kamarátov či hračky mojich rodičov a prarodičov.

➤ Sú pre vás pri tvorbe východiská autobiografické?

Je to možné. Je to iná forma autobiografie.

➤ Práve časozber a práca s našou kolektívnou pamäťou tvorí jednu z hodnôt tohto celku. Ja ako divák mam pocit, že sa pozeráme na príbeh, ktorý je poskladaný z malých detailov. Sú jednotlivé predmety zo zbierok zameniteľné? Môže byť predmet súčasťou Číslovanej zbierky a pri inej príležitosti povedzme súčasťou inej zostavy?

Myslím, že nie. Skôr sú tam zaujímavé vrstvy, spojitosti medzi vecami navzájom. Teraz poviem taký primitívny príklad, že niektoré predmety môžu mať spoločnú vlastnosť, že sú napríklad zelené, ale každý z nich sa nachádza pod iným číslom. Ale nie je to také jednoduché ako tento príklad s farbou, v skutočnosti okrem číslovaných skupín sú niektoré predmety zároveň radené do ďalších vrstiev podľa iného významu – ako som ich napríklad nadobudol alebo podľa príbehu, ktorý je za nimi skrytý.

➤ Už ste spomenuli, že ste dôsledný a systematický. Ako so zbierkou pracujete, máte nejaký systém? Vyhadzujete?

Vyhadzujem často a rád. Ale nielen vo veciach, ktoré sa zbierajú, ale aj vo všetkých ostatných. Nie je to jednoduchý proces, ale treba to robiť. Ako napísal Sándor Márai o svojom Herbári, človek musí byť najprísnejší, najkrutejší k vlastným veciam. A musí byť prísnejší, ako by boli iní, cudzí ľudia, ktorí prídu po ňom a budú s tým nejako nakladať.

Takže aj čo sa týka iných vizuálnych diel, ktoré vytvorím, tak triedim veľmi intenzívne. Niekedy celé série idú preč. Treba to robiť, aby nevznikal balast. Ak nie som s tým spokojný, tak to odchádza.

➤ Historicky má akt zbierania korene v známych kabinetoch kuriozít, ktoré sa začali objavovať už v období renesancie a trvali počas baroka či neskôr. Slúžili hlavne na zhromažďovanie zvláštnych exotických predmetov z rôznych oblastí ľudského pôsobenia a často boli previazané s cestovateľskými objavmi svojich zámožných zberateľov. Sú v dnešnej dobe globalizácie a nadprodukcie ešte predmety, ktoré môžeme vnímať ako exotické?

(smiech) Teraz to funguje tak, že bežnosť, jednoduchosť až banálnosť sú pre nás exotické. To znamená, že keď máme všetko, tak nám chýba to málo. Málo dobrého. Preto keď ľudia vidia nejakú banalitu, tak často sa z toho posadia na zadok. Sme takí zahltení informáciami a obrazmi, že zrazu, keď vyjdeme von a počujeme čvirikať vtáčika, tak sme z toho dojatí. To je pre nás exotika v dnešnom svete. Preto je dobré veci zjednodušovať.

➤ Je ešte nejaký predmet, ktorý by ste chceli vlastniť? Ktorý by ste chceli zaradiť do svojej zbierky?

Nie je to veľká výzva, ale mám také dielčie túžby. Raz som v Česku v takom vetešníctve našiel obraz lepený zo šúpolia, zo slamy. Strašne zdeformovaná veduta Bratislavy – Bratislavský hrad a Most SNP. Mám ho stále odložený a nedávno som zachytil na bazoši jeho pendanta. Autor – určite urobil nejakých 20-30 kusov, keby som ich mal viac, vedel by som ich porovnať, to by som chcel. Predávajúci pýtal za jeden nejakých päťdesiat eur a to som nedal. Takže keby som na toto natrafil, bol by som rád. Rád by som vlastnil ďalší.

➤ Nie je to signované?

Nie. To je taký gýč. Teda podľa našich parametrov. Teraz sa mi vynárajú aj iné túžby. S túžbami však treba byť opatrný: keď si veci príliš prajete, začnú sa vám sypať. Na to treba byť pripravený. Mal som také prianie, v detstve som obdivoval v starých práčkach takú porcelánovú skrutku, ktorá točí prádlo vnútri. Nespisovne sa jej hovorí šnek, veľmi ma fascinovala. Navyše bola z porcelánu, z nádherného bieleho trvácneho materiálu.

Tak som ju hľadal asi päť rokov a nakoniec našiel, musel som kúpiť celú práčku. No a samozrejme, že teraz už mám aj ďalšiu. Takže mám dve. Rovnako je to pri rôznych iných ideách, ak niečo hľadáte, chcete.

➤ Takže musíte byť svojím spôsobom aj vetešníkom?

To sa určite snažím nebyť, hlavne keď vidím vetešníctva, kam chodím. Ľudí to fantasticky baví, to oceňujem, ale nevedel by som to robiť. Čo by som určite vedel, je povyberať veci, ktoré majú hodnotu. Ale to je biznis a o tom sa asi nechceme baviť.

➤ Napadlo mi to v kontexte diela, ktoré máte tiež vystavené na výstave Sedimenty sveta – ide o zbierku k strateným kľúčom.

Áno.

➤ Jediný spôsob, ako ste ku kľúčom prišli, je, že ste ich naozaj hľadali a našli na ulici.

Viete, koľko som mal príležitostí ukradnúť kľúče? (smiech) Spomínam si, v Taliansku mal jeden kolotočiar na hracom automate položený asi kilový zväzok snáď päťdesiatich kľúčov. Samozrejme som to neurobil, tak to nefunguje.

➤ Ako to teda bolo? S tým prvým nájdeným kľúčom ste okamžite mali ideu, že teraz ich budete hľadať najbližších desať rokov? Alebo ste našli kľúč a povedali ste si, tak uvidím, čo z toho časom vyjde?

To je dobrá otázka, ale tiež to tak nefunguje. Išiel som po ulici, našiel som na priechode pre chodcov zväzok kľúčov, čo možno vypadli motorkárovi. A nenechal som ho tam ležať. Kľúče majú hodnotu, lebo si s nimi otvoríte byt. Keď ich stratíte, je to problém. Dokonca pre ľudí je to taká vážna vec, že keď nájdu cudzie kľúče, tak si ich nevezmú. Dajú ich na nejaké vyvýšené miesto, aby ich ten nešťastník našiel.

➤ To robím väčšinou ja.

Takže tieto kľúče som našiel v obrovskom meste, tam sa strácajú častejšie. Na druhý deň som našiel v parku v tom istom meste opäť kľúče – dva. Tak som ich zobral a potom, tou svojou precíznosťou som k nim pridával informácie ako presnú adresu, polohu. Aj tak som si to pamätal, ale začal som všetky tie nálezy a informácie ukladať, urobil som archívny systém s priehradkami.

➤ Takže zbierky vzniknú väčšinou z náhody, ktorú si asociačne spojíte, a potom sa z toho stane zámer?

Presne tak.

➤ A teda, aby sme sa vrátili ešte k tým kabinetom kuriozít trošku. Tie väčšinou odrážali túžbu zberateľa po prestíži a po poznaní. Samozrejme, ideové východiská zberateľstva v súčasnom umení sú celkom iné. Je nejaké poznanie, o ktoré sa chcete prostredníctvom svojej zbierky podeliť?

Vôbec. Možno to vyznie zvláštne alebo ignorantsky, ale moje veci robím v prvom rade preto, aby ma to bavilo, aby som bol s tým sám spokojný. Neviem to robiť pre druhých alebo pre nejaké diváctvo – to už vôbec nie. Dokonca si myslím, že je to na škodu. Len čo človek začne myslieť na to, že to bude niekto konzumovať, že to niekto bude vnímať, vzďaľuje sa sebe samému.