Oči dokorán pre Boxera

Obraz vznikol v roku 2007 v rámci série Miesta činu, inšpirovanej motívmi zo starých časopisov a filmov. Autor sa v nej sebe vlastným spôsobom hrá s predlohami, hľadá súvislosti, skladá príbehy. Príbeh alebo jeho tušenie stojí za inscenovanými maľbami využívajúcimi estetiku digitálnych médií.

Michal Czinege študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ale už pár rokov profesionálne pôsobí vo Fínsku. O Fínsku a jeho tvorbe bude dnešný rozhovor.

➤ Rozhovor o tomto diele bude pre teba návrat do hlbokej minulosti, keď berieme do úvahy dlhú cestu, ktorú tvoja tvorba odvtedy prekonala. Pamätáš si, ako si vnímal maľbu v tomto období, teda v roku 2007?

Vnímanie maľby sa u mňa až tak nezmenilo. Maľba bola spôsobom vysporiadania sa s realitou. Odzrkadľovala veci z môjho okolia alebo každodenného života. skúmala môj vzťah k realite, to ako ju vidím, ako môžem pracovať s rôznymi príbehmi, ktoré sa odohrávajú okolo mňa.

➤Pri sérii Miesta činu si sa inšpiroval predlohami z magazínov. Ako si s týmito predlohami pracoval?

Už na strednej škole bola fotografia zvyčajnou predlohou pre všetky moje obrazy. Skúmal som fotografický obraz cez rôzne zväčšovania. Zdroje fotografií boli zväčša magazíny, ktoré som potom spracovával a kolažoval. Čiže, vždy som rád hľadal inšpirácie v starých fotografiách..

➤Tie si vrstvil a z rôznych predloh si vyskladal príbeh..

Áno, viac menej som sa stal režisérom, toho čo sa dialo na obraze, architektom obrazu. Každý detail má svoj konkrétny zdroj a svoje opodstatnenie. To mi umožnilo vytvárať situácie alebo obrazy sveta, ktoré som chcel vidieť alebo zviditeľniť.

➤ Aj za obrazom Boxerom je nejaká konkrétna predloha?

Áno,to je celkom zaujímavé, lebo ako sme sa rozprávali, toto moje obdobie siaha dost do minulosti. K niektorým obrazom viem pozadie, niekde viac, niekde menej. Špecificky k tomuto mám naozaj poznámky, čo sa tak často nedialo. Väčšina zo série Miesto činu vychádza zo starých magazínov a to hlavne z magazínu Lidé a Země. Zrovna tento obraz je z čísla zo šesťdesiateho prvého roku. Postava boxera, ktorá je najčitateľnejšia, pochádza z posádky sovietskeho atomového ladoborca Lenin. Na fotografii je zachytený moment, kedy sa títo vojaci umývajú v snehu, čiže úplne iná, absurdná situácia.

Bavilo ma vyberať tieto postavy a meniť ich kontext. Niečo ako vybrať si svojho herca a dať mu inú rolu. To bol spôsob ako som pracoval s predlohou. V druhej časti obrazu, ktorá nie je až tak veľmi čitateľná, bola použitá fotografia z toho istého časopisu, ale len iné vydanie. Fotografia chovateľov dobytku v Argentíne, moment ako značkujú dobytok.

➤ Tvoja rodina tento časopis odoberala? Ako si sa k nemu dostal?

Tento zrovna nie. Ale veľa iných časopisov sa u nás doma našlo. Lidé a Země som vyhľadával v antikvariátoch, zväčša som sa dostal k celým ročníkom, čo už boli zviazané do knihy. Čiže tých sa mi podarilo získať celkom veľa. Pokiaľ som bol na Slovensku, tak som vždy rád zablúdil do antikvariátu a hľadal takéto zvláštne, či už cestovateľské alebo iné časopisy, skoro všetky boli viac menej komunistické, pretože boli zo šesťdesiatych rokov.

➤ Akú úlohu v tvojej tvorbe zohrávajú digitálne médiá? Akú zohrávali a možno akú zohrávajú teraz?

Ako som spomenul, fotografia bola bola pre mňa vždy vizuálnym zdrojom, impulzom pre tvorbu obrazu. Digitálne a grafické programy ako keby rozšírili tieto možnosti. Čiže to bol taký jasný prechod z nájdenej fotografie do digitálneho obrazu, kde som si mohol zrazu dovoliť omnoho viac vecí. Grafický program mi slúžil ako mikroskop, kde môžem skúmať obrazy do posledného pixelu. Vždy som si najviac vyberal postavy, ktoré boli niekde na pozadí. Čiže neboli viditeľní od začiatku a keď som ich zväčšoval, tak ešte viac strácali formu alebo nabudali inú. Dôležitou inšpiráciou bol pre mňa film Zväčšenina od Antonioniho, ktorý ovplyvnil spôsob ako som uvažoval nad obrazom.

➤ Digitálny raster sa nakoniec pretavil do tvojho rukopisu a pixel sa opakuje v podobe machulí..

Tak som to aj chcel, aby bol zdroj rozpoznateľný. Ale samozrejme, keď to chceš namaľovať, tak to je úplne iná vec, lebo tvoja ruka a oko tam prinesú svoj rukopis.

➤ Ako sme spomenuli už v úvode, aktuálne s tvojou ženou, fotografkou Maijou Laurinen žijete vo Fínsku. Aké sú podmienky pre tvorbu vo Fínsku? V čom sú iné ako na Slovensku?

No je tam plno iných vecí, ale život umelca je asi všade rovnaký. Tá výzva byť umelcom ,alebo proste žiť tento život je asi vždy ťažké. Nikde to nie je jednoduchšie. Pre mna bol možno najväčší rozdiel úplne na začiatku, keď som mal pocit, že tu bola omnoho väčšia otvorenosť. Všetky vymoženosti, práva, či možnosti mi boli otvorené ako domácemu. Absolútne tam nebol rozdiel v tom, že som prišiel pred pol rokom alebo pred mesiacom, hneď som bol braný ako Finnish based artist.

To znamená, že som sa mohol hlásiť na open cally podobne ako domáci.. a mohol som hneď nabehúť do systému. Samozrejme, ten rozdiel je v tom, že tu sa ten grantový systém vytváral dlho, zatiaľ čo na Slovensku vlastne len vznikal, keď som odišiel. Moja situácia a aj Maijina bola omnoho ťažšia v tom, že ani jeden z nás tu neštudoval. Čiže sme došli ako dvaja umelci cudzinci, síce Maija je z Fínska, ale v devätnástich odišla a vrátila sa až so mnou. Čiže sme si museli vybudovať kontakty a zviditeľňovať sa,vybudovať si kariéru úplne odznova.

➤ A máš pocit, že teraz ste už nejakým spôsobom udomácnení?

Tak stále máme špecifický problém, a tým je naša pozícia. Sme šesťsto kilometrov od Helsiniek, čiže stále sme trochu mimo hlavného diania. Pokrok nastal v tom, že nás volajú do projektov a sme súčasťou scény. Avšak geograficky sú tu vzdialenosti omnoho iné oproti Slovensku.

➤ Viem si predstaviť.

No keď nad tým premýšľam, neviem porovnať, čo je jednoduchšie. Či na Slovensku alebo tu. Tu je podľa mňa väčšia súťaž, znie to blbo, ale konkurencia je tu naozaj vyššia, pretože veľa umelcov, prichádzajú zo zahraničia. Študujú tu, potom tu zostanú. Na Slovensku je to relatívne veľmi uzatvorené, scéna je malá. Aj keď sme rozlohou alebo množstvom obyvateľov rovnakí.

Jednoznačná výhoda Slovenska, nad čím často rozmýšľam, že máš hranice s Rakúskom, hranice do Nemecka sú kúsok, Česko, Poľsko všetko blízko. Fínsko je geograficky izolované, tým, že musíš ísť cez vodu alebo cez Rusko a potom hore cez Švédsko, Nórsko. Všetko je strašne ďaleko.

Je omnoho ťažšie vystavovať z Fínska niekde vonku. Ale na druhej strane, v Berlíne máš veľa fínskych galérii, ktoré vystavujú fínskych umelcov? Čiže si uvedomujú, že musia nájsť spôsob, akým zviditeľniť umelcov vonku.

➤ Takže sú proaktívni..A už rozprávaš po fínsky?

Vieš čo vedel som lepšie pár rokov dozadu, ale korona všetko zmenila. Ešteže všetko môžem riešiť v angličtine.Sú tu dva úradne jazyky fínština, švédčina a angličtina je jazykom, kde sa viacmenej všade dohovoríš. Ako umelec môžem žiadať granty , riešiť prihlášky na výstavy v angličtine.

➤ Malo podnebie krajiny vplyv na témy, ktorým sa teraz venuješ? aké témy teraz rozvíjaš?

Vieš čo témy..Téma ako videnie stále zostala v popredí, v zmysle percepcie. Ľudské videnie a hranice toho, čo sa odohráva v tvojej hlave a čo pred tebou, je pre mňa veľmi dôležitá. Veľmi rád pracujem s momentom zmetenia, zneistenia. Rozdiel je v tom, že pracujem v inštaláciách, ktoré sú imerzívne. To znamená, že človek sa pohybuje v inštalácii, je jej súčasťou a hlavne nevie, že to je maľba na plátne.

Čiže to je asi ten najväčší rozdiel v tom, čo robím teraz a hlavne posledné roky sú spojené samozrejme s ekológiou. To je veľká otázka.

➤ A svetlo? Polárny deň a polárna noc nejako špecificky ovplyvnilo tvoje vnímanie alebo nejako zasiahlo do tvojej tvorby?

No svetlo samozrejme je veľmi dôležitá vec, hlavne na tomto mieste, kde žijem, pretože v lete máš svetlo stále. Aj keď nie sme úplne hore na severe, ale v strede leta môžeš čítať knižku kedykoľvek až do rána. A v zime je svetlo do tej jednej poobede potom je tma. Hlavne pre ľudí, ktorí idú ráno do roboty a prídu poobede znamená, že žiješ iba v tme, pretože keď je svetlo, tak si v práci. To sú také zvláštnosti. A tiež sú tu svetelné momenty ako"Sininen hetki" (v angličtine "blue moment"), čo je vlastne modrý moment v čase keď sa stmieva. Odohráva sa samozrejme v zime keď je všetko biele, a zrazu sa objaví taká hlboká modrá v čase stmievania, ktorá hneď aj zanikne ( môže trvať 5 až 20 minút, ale môžeš mať pocit, že to je len moment). Je to magické. My žijeme na vidieku, v malom mestečku, máme jazerá z obidvoch strán, keď ideš k jazeru v zime a už je tma, máš možnosť zažiť neuveriteľnú svetelnosť. Také strieborné trblietanie, velmi zvláštne, ani neviem pomenovať to svetlo. Je to naozaj velmi špecifické.

➤ Trochu si sa dotkol aj tej ekológie. Ako teda ekológické myslenie vplýva na materiály, ktoré používaš?

Tak asi takto. Od roku 2019 som si povedal, že prestanem používať akrylové farby, hlavne sa mi nechcelo vylievať do odpadu tekutý plast a povedal som si, že tak to ďalej nejde. Hľadal som spôsoby, ako nahradiť tieto materiály. Najskôr som si robil vlastné olejové farby ale tam je tiež plno úskalí, nokoniec som skončil čisto na pigmente a oleji, pretože som nechcel používať sikatív, terpentínový olej alebo syntetické pigmenty (ktoré majú problematický proces výroby, alebo sa nedokážu úplne rozložiť a vytvárajú rovnaký problém ako mikroplasty), ani nič čo je toxické. Prestal som používať materiály ktoré obsahujú čokoľvek zo zvierat a stal som sa veganom. Môj zámer bol pracovať s materiálmi, ktoré môžem kdekoľvek nechať a oni sa proste časom stratia a nebudú zaťažovať žiadne živočíchy ani prostredie. Otázka je, či je to vôbec možné. Pracujem na tom. Teraz si robím vlastné farby. Používam hlavne zemné pigmenty, a farbivá z bežných potravín, zeleniny, alebo rastlín. Letá teraz trávim aj tým, že zbieram kvetiny a robím z toho farbivá a z tých farbív potom pigmenty.

Tiež robím s popolom, čo bol moj asi najväčší projekt. Vystavený bol aj v Nitre pred rokom a pol a volal sa Garden of Death , všetko bolo maľované popolom. Keďže žijeme v storočnom dome a kúrime drevom, popol z dreva čo sme spálili, som použil na farby, ktorými som maľoval. Ale hlavne ten môj záujem je v tom, že odpad, ktorý produkuje môj ateliér, by nemala zaťažovať životné prostredie.

➤ Predpokladám, že tieto pigmenty potom nie sú svetlostále..

Nie sú. Ale prináša to aj isté pozitíva. Pretože to prinieslo procesualitu do mojich vecí. Celkovo inštalácie, ktoré som začal robiť so svetlom a tieňom, sú o plynutí času a zmene, že nič nie je stále. Že vlastne to plynutie vecí okolo nás a naše vnímanie je veľmi limitované. Takže, takže to je tiež taká zaujímavá téma pre mňa.

Celú dobu na Slovensku som sa snažil, aby moje veci boli veľmi archívne a dal som si na tom záležať. Aby materiály boli čo najstálejšie. Tak teraz idem úplne proti tomu. Ako keby rozmýšľam, že ten artefakt a to o čo sa snažíme, o to uchovavanie, prináša ekologický problém. Problém do budúcnosti, či už v podobe mikroplastu alebo toxicity alebo čohokoľvek vlastne.

➤ Čo najbližšie pripravuješ? No zajtra je akurát otvorenie M_itä? Biennale of Contemporary Art 2025 in Kuopio Art Museum (is an exhibition showcasing contemporary art from Eastern Finland, held from September 2025 to early 2026). Tam mám inštaláciu, na ktorej som robil vyše pol roka a je to tiež spojene so svetlom a tieňom. Ale inak stále na niečom pracujem, asi najbližšie vo februári je skupinová výstava československých umelcov vo Fínsku. To je celkom zaujímavé na to sa chystám a samozrejme mám projekty, ktoré mám rozpracované tak uvidíme, dopadne. Som si povedal, že po minulom roku to bolo veľmi náročné, že nebudem nič plánovať a vždy, keď si to poviem, tak sa toho zase nakopí.