Oči dokorán pre Portrét Petra Bartoša

Narodil sa 8. januára 1944 v Bratislave. V rokoch 1961 – 1965 študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave odbor fotografie. Po skončení školy krátko pracoval pre Oravskú galériu v Dolnom Kubíne, v rokoch 1967 – 1972 bol fotoreportérom v týždenníku Beseda, v rokoch 1972 – 1974 fotografom agentúry ČSTK-Pressfoto v Bratislave. Od roku 1974 do roku 2008 fotografoval pre Urologickú kliniku Fakultnej nemocnice v Bratislave-Kramároch. Žije v Bratislave. Okrem periodík uvedených v bibliografii uverejňoval fotografie v časopisoch Móda, Dievča, Slovenka, Dorka, Mladá tvorba, Populár, Javisko, Elle, Fototip, Digi-revue, British Journal of Photography, Fotografare.

Rád by som odfotil portrét maliarky Lilly Gombos. Už mám s ňou nejaké staršie portréty, ale rád by som nasnímal ten súčasný. Myslím si, že by bolo zaujímavé to porovnať.

Mojím ateliérom je Obchodná ulica a to, ako sa menila za desaťročia. Keď som ju začal fotografovať, robil som to ešte na film. Priatelia sa vtedy čudovali, že kupujem filmy a hodiny trávim v tmavej komore. Fotil som to pre seba a o niekoľko desaťročí som mal z tých banálnych fotografií veľkú výstavu v Slovenskej národnej galérii. Nakoniec, na fotografii je najzaujímavejšie, že “viem zastaviť čas“ – tak sa volala aj moja kniha.

Je skupina fotografov, ktorí sa nazývajú dokumentaristami. Oni ozvláštňujú svoje fotografie výtvarným efektom, zaujíma ich protisvetlo, kompozícia, vizuálne zvláštnosti, ale nevšímajú si banality, ktoré môžu byť svedectvom čias pre tých, čo tu ešte nie sú. A ja s takým pocitom fotím aj dnes. Kedysi som to tak úplne nevnímal, ale dnes to už tak vidím, že toto môže byť zaujímavé, keď tu ja nebudem.

Áno, médium fotografie má tu schopnosť.

Ja som bol celkom významným módnym fotografom v tých časoch. Pracoval som pre Módu, Dorku a iné týždenníky, ktoré ma veľmi často práve preto volali. Fotil som módu, a tak ako sa to deje aj dnes, na mnohých módnych prehliadkach sa prezentujú modely, ktoré nie sú až také nositeľné. To ma veľmi zaujalo, a keď som videl na ulici módu alebo oblečenie, ktoré sa z môjho pohľadu takmer vyrovnalo veciam z módnych prehliadok a zároveň bolo nositeľné, tak som ho chcel odfotiť. Väčšinou to boli veci, ktoré si niekto sám ušil, uštrikoval či inak vytvoril. Neskôr mi napadlo, že by som si mohol všímať aj obyčajnú módu, nielen tú výnimočne zaujímavú. Že by som si mohol všímať aj ženu, ktorá vyjde z Billy s nákupom, a odfotiť si, ako je oblečená.

Bolo to úžasné, keď som prešiel cez hranice do Rakúska. Cítil som sa ako futbalista, keď dá gól. Bol to úžasný pocit. Vonku to bolo zaujímavé.

No všetko. Ako boli ľudia oblečení, čo bolo v obchodoch. Proste to bol iný svet. Keď prišli Rusi, s mojím najlepším kamarátom sme odišli do Belgicka a on tam už zostal. Ja som nikdy nechcel, už som mal rodinu.

Ja som napríklad robil päť rokov v jednom časopise. Časopis sa volal Beseda. Vydávalo ho Pôdohospodárske vydavateľstvo a my sme museli mať v každom čísle dvojstranu – niekedy aj štyri strany – s reportážou o roľníckom družstve. Za tých päť rokov som okrem povinných fotografií vždy pobehal dedinu, často som vstúpil aj do domácností, fotografoval som, ako tam ľudia žijú, ako sa deti vonku hrajú.

Po piatich rokoch časopis zrušili a ja som mal pred sebou problém, kde sa zamestnať. A tak sa stalo, že som sa chvíľu o svoj archív nestaral. O negatívy, ktoré som tam nechal a za ten čas nafotil. Keď som si na to spomenul, utekal som do redakcie, ale tá tam už nebola. Bol tam iný úrad, a keď som im povedal, že som tam mal tmavú komoru, veľkú krabicu s negatívmi, vysvetlili mi, že to tam upratovali a negatívy zahodili do smetí.

Áno, to bolo strašné. Päť rokov práce išlo do smetí. Niečo málo sa mi podarilo zachrániť, keď som fotil pre Besedu, a film som dokončil doma. Keď som negatívy priniesol domov, niektoré som z nich neskôr aj vystavoval.

Ja som ako prvý na Slovensku publikoval digitálnu fotografiu v tlačenom médiu. Bol to časopis Kankán a fotografie z módnej prehliadky Vivienne Westwoodovej. Fascinovalo ma použitie tej fotografie, že cez internet som ju mohol poslať na kraj sveta.

Dnes si uvedomujem rozdiel, ako som fotografoval v minulosti a ako dnes. Keď bolo málo svetla, tak som do fotoaparátu vložil vysokocitlivý film. 400 ASA stupňov bol vysokocitlivý film, veľmi výnimočne sa dal zohnať 800 ASA. Dnes si v pokoji nastavím na digitálnom 3200 a odfotím napríklad dvojicu osvetlenú sviečkou. Mám pekný dvojportrét chlapca s dievčaťom pri sviečke, ktorá je pred nimi na stole. Túto situáciu by som na film nezachytil. Digitálna fotografia má úžasné možnosti.

Samozrejme, má aj technickú nevýhodu oproti analógovej fotografii. Ak sa negatívy dobre uskladnia, nesplesnivejú a nevyblednú. Budú sa dať skenovať aj za 200 rokov. Digitálne médiá čas ohrozuje oveľa viac.

Keď ho poznám, snažím sa, aby sa z portrétu dalo prečítať, čo je v ňom. Tvár je akoby okno do duše. Často je tvár človeka vymodelovaná jeho vnútrom. Z tváre sa dá vyčítať veľa, o to mi ide pri portréte.

Nebolo to v panelákovom byte, lebo v paneláku sme nebývali.

Ja si už, bohužiaľ, nespomínam, kde tá fotografia vznikla.

Ani na to.

Hm, tak to mohlo byť v čase, keď som pracoval v časopise Beseda.

V izbe mám takú fotografiu, ale na nej som ja, nie on. Do svojej maľby použil moju fotografiu. Okolo je maľba a uprostred moja fotografia našej rodiny, ktorú som nasnímal pomocou samospúšte, aby som si stihol sadnúť pred objektív. Sám seba tam namaľoval od chrbta, ako siluetu.

Matka, otcovi často prekážalo, že brat míňa veľa na farby. Hovoril mu, že si má menej vytlačiť, aby si uvedomil, koľko peňazí tá tuba stojí.

Herca Bolka Polívku, toho som fotil tak často, že som bol skoro ako jeho osobný fotograf, a vďaka nemu som sa dostal do Spojených štátov. Ešte za socializmu mu Pragokoncert vybavil turné po Spojených štátoch. Sedem týždňov tam mal mať predstavenia. Keď mi to povedal, lebo som s ním bol dobrý kamarát, vravel som mu: „Bolek, však ma vezmi so sebou!“ A on na to: „Však necestujem sám, idem s technikou a so zvukárom. Pokiaľ si vybavíš vízum, môžeš ísť s nami. Zober si spacák, lebo posteľ asi nebude, a môžeš ísť.“

Ja som neváhal, už som mal aj letenku kúpenú, a vtedy mi Bolek zavolal, že mu turné zrušili. Poskytol nejaké nevhodné interview pre západný časopis. No a ja s vízami a letenkou, za socializmu sa nedalo cúvnuť, musel som letieť. Zohnal som si rýchlo desať dolárov a odletel som.

Bol som členom organizácie, ktorá sa volá Servas. Sú tam ľudia, ktorí nechcú cestovať po svete a spávať v hoteloch, ale chcú zažiť skutočný život a prežiť v nejakej domácnosti. Takže aj k nám prišli nejakí mladí chalani servasáci, ktorí u nás prespali dva dni. Také bolo pravidlo – že môžete prespať dva dni. Ale v tom združení boli aj tzv. dayhosts, ktorí sprevádzali turistov cez deň, ukazovali im mesto a podobne. Vďaka tomu, že som mal zoznam tých amerických servasákov, som to prežil. Na letisku ma vyzdvihla kamarátka mojej sestry, známa šperkárka Eva Eisler, a od nej som potom telefonoval servasákom.

Najprv som vyhľadával fotografov, ale každý, komu som zavolal, mi povedal, že New York je centrum sveta, že tam mali návštevu za návštevou a že by si radi oddýchli. To bolo niekedy na jeseň. Začal som teda listovať a hľadať ľudí, ktorí sa zaujímali o výtvarné umenie, no tí mi hovorili to isté. Na tretí deň som už listoval rad za radom, Eva bola pomaly nervózna z mojej návštevy, a zrazu mi nejaký mužský hlas povedal, že môžem prísť. Rozlúčil som sa, Eva si vydýchla, ja som si pozrel adresu a vyrazil.

Až v metre som začal pozerať ďalšie informácie o svojom hostiteľovi. Tam väčšinou bolo uvedené, kde bol, koľko má detí a aké sú jeho záujmy. Ako posledná informácia bola, že je členom amerických homosexuálov. Keď mi otvoril dvere, tak som mu hneď vyrozprával o manželke a deťoch, a musím povedať, že z toho bol trochu prekvapený. Chodil z izby do izby, rozmýšľal, čo so mnou, a vyriešil to krásne. Prišiel ku mne, dal mi zväzok kľúčov od bytu a povedal, že ide bývať ku kamarátovi. Že tam môžem ostať, koľko chcem, a keď budem odchádzať, mám kľúče hodiť do poštovej schránky a dať mu vedieť. Povedal, že chladnička je moja. Tak som tam zostal, až kým som nevyprázdnil chladničku.

Áno. A ešte som nejako vypátral aj Stana Filka, ale ako, to si už nepamätám. Býval som aj u neho, aj keď nebol servasák (smiech).