Oči dokorán pre portrét madony od Josefa Sudka

Bol významný český fotograf pražských motívov, ateliérových aranžmánov, zátiší, reportáží, krajiny a reklamy. Začal fotografovať ako 17-ročný, vrcholné diela vytvoril v zrelom veku po tom, čo rezignoval na vplyvy moderných prúdov.

Historička umenia, zaoberá sa dejinami fotografie vo vzťahu k dejinám umenia 20. storočia s presahmi do súčasnosti. Pracuje v Ústave dejín umenia AV SR. V rokoch 2016 – 2020 sa venovala fotografiám umeleckých diel Josefa Sudka v rámci tímového výskumného projektu sudekproject.cz. Je členkou kurátorského kolektívu Fotograf Gallery, redakčnej rady časopisu Fotograf a rady Fotograf festivalu.

Pri akej príležitosti uverejnili noviny Pestrý týden na titulke túto fotografiu?

Ako je uvedené priamo v sprievodnom texte k fotografii, Sudek tú fotografiu vyhotovil pri príležitosti výstavy Staré umenie na Slovensku, ktorá sa konala vo Vladislavskej sále v Prahe v roku 1937. Podľa zistení kolegov išlo o jednu z najnavštevovanejších a najrozsiahlejších československých výstav v medzivojnovom období. Bolo tam vystavených takmer 2000 exponátov z celého Slovenska – od praveku až po 19. storočie. Podľa sprievodného textu reprodukovaná fotografia v magazíne Pestrý týden zachytáva madonu okolo roku 1400. Ako ma však upozornila profesorka Bartlová, vek nezodpovedá súčasným zisteniam historikov umenia. Podľa profesora Hlobila totiž ide o repliku madony z Altetingu, ktorá vznikla až v 17. storočí. Tu sa dostávame k tomu, že prostredníctvom výskumu dejín fotografie môžeme prehodnocovať poznatky, na ktoré prídeme, a to vďaka tomu, že sa zaoberáme výstavou starého umenia, fotografiami Josefa Sudka.

Veľká časť Sudkových fotografií umeleckých diel sú práve fotografie starých sôch z románskeho, gotického a barokového obdobia. Táto časť jeho tvorby na zákazku sa zintenzívnila v 30. rokoch minulého storočia. Čo nám môžete o tomto období povedať?

Toto obdobie patrilo v diele Josefa Sudka k tým menej prebádaným, i keď je jedným z najznámejších československých fotografov vo svete. Jeho dielu sa venovala plejáda autorov od Anny Fárovej, Zdeňka Kirschnera cez Jana Mlčocha, Antonína Dufka, Jaroslava Anděla až po Vladimíra Birgusova. Keďže jeho tvorba bola veľmi rozsiahla, existuje veľa miest, ktoré ešte nie sú spracované, ako sa nakoniec ukázalo aj v našom projekte. V tom sme sa venovali najmä fotografiám umeleckých diel, ktoré Sudek vyhotovil počas celého života, ale najmä v 30. rokoch. V tom čase sa venoval hlavne zákazkovej tvorbe, ktorú predchádzajúca generácia historikov vnímala ako menej dôležitú v porovnaní s voľnými cyklami, ktoré uprednostňovali v publikáciách a prezentáciách. Postupom času sa ukázalo, že tej zákazkovej činnosti vzniklo omnoho viac, než sme si predtým vedeli predstaviť. Známe boli jeho portrétne fotografie, ale práve fotografie umeleckých diel boli takmer neznáme.

Zmienili ste sa o „našom projekte“, mohli by ste tento projekt trochu priblížiť?

S projektom na spracovanie fondu fotografií, respektíve negatívov fotografií umeleckých diel, ktorý je uložený v Ústave dejín umenia v Akadémii vied Českej republiky, nás oslovil pred 6-7 rokmi profesor Vojtech Lahoda. Patril k historikom umenia, ktorí sa venovali práve Sudkovej tvorbe na zákazku. Oslovil kolegyňu Katarínu Mašterovú a mňa ako mladé historičky umenia, ktoré už mali vo svojom portfóliu zahrnutú tematiku fotografií umeleckých diel. Ja som písala na túto tému diplomovku a Katarína sa zaoberala vzťahom fotografie a sôch na príklade diela Jana Svobodu.

Spoločne sme podali projekt na ministerstvo kultúry a dostali dotáciu na päť rokov. Na tejto práci bolo cenné nielen to, že sme ako kunsthistoričky spracovali časť Sudkovej pozostalosti, ktorá nebola známa, ale aj to, že sa táto pozostalosť zreštaurovala. Reštaurátorky prešli všetky sklenené a plastové negatívy a uložili ich do nových nekyslých obálok. A to isté spravili aj s originálmi fotografií. Práve spoluprácu medzi teoretikmi, historikmi a reštaurátormi považujem za najväčší prínos tohto projektu.

V úvode jedného textu ste odkázali na Sudkovu záľubu fotografovať torzá a ruiny, a to cez sériu Zmizelé sochy, ktorá zachytáva staré stromy. V čom vidíte podobnosť tejto série s fotografiami starých sôch?

Ako už napovedá samotný názov série Zmizelé sochy, Sudek sám v nej odkazuje na fotografovanie sôch. Išlo o pomerne dlhé obdobie, keď sa tejto sérii venoval, od 50. do 70. rokov 20. storočia. V Beskydskom pralese, kam jazdil s priateľmi, fotografoval staré stromy. Sú to väčšinou osamelé, uprostred pastvín a lúk sa týčiace staré torzá stromov v rozpadajúcom sa lese. Táto téma Sudka evidentne zasiahla a dlhodobo sa tam vracal.

V tom texte ste spomenuli, že v istom zmysle môžu byť tieto Sudkove fotografie jeho autoportrétom. Myslíte, že môžeme autorov hendikep dávať do súvislosti s jeho tvorbou?

O tom sa dá určite premýšľať. Ja osobne som opatrná pri interpretácii niečieho diela cez jeho autobiografiu, ale musím pripustiť, že v tomto prípade sa to trochu ponúka. Ako je známe, Sudek počas 1. svetovej vojny prišiel o pravú ruku, amputovali mu ju a celý život sa nejako potýkal s týmto hendikepom. A vlastne aj k fotografii sa dostal tak, že sa rekvalifikoval po strate ruky. Pôvodne sa venoval kníhviazačstvu. To, že sa v jeho diele podobné motívy vracajú opakovane, nebude náhoda. Mňa osobne na tomto porovnaní zaujíma, že sa tým posúva to, čo je bežne spojené so Sudkovou záľubou v torzách, a to jeho príklon k surrealizmu. Ten sa sa objavuje síce so značným oneskorením v 50. rokoch 20. storočia v jeho početných zátišiach, ale podľa môjho názoru sa vzťahuje už na fotografie starých sôch z 30. rokov.

Sudek bol pravidelným prispievateľom magazínu Pestrý týden. V čom to bolo dôležité periodikum?

Túto otázku by lepšie zodpovedali kolegovia, ktorí sa venujú histórii médií. Všeobecne sa však vie, že Pestrý týden patril k veľmi významným obrázkovým týždenníkom vychádzajúcim v medzivojnovom Československu. Čo sa mi na ňom zdá zaujímavé, je, že na jednej strane dbal na masový dosah, keďže vychádzal vo veľmi vysokom náklade – šplhalo sa to až k 100 000 kusom –, a zároveň dbal aj na kvalitu obsahu. Časopis vydával Vladimír Neubert. Patril do rodiny, ktorá vlastnila tlačiareň na Smíchove, kde tlačili veľmi kvalitnou hĺbkotlačou. Takže tlačené fotografie nestratili na kvalite, čo môžeme pozorovať aj na Sudkových fotografiách reprodukovaných v tomto týždenníku. Vychádzal vo veľkom formáte asi 40 x 60 cm, takže pokiaľ ide o titulnú fotografiu, málokedy máme možnosť sledovať Sudkove veci v tejto veľkosti.

Aké poznanie priniesol výskum Sudkovej ranej tvorby a kto za ním stojí?

Za Sudkovu ranú tvorbu sa všeobecne považujú takzvané salónne fotografie, ktoré posielal do rôznych súťaží a dostával za ne ocenenia, čo sú asi 20. roky 20. storočia. My sme sa zaoberali fotografiami umeleckých diel od konca toho obdobia do začiatku 40. rokov. To bol už Sudek profesionál, ktorý mal vlastné štúdio, dostával veľké zákazky a postupne sa etabloval ako jeden z najvýznamnejších fotografov v medzivojnovom Československu. Na tejto výsadnej pozícii ho neskôr vystriedali fotografi Illek a Paul, ktorí mali omnoho väčšiu agentúru a zamestnávali veľa ľudí, zatiaľ čo Sudek zostal pri svojom modeli, kde jediným zamestnancom bola jeho sestra Božena. Nikdy neprestúpil do modu veľkého podnikateľa. Illek a Paul boli v tomto pružnejší, Sudek to nahradil záujmom o iné veci.

Kde sa nachádza celé jeho dielo?

Josef Sudek zomrel v roku 1976 a jeho jedinou dedičkou bola sestra Božena Sudková. Ona potom v spolupráci s Annou Fárovou, kurátorkou starej fotografie v Umeleckopriemyselnom múzeu v Prahe, venovala jeho pozostalosť do rôznych inštitúcií. Anna Fárová mu v tomto múzeu v 70. rokoch pripravila veľkú retrospektívnu výstavu. Ten výber do určitej miery určoval ešte sám Sudek. Anna Fárová podpísala v roku 1977 Chartu 77, následne bola vylúčená z múzea a mohla sa dôsledne venovať Sudkovej pozostalosti. Najväčšia časť jeho diela – voľná tvorba – skončila v zbierke Umeleckopriemyselného múzea v Prahe. Fotografie a negatívy s tematikou umeleckých diel a architektúry boli venované Ústavu dejín umenia Akadémie vied Českej republiky, je to kolekcia obsahujúca 20-tisíc položiek. No a nezanedbateľnú časť jeho pozostalosti tvorila aj vlastná zbierka umenia, pretože v priebehu rokov, počas ktorých sa Sudek venoval fotografovaniu diel svojich kolegov výtvarníkov, začal sám diela aj zbierať. V jeho malom ateliéri sa po jeho smrti našlo veľké množstvo nastohovaných diel, ktoré boli neskôr rozdelené do dvoch častí. Tá väčšia sa nachádza v Národnej galérii v Prahe a tá menšia v Roudnici nad Labem. No a nakoniec, prierez jeho najvýznamnejších cyklov sa nachádza v múzeu v Kolíne nad Labem. Tam sa nachádzajú aj predmety z jeho ateliéru, ako napríklad očné protézy, ktoré využíval pri fotení zátiší v 50. rokoch. Samozrejme, fotografie Josefa Sudka sa nachádzajú v rôznych súkromných a verejných zbierkach v zahraničí, ale to už nie sú tie tisícové množstvá.