Oči dokorán pre Katu Mach

Študovala na Vysokej škole výtvarných umení, najprv na katedre maľby a iných médií u prof. Daniela Fischera, neskôr na katedre intermédií u prof. Ilony Némethovej. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Haute ecole d’art et de design v Ženeve vo Švajčiarsku. Zaujímala sa o pôsobenie komplexných prepojených systémov útlaku (kapitalizmus, patriarchát, telesná a mentálna normativita a. i.) na jednotlivca aj na spoločnosť. Neskôr sa výraznejšie priklonila k performancii a k práci s vlastným telom, ktoré sa jej stalo reprezentantom, symbolom i objektom rôznych podôb neustáleho zlyhávania v týchto systémoch. Viac o jej práci sa môžete dozvedieť na www.katamach.com ↗.

Kurátorkou a kultúrnou manažérkou; pracovala ako kurátorka verejných programov v Galérii mesta Bratislavy a ako kurátorka v pražskom Display – Sdružení pro výzkum a kolektivní praxi. Päť rokov pôsobila ako kurátorka rezidenčného programu Centra pro současné umění MeetFactory v Prahe. Od roku 2012 bola kurátorkou Prádelny Bohnice, umeleckého priestoru a galérie v psychiatrickej liečebni na okraji Prahy. Vyštudovala Fakultu humanitných vied Karlovej univerzity v Prahe a teóriu interaktívnych médií na Masarykovej univerzite v Brne. V súčasnosti je doktorandkou na FaVU VUT v Brne. Ako kurátorka skúma témy spojené so zdravotnou starostlivosťou, emocionálnou prácou, telesnou normatívnosťou či toxicitou v širších politických, spoločenských a ekonomických kontextoch. Pravidelne publikuje vo Flash Art CZ SK, A2, artalk.cz, Kapitáli a ďalších médiách.

Môžeš nám formálne opísať dielo, o ktorom sa budeme rozprávať?

Dielo Presence of Absence, Absence of Presence, ako ho Katarína nazvala pôvodne v anglickej verzii, je inštalácia z tisícok ihiel nainštalovaných v zhlukoch v priestore. Ihly sú upevnené na dlhých nylonových vláknach, do šírky zaberajú priestor zhruba 3-krát 3 metre, zo stropu visia takmer po zem. Zo strán je dielo podsvietené, takže dominuje nielen rozlohou, ale aj svetlom, ktoré sa odráža od ihiel na okolité steny. Pôvodne malo byť nasvietené zvrchu ako luster, ale umelkyňa sa rozhodla nakoniec inak.

Vieš nám povedať, aký je rozdiel medzi ranými dielami Katy Mach, ako napríklad toto dielo, a jej neskoršími prácami?

Trajektória jej diela je relatívne kľukatá, ale dá sa dobre rozdeliť do celkov chronologicky. Toto dielo je z roku 2009, a ako si už spomínala, vzniklo ako študentská semestrálna práca. Spája sa s jej prechodom z média maľby k inštalácii, pretože, ako vieme, Kata študovala na katedre maľby a iných médií u Daniela Fischera. V istej fáze štúdia sa začala venovať inštaláciám a priestorovým realizáciám. Toto je jedno z prvých diel, ktoré sa posunulo do priestoru. Neskôr prestúpila na katedru intermédií k Ilone Némethovej, kde začala viac rozvíjať inštalačnú prax. Tematicky, ale aj formálne prešla ku kritike spoločenských podmienok, k inštitucionálnej kritike a ku kritike podmienok umenia a jeho vystavovania, ponorila sa viac do performancie, začala pracovať s vlastným telom, organizovala rôzne video- a živé performancie, tak ako ich poznáme z posledného úseku jej života.

Vieme približne určiť, kedy u nej nastal zlom, keď opustila skúmanie krásy a estetiky ako v prípade tohto diela a vymenila ich za témy zraniteľnosti, trápnosti a nedokonalosti?

Ja si myslím, že to boli vždy jej témy. Aj toto dielo, o ktorom sa rozprávame, je určitým nakročením k téme zraniteľnosti a nedostupnosti. Je tu prítomný rozpor medzi povrchom a obsahom. Láka formou, zvádza svojím stvárnením, ale zároveň sa k nemu nedá priblížiť, lebo je to zhluk ihiel.

Vidím tam viacero úrovní, určite je tam túžba prepracovať sa k väčšej otvorenosti, ísť takzvane s kožou na trh. V dlhom období, keď sa venovala inštaláciám a dielu v priestore a skúmala možnosti estetiky, vykoľajenia obsahu cez krásu, jej záležalo na tom, aby boli diela pekné, aby boli lákavé. Aby zvádzali a boli zvodné.

Výber materiálov, ktoré používala, sa podriaďoval tejto túžbe. Sklo, ktoré leštila, pauzáky, ktoré prekresľovala, žiarivé ihly, ktoré čistila, bola v tom taká obsedantnosť. Až v momente, keď sa začala venovať performancii, možno zistila, že estetika sa dá prevrátiť aj na opačnú stranu, a začala skúmať cielené použitie škaredosti, trápnosti, estetiky DIY.

Nedokonalosti.

Áno, a tam je možno väčší priestor hovoriť o nejakom kritickom obsahu, ktorý môže byť ambivalentný a problematický. Toto sa práve udialo, keď sa rozhodla vstúpiť do performancie.

Je to obdobie, ktoré sa spája aj so začatím používania pseudonymu Kata Mach?

Áno, dá sa to tak povedať. Katarína Poliačiková, umelkyňa, ktorá napísala väčší text o Kate pre Artalk.cz, to takto datuje a myslím, že sa s tým môžeme stotožniť. Kata Mach vznikla ako taká persóna medzi umelkyňou a jej „stage“ osobnosťou, ktorá je však veľmi autentická. Samotné meno Kata Mach vzniklo ako parafráza modelky Kate Moss, ktorá bola v 90. rokoch obrazom fyzickej krásy, ktorú Kata dlhodobo riešila spoločne s postavením ženy, jej politicko-estetickými rámcami v spoločnosti. A Moss bola takisto rebelka.

Ako prebieha výskum v prípade, keď nás autor/ka predčasne opustí?

Výskum je sám osebe detektívka. My sa, samozrejme, dívame primárne na dielo samotné, ktoré je možné kategorizovať rôznymi spôsobmi. Môžeme ho skúmať chronologicky alebo cez témy, ktorým sa venovala, cez tematické línie. O Kate je známe, že pracovala v rôznych médiách, ale veľmi prirodzene sa medzi nimi pohybovala. Pri tejto práci je veľmi fajn to, že Katarína bola intelektuálka s veľkým záujmom o výtvarnú teóriu, filozofiu umenia a spoločenské dianie a veľa si k svojim dielam písala. Jej texty samy osebe mali silný teoretický a spoločensko-politický rozmer. Čiže my vďaka nim vieme dobre interpretovať alebo vieme povedať, o čo v jej dielach išlo.

Kata cez témy intimity, cez svoje telo komunikovala mnohé súčasné problémy spoločnosti. Ktoré sú tie najsilnejšie akcie od nej?

Vybrala som dve akcie, ktoré ukážu rozptyl, o ktorom sme hovorili. Jedným z okruhov, ktoré Katarína riešila, bol vzťah intimity, tela, senzuality, ženskosti. Bola presvedčenou feministkou a často vo svojich dielach používala feministickú optiku. Tento prístup je veľmi pekne ukázaný v akcii nazvanej Flaming lips, ktorá bola realizovaná v Prádelni Bohnice, v českom umeleckom priestore, kam prišla sporo odetá a ľudí, ktorí prišli na túto performanciu, vzala za ruku a hladila časti ich tela, ako tvár alebo ruky. Čiže sa hladili sami, ale ich ruku viedol niekto iný. Bola to taká napätá situácia, lebo intimita, ktorú si spôsobuje človek sám, bola sprostredkovaná niekým iným.

Druhá akcia, ktorú som vybrala, je vlastne opozitom prvej, ale venuje sa naozaj veľkej téme, ktorú riešila v mnohých svojich dielach. A to je inštitucionálna kritika, či už dovnútra umeleckého sveta, alebo pri inštitúciách moci, ako sú napríklad psychiatrické kliniky či justícia. V tejto akcii, ktorú Katarína realizovala relatívne krátko pred smrťou a ktorú nazvala Bad weeds grow tall, sadila rôzne buriny pred mocenské inštitúcie, ktoré považovala za utláčateľov.

Tu je možno dôležité povedať, ako Kata uvažovala o burine. Burina bola pre ňu tichý subverzívny narušiteľ. Burina je malá nenápadná vec, ktorá sa rýchlo množí a narúša prostredie, v ktorom funguje. A priebežne, pokiaľ si človek nenájde čas ju pravidelne plieť, ona si nájde cestu, ako tú záhradu napadnúť a zničiť. Takže Katarína takýmito drobnými zásahmi, drobnými performanciami zanechala svoj odkaz pred justičným palácom v Prahe, pred národnou galériou v Prahe alebo pred psychiatrickou nemocnicou Bohnice. Nutné je povedať, že práce vznikli počas jej rezidencie v Prahe, takže sa odohrávajú v českom kontexte.

Mne osobne sa od nej páči ešte jedna performancia 1000 Grams, v ktorej kritizuje celospoločenskú dogmu štíhlosti tým, že počas necelej hodiny zje kilo Nutelly, pričom po každom hlte opakuje vetu: „Nothing tastes so good as skinny feels.“

Určite. Na tom videu je zaujímavé, ako začne s pôžitkom jesť, lebo je to „guilty pleasure“ nás všetkých napchávať sa sladkým, ale postupne je úplne jasné, ako už nemôže, ako jej je z toho na vracanie. Myslím si, že tento typ „sebamrskačskej“ ambivalencie sa objavuje v jej dielach pomerne často. V jednej performancii s názvom After him realizovanej v rámci večera performancií, ktoré usporadúvali spoločne s Andrásom Cséfalvayom, jedla na pódiu cibuľu ako jablko. V podstate podobný princíp, aj keď inak tematicky zameraný. Istý diskomfort diváka, takzvaná jemná kontroverzia, je princíp, s ktorým pracovala naprieč dielom.

Mala Kata aj nejaké umelecké vzory?

Áno, áno, určite, aj keď sa sa teda širokosiahlo premieňali. Jedným z veľkých vzorov, takou stálicou bola Andrea Fraser. Známa umelkyňa, ktorá sa venuje umeleckej kritike a kritike umeleckých inštitúcií. Myslím, že veľmi veľa vecí, ktoré Katarína realizovala, bolo inšpirovaných jej postojmi.

Mne sa vždy zdalo, že sa ňu aj trochu fyzicky podobala.

Môže byť, myslím, že sa veľmi vzťahovala k umelkyniam, ktoré dokázali pracovať na pomedzí feminizmu a umeleckej kritiky.

Aby sme sa vrátili k dielu Absence of presence, presence of absence, Galéria mesta Bratislavy kúpila dielo na tvoje odporúčanie do svojich zbierok. Čo to pre dielo znamená?

Pre dielo to znamená veľa, keďže jej diela neboli súčasťou zbierok verejných inštitúcií. Krátko po tom, čo Kata umrela, SNG prijala do zbierky jej diplomovú prácu a teraz aj Galéria mesta Bratislavy prijala do daru toto dielo. Skvelé je to v tom, že sa môže vystavovať, bude mať dostatočnú starostlivosť, ktorú potrebuje. Galérie majú odborné pracoviská a je jasné, že bude v dobrých rukách. No a hlavne môže byť nejakým spôsobom zhodnocované. Niekto s ním bude teoreticky pracovať, ako kolegyňa Patrícia Ballx, ktorá ho síce vystavila v inom kontexte, ale to môže ukázať, že dielo môže byť rámcované aj celkom iným spôsobom. A napokon, prínos je aj v tom, že väčšina diel Katy Mach bola doteraz prezentovaná v celkovo menších priestoroch, v menších neziskových galériách a väčšie inštitúcie, ako SNG alebo GMB, majú celkovo väčšiu divácku základňu, vďaka čomu sa môže dostať k omnoho väčšiemu počtu divákov. Zároveň sa diela, ktoré sú súčasťou verejných inštitúcií, môžu požičiavať aj na výstavy do iných inštitúcií a ukázať sa v iných mestách. Celkovo je to zhodnotenie kvality práce umelkyne.

Pre laického diváka môže byť jej dielo ťažko čitateľné. Nie sú nejaké plány na vydanie katalógu alebo iného výstupu, ktorý by jej prácu viac sprístupnil?

Aktuálne vďaka podpore FPU pracujeme v takom menšom tíme na spracovaní tohto diela. Na jeho kvalitnej dokumentácii. Napríklad maľby z posledného obdobia neboli zdokumentované vôbec. V tomto nám veľmi vychádza v ústrety Slovenská národná galéria, ktorá nám poskytla pracovisko na skenovanie a kvalitné nafotenie. Pripravujeme aktualizovanie webových stránok, ktoré doplníme na základe zhromaždenia týchto informácií. Výskum a katalogizácia jej diela by mali byť podkladom hlavne preto, aby vznikla publikácia, ktorá ho bude dokumentovať a teoreticky rámcovať. Ešte neviem, akú podobu bude mať, to budeme riešiť, keď budeme mať všetok materiál pokope. Najskôr sa sústredíme na to, aby sme cez publikáciu vyvolali teoretickú reflexiu Kataríninej práce, pretože máme pocit, že to je to, čo jej dielu chýba.