Zostane to v rodine

Milan Bočkay so synom Marcelom – Erik Binder so synmi Maxom a Alexom - Gabika Binderováso synmi Maxom a Alexom - Ladislav Čarný so synom Jurajom – Anton Čierny s dcérou Johanou – Pavlína Fichta Čierna s dcérou Johanou – Rudolf Fila so synom Vítom, Marekom a vnukom Lukášom – Dorota Filová so synom Marekom – Daniel Fischer so synom Filipom a dcérou Elou – Květa Fulierová s dcérou Miriam – Jozef Jankovič s dcérou Sabinou – Michal Kernso synom Michalom – Martin Knut so synom Leom – Július Koller s vnukom Michalom Hrapkom – Vladimír Kordoš so synom Samuelom – Stano Masár so synom Filipom –Juraj Meliš so synom Jurajom – Eva Cisárová-Mináriková so synmi Matúšom a Lukášom – Roman Ondák so synom Adamom – Vladimír Popovič s vnukom Maximiliánom – Peter Rónai s vnukom Samuelom Kotáskom – Veronika Rónaiová so synom Petrom a dcérou Barbarou – Rudolf Sikora so synom Michalom – Dana Sochorová s dcérou Katarínou – Ľubo Stacho so synom Ondrejom a dcérou Pavlínou – Dezider Tóth (Monogramista T.D) so synom Šimonom –Emöke Vargová s dcérou Laurou
Pozvánka tu
„Už v detských hrách nájdeme zárodky tvorivých riešení. Každá hra obsahuje aj prvky voľby, a to má v sebe i umenie. Možno ho teda do istej miery vyhlásiť za „hru dospelých“, uchovávajúcu čaro detstva. Väčšina umelcov čerpá podnety z mladosti a detské zážitky bývajú často rozhodujúcimi inšpiračnými zdrojmi ich tvorby.“
Rudolf Fila (Načo nám je umenie. Bratislava, 1991, s. 112.)
Zlaté časy prvotného objavenia detskej tvorby ako nového inšpiračného zdroja umenia sú dnes minulosťou. Detská tvorivosť je vnímaná ako jeden z legitímnych a samozrejmých inšpiračných zdrojov profesionálneho umenia, no zasahuje skôr do oblasti záujmu výtvarnej pedagogiky než teórie umenia, ktorá ho eviduje len okrajovo, väčšinou v jednej kategórii s inými formami neškoleného prejavu. Aj keď možno nenápadne, detská tvorivosť je však vo svete „vysokého“ umenia stále prítomná. U výtvarníkov všetkých generácií, aj u tých, ktorí detskú tvorivosť svojou tvorbou inak nereflektujú, nájdeme diela, ktoré vznikali v špecifickej spolupráci s deťmi ako prirodzené vyústenie vzťahu rodiča a dieťaťa, (prípadne starého rodiča a vnúčaťa). Na začiatku skúmania spolupráce umelca a dieťaťa stála snaha nájsť autorov, v ktorých tvorbe sa vôbec vyskytuje. Ako sa však ukázalo, výnimkou sú skôr autori, v ktorých repertoári aspoň jedno takého dielo absentuje. Aj preto je výstava Zostane to v rodine selektívnym, nie komplexným výberom tvorby autorov, u ktorých sa viac či menej intenzívne objavuje fenomén priameho integrovania tvorivosti vlastných detí. Jej cieľom nie je analýza vývojových štádií detskej tvorivosti, ale hľadanie vstupov detí do procesu tvorby ich rodičov či starých rodičov a miesta ich stretávania, ktorým je plocha obrazu alebo priestor pred kamerou či objektívom fotoaparátu.
Antoine de Saint Exupéry v Malom princovi opisuje skúsenosť nepochopenia, keď ako dieťa nakreslil siluetu veľhada kráľovského požierajúceho slona, ktorého dospelí neboli schopní interpretovať inak ako klobúk: „Dospelí mi však poradili, aby som nechal to kreslenie otvorených a zatvorených veľhadov a zaujímal sa radšej o zemepis, dejepis, matematiku... Tak sa stalo, že som sa v šiestich rokoch vzdal maliarskej kariéry.“ Hodnotenie detskej tvorby v mnohom podlieha konvenciám a schematizmom. Deti výtvarníkov však majú to šťastie, že ich rodičia si väčšinou uvedomujú silu a hodnotu detskej tvorivosti, a čo je podstatnejšie, berú ju vážne. Aj spôsoby ich spolupráce s deťmi vychádzajú z jedinečnosti vzájomných vzťahov a majú rôzne podoby: vznikajú formou priamej spolupráce, vzájomnej intervencie, inšpirácie či intrepretácie alebo privlastnením detského diela rodičom (a naopak). Výstava, ktorá predstavuje tvorbu 27 výtvarníkov rôznych generácií, nám tak môže sprostredkovať nové pohľady na ich tvorbu priamo cez „inšpiračné zdroje“, ktorými sa v istom období, alebo aj natrvalo, stali ich deti.
Daniela Čarná