Synergia

Zora Palová (nar. 1947 v Bratislave) a Štěpán Pala (nar. 1944 v Zlíne) patria dnes bezpochyby k najoriginálnejším postavám sklárskej tvorby nielen v slovenskom a českom kontexte, ale predovšetkým v oveľa širších medzinárodných súvislostiach. Určite nebude nadneseným konštatovanie, ku ktorému oprávňuje ich súčasná tvorba, že svojimi inovatívnymi umeleckými koncepciami dnes obidvaja – každý osobitne, ale aj spolu, ako partneri v práci i v súkromí – určujú najprogresívnejšie trendy rozvoja tejto disciplíny v Európe i vo svete. Je všeobecne známym faktom, že základy ich tvorivých východísk boli založené počas štúdia na oddelení skla v architektúre, ktoré na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení od polovice 60. do konca 70. rokov minulého storočia viedol Václav Cigler. Obom sa však podarilo prekonať všadeprítomný tieň silného pedagóga a vyrásť v svojprávne umelecké osobnosti, ktoré dokázali odhodiť oporné „barličky“ učiteľovho názoru a trvať na svojom. Kým v začiatkoch pracovali na mnohých dielach ako tvorivý tandem, postupne sa ich umelecké cesty rozdelili a vyhranili, aj preto, aby sa v budúcnosti – obrazne povedané – mohli a dokázali stretávať a miestami i pretnúť.
Od konca osemdesiatych rokov začala Zora Palová rozvíjať svoj program vychádzajúci z možností technológie tavenej plastiky. Dôrazný a vytrvalý odklon od princípov geometrie, odmietnutie poetiky optického a tvarového „absolútna“ brúseného skla, priklonenie sa k expresívnejšej a emocionálnejšej výpovedi priniesol vznik nového a pôvodného názoru. Začala krok za krokom odhaľovať tajomný vnútorný svet taveného skla, ozvláštňovať a narúšať tvarovú presnosť čírych optických priziem, bortiť sklo cez zlomy, otvory, prieniky, vnášať doň intenzívnu farebnosť, citový náboj, básnickú obraznosť, ikonické narážky, modelovať svoje diela výrazným, miestami až brutálnym gestom. Jej narábanie so sklenou matériou vždy charakterizovali silné, ba priam vášnivé emócie, vykazovalo vždy vysokú mieru intuitívneho až živelného nasadenia. Zora Palová kládla hlavný dôraz na vyťaženie a zdôraznenie expresívnych kvalít tejto jedinečnej hmoty. Základom rýdzo racionálnej priestorovej koncepcie Štěpána Palu, ktorý azda najkonzekventnejšie rozvinul impulzy neokonštruktivizmu, sa stalo prevedenie matematických formulácií, princípov fraktálovej geometrie do trojrozmernej podoby, program exaktnej kombinatoriky a multiplikácie opretý o presný systém radenia základných – často rovnakých, resp. opakujúcich sa – geometrických tvarov. Odhmotnené „sférické“ konštrukcie projektoval nielen na papier, ale aj realizoval v materiáli, skladal z tenkých drevených paličiek. Tieto originálne konštruktivistické a konceptuálne postupy mu však navyše umožnili zo skla vyťažiť aj „pridanú hodnotu“, estetiku materiálu, ktorá sa stala dôsledkom zhodnocovania jeho najvnútornejších vlastností: schopnosti zrkadliť, odrážať, mnohonásobne lomiť a – spektrálnou analýzou – sfarbovať lúč svetla. Za vedecky modelovaným univerzom sa v dielach Štěpána Palu tak vyjavovala nielen súhra intelektu, rozumu, ale aj súboj s ich odvekými „súpermi“ i spojencami, intuíciou a subjektívnymi víziami.
Súčasná tvorba oboch sklárov vychádza zo syntézy doteraz dosiahnutého a zároveň poukazuje na nové polohy i možné posuny v názore na sklený objekt a sochu. Obaja dokonale pochopili a zvládli finesy a zložitosti náročnej technológie liateho a taveného skla, ktorá im umožňuje nielen zväčšovať rozmery, monumentalizovať tvar, ale predovšetkým naďalej hľadať a v mnohých variantoch rozpracovávať jeho originálne priestorové podoby. Sú totiž sochármi par excellence a tento sochársky začiatok – dôraz na plnohodnotný život tvaru v priestore a v materiáli, to znamená v skle, neprestáva byť určujúcim menovateľom ich tvorby a dodnes jej dáva zásadný zmysel. Zora Palová ostáva verná svojmu haptickému krédu „ručného“ modelovania sochy, ktorého výsledkom sú mohutné, často plnoplastické masívy, konštrukcie a štruktúry či už sú to lode, mosty, moria, tiene, ako často označuje svoje výtvory. Nesú v sebe stopy jej, niekedy až „totálne“ prežitej a precítenej telesnej a emocionálnej akcie. V poslednej dobe vnútorne zmaximalizovala nielen formát, formu a umeleckú ideu diela, ale hlavne svoje osobné zaujatie a nasadenie, pri ktorom akoby naozaj „išlo o všetko“. Jej najnovšie práce vyžarujú vysokú mieru účasti a personifikácie s procesom vzniku diela. Do svojich uvzatých zápasov o sformovanie – vyjavenie tvaru a jeho transpozíciu, prenos z hliny či sadry do skla dokáže premietnuť celú fyzickú i duchovnú tenziu, ktorou žije a dýcha jej stále nepokojná osobnosť. Podstata jej sochárskeho myslenia nikdy nebola „literárna“, epická, ale metaforická a obrazná, teraz sa stáva čoraz viac evokatívnou: cez asociatívne predstavy sprostredkúva celú škálu pocitov a stavov sprevádzajúcich naše pozemské bytie, nádeje, radosti a smútky, skutočné i tušené, vedomé a podvedomé. Keďže chápe sklo a rozumie mu zo všetkých stránok, dokáže túto hmotu, takpovediac, oduševniť. Osobne prežité sa mení na všeobecne zrozumiteľné, vizuálne pôsobivé na magicky uhrančivé; tieto vlastnosti najnovších diel Zory Palovej hovoria predovšetkým o syntetickom charaktere jej autorského gesta.
Štěpán Pala sa v súčasnosti venuje rozpracovaniu programu, ktorý si pracovne nazval „infinity“ – nekonečnom. Uvažoval o tomto probléme už dávno, prvé stelesnenie našiel v sklených objektoch – špirálach, ktoré začal vytvárať pred niekoľkými rokmi. Jeho podstatou je matematický modul tzv. moebiovej pásky (vo výtvarnom umení už viackrát exploatovaný, napr. aj slávnym predstaviteľom konkrétneho umenia Maxom Billom), v jeho prípade však nejde o plošný útvar, Štěpán Pala mu dal priestorové rozvinutie. Jeho nekonečné špirály so šošovkovitým prierezom majú dve strany a štyri hrany, trojboký útvar sa otáča a stáča do seba a von, z každého uhla pohľadu mení profil, dynamiku a rytmus plynutia. Sú to sochy – „nekonečné“ architektúry – stavby, do ktorých sa možno neustále vnárať pohľadom, otvárať svoju myseľ nekončiacim utopickým predstavám. Matematika a geometria, poézia a hra to sú hlavné konštanty jeho súčasnej tvorby, v jednej časti prác nadväzuje na prechádzajúce východiská a posúva ich ďalej, v inej časti sa predošlá prísna racionalita uvoľňuje, získava pomyselné krídla fantázie. V špirálových prstencoch, brúsených diskoch a nekonečných stĺpoch – stélach oveľa viac ako predtým pracuje s kontrastnými výrazovými prostriedkami: s leskom a matom, s farbou a jej výrazom, so statickými a dynamickými silami, s vnútornými a vonkajšími štruktúrami skla.
Aj keď v prípade Zory Palovej a Štěpána Palu ide o vnútorne zdôvodnené, svojbytné a samostatné programy, ich tvorba bola vždy spoľahlivo opretá o spoločné technologické majstrovstvo a skúsenosti, o ktoré sa vždy partnersky delili. Je rozhodne zaujímavé sledovať ich dnešnú zrelú syntézu, podoby vzájomnej tvorivej komunikácie, ich sklárske „jing a jang“...
Katarína Bajcurová