Vladimír Ossif

Vladimír Ossif : Bez názvu / Untitled
V kontexte súčasnej maľby na Slovensku má živelná a hravá abstraktná geometria Vladimíra Ossifa ojedinelé a špecifické miesto. Hoci autor pôvodne patrí ku generácii predstaviteľov tzv. „Novej maľby“ zaujatej najmä revivalom expresionizmu, jeho maliarsky prejav sa po polovici 80. rokov vyvíjal mimo Slovensko a je spätý skôr s prostredím a tradíciou francúzskej analytickej maľby.
Výstava predstavuje výber z jeho bohatej tvorby zhruba od roku 2000, keď Ossif začína smerovať k novej výrazovej senzibilite. Z obrazov sa vytráca texturálne bohatý povrch a pôvodné jemný, pastelový, poltónovo rozihraný kolorizmus predchádzajúceho obdobia. Naďalej síce zostáva verný abstraktnej geometrii, ale kompozície sa rozvoľňujú, jednotlivé geometrické prvky sa vyväzujú zo vzájomných spojení a prevrstvovania. V dôsledku toho abstraktné znaky strácajú svoju predchádzajúcu neurčitosť. Už sa nevynárajú z hĺbok ako zmes odtlačkov a stôp, ale zintenzívňuje sa ich čistota a čitateľnosť v monumentálnych priestorových väzbách. Ossif sa ani v týchto kompozíciách nebojí veľkej plochy. Suverénne zvláda veľké polia obrazov „al prima“ spontánnym a bezprostredným maliarskym gestom kreslí farbou a ponecháva svojím tvarom dostatok vzduchu a svetla, takže jeho plátna i papiere pôsobia takmer ľahkosťou akvarelu.Elementárne geometrické prvky, najmä sústredné kruhy a izolovane sa objavujúce terče voľne roztratené v priestore dopĺňajú gestické škvrny. Ak pretrváva prevrstvovanie, tak už nemá ráz systematického popierania podvrstvy, ale skôr náhodných, fragmentárnych intervencií do plochy. Ide o zámerné premaľby, zamlčané a popreté formy prehlušené lineárnymi obrazcami a naopak. Často akoby v obraze niečo riadené entropickou rozpínavosťou vybuchlo a rozprsklo sa. V morfológii jednotlivých obrazov prevláda plošnosť a rezonancie organických foriem neviditeľného sveta – disky pripomínajúce prstencovité jadrá buniek alebo kolónie baktérií pod zväčšovacím sklom mikroskopu. Mikrosvet tu nadobúda gulliverovské rozmery a prostredníctvom tvarových analógií nás približuje k vesmírnym diaľkam.
Spomínaná premena sa týka rovnako malieb na papieri ako veľkých plátien vytváraných technikou spojenia akrylu a oleja. Ossif tak spája presnosť s hravosťou, pravidlo s úskokom, krehkú kaligrafiu s bezohľadnou expanzívnosťou škvrny. V oboch sférach: plátnach i nespočetných maľbách na papieri sa objavujú spoločné motívy, ktoré najmä v najnovších obrazoch vyvolávajú aj topografické či architektonické tvarové alúzie. Čoraz dôležitejšie sa totiž stávajú stále nové väzby medzi prvkami, vnútorná syntax farebných vzorcov. Z tohto pohľadu sú jednotlivé Ossifove kompozície samé o sebe výrazom fragmentarizácie celku, predstavujú vždy len určitý výsek, napovedajú, že obraz môže pokračovať aj za hranicami rámu, a že je len výrezom z predpokladanej kontinuity.
Ossif svoje obrazy nepomenováva, lebo ich nechce viazať na nijaký konkrétny obsah, ba naopak usiluje sa, aby ich posolstvo bolo otvorené čo najširšej škále interpretácií, aby si dívák pri pohľade na ne sám slobodne vytváral asociácie podľa vlastnej imaginatívnej dispozície.
Aj tieto najnovšie série obrazov dokladajú nielen jeho oddanosť maľbe a jej zákonitostiam, ale aj tvorivú disciplínu a vytrvalý boj o autentickosť tohto druhu umenia aj v časoch atraktivity a dominancie elektronických médií.