Veronika Rónaiová. REALizácie

Veronika Rónaiová sa už od konca 80. rokov venuje pre-maľbám svojich starších obrazov, resp. v jej obrazoch sa objavujú fragmenty skorších prác. Na výstave REALizácie vedome narušuje overené podoby svojej maľby, používa citáciu, autocitáciu, ale aj konfrontáciu a polemiku so svojou predchádzajúcou tvorbou, ktorá sa takto výrazne prekrýva s novou realitou. Základným plánom sa stávajú vlastné obrazy realizované ako PC printy, na ktoré nanáša nové dejové vrstvy.

Výstava REALizácie je rozčlenená do troch tematických okruhov. V cykle „Opakované príbehy“ nahrádza staršie citácie diel známych autorov (Bernini, Warhol, Duchamp) alebo akcií slovenských autorov (Kordoš, Meluzin, Laubert) citáciami diel svojho otca Juliána Fila. Fotomontáže z fragmentov otcových nikdy definitívne nerealizovaných a nesignovaných predlôh veľkosti A4, ktoré tento významný slovenský maliar pôvodne plánoval maľovať vo veľkých formátoch, použila v širokom časovom oblúku a doplnila ich svojimi komentármi. Zväčšením nadobúdajú rozdielny vizuálny charakter a samotné pásky, ktorými boli fragmenty diel prilepené, sa menia na samostatné geometrizujúce plochy meniace štruktúru obrazu. Výrazne tým presahuje pôvodný fotorealistický zámer, ktorého neosobný charakter sa snaží zmeniť a posunúť do intímnejšej polohy už od začiatku svojej tvorby. Veronika Rónaiová tieto citácie dopĺňa zobrazením banálnych spotrebných predmetov, ako napríklad stolička, televízor, prípadne iné predmety, s ktorými sa bežne stretáva v ateliéri. Nie sú to kompaktné celky, skôr fragmenty odkazujúce na danú reálnu realitu. Zatiaľ čo staršie citácie a interpretácie sú prekrytím dvoch rozdielnych svetov, v tomto prípade ide skôr o hľadanie súzvuku ako o radikálnu polemiku.

V cykle „Autocitácie“ reflektuje a reinterpretuje obrazy, ktoré namaľovala v druhej polovici 70. rokov. Sú to príbehy špecifického koloritu mesta, do ktorého je domaľovaný príbeh novodobý, či už Zmena programu zobrazujúca Hviezdoslavove divadlo na základe diskusií o jeho potrebnosti, Návrh na pomník slovenskej celebrity ironizujúci stav slovenského show biznisu, alebo rovnako ironizujúci obraz volebného šotu Na Slovensku po slovensky, kde autorka interpretuje svoj starší obraz s textom „Som súčasná slovenská maliarka“ ako odkaz na postavenie maliarky a ženy v spoločnosti. Pripomeňme, že popri Jane Želibskej to bola práve Veronika Rónaiová, ktorá vstúpila na pôdu skúmania postavenia ženy a zobrazovania ženskej skúsenosti v podobe síce nie radikálneho, ale vyhraneného feministického princípu.

Ako už bolo naznačené, Veronika Rónaiová často používa iróniu, ale aj jemnú sebairóniu. Svedčia o tom aj diela z tretieho cyklu obrazov „L´ateliér“, ktorým nadväzuje na klasické obrazy alebo dávne príbehy. Charakteristickým obrazom je Tesco Lady, kde je nepriamo citovaný Vermeerov Portrét ženy čítajúcej ľúbostný list, v prípade interpretácie Veroniky Rónaiovej čítajúcej pokladničný blok z Tesca. Komentár nie je potrebný. Na ďalšom obraze je zobrazený biely a čierny obraz ako začiatok a koniec maľovania. V niektorých obrazoch prechádza až k asambláži, keď používa paletu, štetce, handry či vyliate farby ako priamy materiálny súvis s ateliérom. Prítomný je aj pocit osamelosti človeka, ktorý v tomto prípade evokuje prostredie maliara uzatvoreného v neprikrášlenom prostredí vlastného ateliéru, v ktorom žije a tvorí. V tomto kontexte je zaujímavé spomenúť jej zdôrazňovanie nepríťažlivých, zanedbaných momentov v rámci priestoru našej existencie, napríklad pri „dotváraní“ priestoru v Centre rodových štúdií FFUK, kde okrem iného prikreslila ku puklinám na stenách ďalšie. To, že autorka sa nezaoberá iba samotnou maľbou, ale aj prostredím, v ktorom vznikla a v ktorom bude prezentovaná, nám dokumentujú aj jej úvahy o inštalácii vlastných diel, pri ktorej jej často nestačí samotná plocha obrazu, ale motív dotvára, prípadne aj konfrontuje kresbou priamo na stenu, ako napríklad v Malej retrospektíve v Pavažskej galérii umenia (2003) alebo v Galérii mesta Bratislavy v stálej expozícii umenia 20. storočia Realizmus a skutočnosť (2005 – 2007).

Veronika Rónaiová aktívne vystavuje aj v súčasnosti. Na každú prezentáciu si pripravuje samostatný projekt s riešením nových problémov. Princíp zásahov do starších prác je prítomný už viac ako desaťročie, ale jej nová výstava REALizácie ju posúva do ďalších, veľmi intímnych a dôsledne realizovaných podôb. Médium maľby, ktorého sa nevzdala ani v obdobiach, keď maľba u nás nebola príliš preferovaná, neopúšťa definitívne, ale poukazuje na skutočnosť, že samotná maľba je pre ňu nepostačujúca. Napriek tomu v jej projekte ostáva mnohé zámerne nedopovedané a naznačené, čo nám neevokuje definitívny stav, ale otvorenosť pre budúcnosť.

Ivan Jančár