ŠTVORVÝSTAVA

K R E S B A prechádzala v histórii umenia rôznymi etapami vývoja. Menili sa jej podoby aj status. Kresba stojí na začiatku potreby vizuálneho prejavu pravekého človeka, je prirodzeným prejavom dieťaťa. Z pomocnej skice či štúdie pred vznikom definitívneho artefaktu, ktorá získala na význame v renesancii, sa na prelome 19. a 20. storočia stala plnohodnotným médiom schopným bezprostredne zachytiť autorskú ideu v jej najrozličnejších podobách, bez nutnej viazanosti s vizuálnym svetom. Vo svojej intimite, krehkosti a priamočiarosti, schopnosti byť pri zrode idey, si zachováva svoju špecifickosť, ktorá ju definuje voči iným médiám, ku ktorým neraz presahuje, a to aj napriek nenápadnosti a skromnosti, ktorá ju odsúva skôr do úzadia.

Výstava predkladá štyri príbehy štyroch autorov: Jana Steklíka (1938), Otisa Lauberta (1946), Monogramistu T. D. (1947) a Igora Kalného (1957 - 1987). Hoci podľa veku nepatria k tej istej generácii, spája ich blízky, konceptuálny spôsob hravého uvažovania a poetickej reflexie sveta a v neposlednom rade aj priateľstvo, ktoré malo v neslobode minulého režimu, počas ktorého vstupovali na neoficiálnu československú výtvarnú scénu, svoju nezastupiteľnú hodnotu. Jan Steklík vstúpil na výtvarnú scénu na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia, Otis Laubert a Monogramista T. D. na prelome 60. a 70. rokov, v časoch nastupujúcej normalizácie, a Igor Kalný v druhej polovici 70. rokov. Jedným z dominantných a pre dobu príznačných spôsobov komunikácie autorov neoficiálnej scény sa stali osobné stretnutia, diskusie a výstavy v neoficiálnych a polooficiálnych priestoroch. Ani pre jedného z týchto štyroch autorov nie je kresba výlučným médiom. Pre Jana Steklíka a Igora Kalného sa stala dominantnou, pre Otisa Lauberta a Monogramistu T. D. sprievodnou, no výraznou súčasťou tvorby.Napriek tomu, že ich kresby by sa na prvý pohľad mohli zdať neuchopiteľné, banálne a v niektorých prípadoch takmer neviditeľné, sú premyslenou, nie náhodnou, no predsa spontánnou hrou s významami a ich posunmi. Majú charakter intímnych denníkových záznamov ich tvorcov, odzrkadľujúcich proces ich uvažovania a vnímania. Sú to - slovami Jiřího Valocha - kresby o kresbách, ktoré nereflektujú výlučne vonkajší svet videného, skôr prenikajú do jeho neviditeľných javov, do podstaty myslenia a jeho štruktúr. Hovoria o malých veciach veľkého významu, sú básňami napísanými rečou výtvarného jazyka.

Kresba sa bez ohľadu na svoj formát spája s istým rozmerom intimity vo vzťahu k autorovi aj divákovi. Básne sa dajú vnímať najhlbšie, keď sa s nimi človek ocitá sám v tichu. Podobne je to aj s kresbami, ktoré vznikajú trpezlivým, niekedy až meditatívnym zaznamenávaním ich autorov. Nie sú to kresby na jedno pozretie, preto je na nás, či si ich v symbolickej rovine odnesieme so sebou a pristúpime k ich hlbšej reflexii.

Daniela Čarná