MICHAL KERN: Stotožnenie s prírodou

Michal Kern (1938 – 1994, Močiare) je osobitým autorom tzv. domácej neoficiálnej výtvarnej scény, ktorý svoju tvorbu, ovplyvnenú konceptuálnym a akčným východiskom, ukotvil v prírode. Nezaznamenával ju však štetcom na plátno, ale prostredníctvom akcií realizovaných osamote v prírode, ktorá ho na rodných Močiaroch pri Liptovskom Mikuláši po celý život obklopovala, do nej priamo zasiahol. Prostredie bývalého mestského mlyna so silným géniom loci, cez ktorého rozsiahly pozemok preteká rieka Demänovka a zároveň na ňom stoja stĺpy vysokého napätia, bolo od detstva Kernovým mikrosvetom – poznačilo a predznamenalo základnú oblasť jeho ľudského i profesionálneho záujmu, s jej paradoxom prírodného a civilizačného. Prírodu ako svoj ateliér objavoval Michal Kern postupne, cez zdanlivé vzdialenie sa a zaujatie „inou prírodou“ v úvodnom období konštruktivizmu druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia, až po prijatie prírody ako svojho ateliéru pred polovicou sedemdesiatych rokov. Smerovanie jeho tvorby sa odvíjalo v úzkej komunikácii s centrom neoficiálnej výtvarnej scény v Bratislave, kde sa stretával s výtvarníkmi a teoretikmi, ktorí sa zaoberali príbuznými etickými a civilizačnými problémami – Tomášom Štraussom, Petrom Bartošom, Rudolfom Sikorom, Deziderom Tóthom, Jurajom Melišom či Júliusom Kollerom. Do aktuálneho diania Kern vnášal sústredený pohľad mestským životom nezaťaženého, no predsa mimoriadne rozhľadeného človeka a vďaka osobným kontaktom v osemdesiatych rokoch sprostredkoval hlbšie poznanie tvorby autorov moskovskej neoficiálnej scény. Napriek tomu, že tvorba Michala Kerna bola začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia predčasne uzavretá, možno ju považovať za ucelenú. Charakterizuje ju riešenie jasne vymedzeného okruhu problémov, v rámci ktorých sa mu podarilo maximálne sústrediť a preniknúť do hĺbky. Zároveň s eticko – ekologickou problematikou, hľadal riešenia v obnovení vzťahu človeka k prírode, ktorá sa mu stala trvalou možnosťou tvorby, od objavovania jej odrazu v zrkadle, zanechania stôp až po splynutie s ňou. Michal Kern poukazoval na prírodné dianie v jeho, často takmer nepovšimnutej, zdanlivej všednej každodennosti plynutia vody, topenia snehu či premeny tieňov a do jej diania citlivo vnášal stopu svojej ľudskej prítomnosti a spoluúčasti. Jeho tvorba má svoje špecifikum v systematickom prenikaní k prírode, ako k neustálemu zdroju nových podnetov tvorby a sebareflexií. Tá sa stala nielen jeho ateliérom, ale aj domovom. Akcie v prírode zaznamenával prostredníctvom fotografie, ktorú využíval ako médium zvýtvarnenia a sprostredkovania svojich zážitkov v prírode, čím prispel k vývinu osobitej a pre domácu scénu výraznej oblasti tzv. konceptuálnej fotografie. V dialógu s prírodou formoval Michal Kern konečnú podobu diela s osobitou poetikou, umocnenou častým využitím kresby a autorských textov, ktoré majú svoju vlastnú literárnu hodnotu. Svoje myšlienky a akcie zaznamenával v denníkoch, z ktorých viaceré ostali iba v podobe denníkových konceptov. Svojou celoživotnou tvorbou Michal Kern hľadal možnosť zanechať v prírode svoj odkaz, efemérnu stopu, ktorú by príroda prijala“. Ona sama mu v tomto dialógu dala odpoveď v podobe trvalej stopy, ktorú zanechala v jeho tvorbe a sprostredkovane i v nás.

Daniela Čarná

Pozvánka na vernisáž TU.