ŠTEFÁNIK, GAUGUIN A TAHITI

Kurátorka: Hana Vaškovičová
Výstava sa koná v spolupráci so Slovenským národným múzeom v Martine a Šarišskou galériou v Prešove
Vernisáž: štvrtok 22. 6. 2006 o 17h „Nie dopredu, ale v každom prípade dozadu, pretože pred nami je priepasť“…..
Genéza príbehu pôsobenia Paula Gaugina na Tahiti je založená v elipse straty stredu, v enigme hľadania zázračného v nepoznanom a predovšetkým v Gauginovom intuitívnom pokuse prejsť zo sveta úteku do sveta viery; v jeho hľadaní centripetálnej sily, ktorá by sa postavila proti expanzii citového prázdna moderného sveta.
Prvopočiatkom bol moment, keď umelec na konci predminulého storočia opustil civilizovaný svet, kde sa na konci 19. storočia v dôsledku industrializácie rozpadali všetky prirodzené spoločenstvá a prešiel do autochtónneho priestoru Polynézie neohrozeného prílišnou socializáciou, ktorý fungoval ešte stále na základe prírody. Jeho očarenie týmto svetom dalo vznik dielam, ktoré zrkadlia rudimentárnosť prostredia a zároveň umelcov vzťah k nemu a navyše svojim technologickým novátorstvom, ktoré ocenila až generácia Picassa a Derraina a potom plejáda grafikov nemeckého expresionizmu, zakladajú základy modernej svetovej grafiky. Soyez amoureusses, vous serez heureuse, Femmes, animaux et feullage… či iné grafické listy z prostredia Tahiti zobrazujú človeka v jeho prapodstate, v plynutí života a vo viere v neho: najčastejšie v aktoch lásky, či v obrazoch ženy ako matriarchálnej prapodstaty života. To, že umelec krátko po ich vytvorení zomrel v objatí tejto krajiny a jednej z jej žien na jednu z chorôb, ktoré so sebou zasa prináša nedostatok civilizácie, je otáznym, nie exemplárnym vyústením príbehu.
Príbeh Milana Rastislava Štefánika - následný po desiatich rokoch Gauginovmu - začínal v primárne inak rudimentárnej situácii v malej obci pod Bradlom, v chudobnej rodine evanjelického farára. To, že Štefánik sa dostal na Tahiti súviselo s jeho vzdelávaním sa v Paríži a následne s jeho poverením francúzskou vládou realizovať astronomické výskumy v Polynézii. Štefánika rovnako očaril tento svet a prejavy jeho kultúry a civilizácie. Výsledkom boli neturistické fotografie zvelebujúce hrdú krásu ľudí žijúcich v tomto miniuniverze a potom rad predmetov, ktoré tu v zápale prebudeného zberateľstva vedome nazbieral. Jedným z nich boli aj pôvodné štočky grafík Gaugina, ktorého bol veľkým obdivovateľom od roku 1906 po jeho výstave v Paríži. Štefánik vedome hľadal pozostatky umelcovho pobytu na Tahiti a objavy zvyškov plastiky a originálnych matríc ho bohato odmenili. Nálezy sa zložitým spôsobom po Štefánikovej tragickej smrti pri havárii lietadla dostali napokon ako vyrovnanie dlhov jeho početnej rodiny predajom do zbierok v Čechách. Séria novotlačí vznikajúcich z nich v priebehu rokov z rôznych motivácií tak na Slovensku ako i v Čechách (pričom na tejto výstave sú vystavené iba odtlačky, ktoré sa momentálne nachádzajú na území Slovenska) poukazuje na neustálu citlivosť voči Gauginovmu počinu na našom území … Príbehy okolo nich objasňuje text Viliama Meššu v katalógu Šarišskej galérie v Prešove z roku 1968, kedy začalo znovuobjavovanie Gaugina a Štefánika na Slovensku.
Gauginov útek na Tahiti a objavenie viery v radostiach nesprostredkovaného života je aj na počiatku 21. storočia aktuálny, možno práve tým viac, že svet je ešte viac chaotický a rozštiepený. Málo mesiášov s potenciou Zvestovania sa uchyľuje na ostrovy. Aj civilizáciou viac-menej nedotknutých ostrovov je čoraz menej..
Hana Vaškovičová