Stanislav Stankoci

+–, alebo ––¬?

Už od ukončenia štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v roku 1984 bol Stano Stankoci známy ako grafický designer a bytostný maliar so zvláštnym osobitým rukopisom hľadajúci skryté veci pred našimi očami a premieňajúci mikrokozmos sveta na mikropríbehy či voľne plávajúce úvahy a zobrazujúci nie videné ale skôr intuitívne tušené. Nebol teda glosátorom veľkých udalostí a veľkých tém, jeho obrazy mali skôr intímny charakter. Povaha tejto výstavy je však iná. Nájdeme v nej niekoľko tém, ktoré by sme mohli zhrnúť pod jednu ústrednú, ako štrukturovaný obraz našej spoločnosti. Možno to bola tá povestná posledná kvapka farby pretekajúca z maliarskej palety, ktorá podnietila Stana Stankociho na takúto koncepciu výstavy, či riešenie množstva problémov súvisiacich s jeho prácou i osobnou skúsenosťou, dôležitá bola určite každodenná realita, impulzom mohli byť aj neustále správy o sociálnej situácií v spoločnosti, alebo svoje zohrala aj nejaká drobná príhoda, ktorá podnietila k mnohým úvahám. Príčinu presne nepoznám a neviem, či by ju konkrétne vedel definovať i samotný autor. Už samotné členenie miestností na tri farby – bielu, modrú, červenú, evokuje slovenskú trikolóru, nezaoberá sa teda nejakou anonymnou spoločnosťou. Výstava predstavuje jeden súvislý celok z ktorých každá časť výraznejšie reflektuje určitý problém vyjadrený v konfrontácií, polemike i spolupráci klasického závesného obrazu a plastiky či objektu. Pripomeňme, že v obrazoch sa autor spočiatku venoval ľudskej figúre, čoskoro však prechádzal k hľadanie určitých „vzoriek“ človeka až po jeho mikroskopickú analýzu a rovnako postupoval aj pri skúmaní prírody. Jeho tri vystavené obrazy majú síce abstraktný charakter, avšak sú v nich zakódované aj odkazy na vonkajšiu podobu sveta. V podtitule majú všetky tri názov Tabula Taciturna, teda Mĺkvy obraz, alebo mlčanie v obraze. V prvej miestnosti v modrej farebnosti je na čele zavesený obraz Blue pred ktorým je s názvom Gradient nainštalovaných 180 polievkových lyžíc, z toho118 s vyrezaným úzkym otvorom na hádzanie mincí. Evokuje to šetrenie, žobranie, almužnu, výrazné zmnoženie týchto predmetov poukazuje na množstvo ľudí, ktorých sa to týka. Kontrast k tomu predstavuje inštalácia Swine v ďalšej miestnosti zobrazujúca kreatúru bytosti až v sexuálnom objatí s prasiatkom – kasičkou na peniaze, do ktorého je možné hádzať peniaze, ľudská nenásytnosť po mamone je spodobená aj nazeraním muža do vnútra sporiteľničky a skúmaním jej obsahu. Počas Stankociho dlhoročnej tvorby je to vôbec prvýkrát, keď sa venuje starostlivo vymodelovanej plastiky s výrazným napätím, ale aj trpkou iróniou. Na obraze Red je zobrazených množstvo mimikier, ktoré všetko zaplavujú, vyvolávajú pocit, akoby boli neustále v pohybe a smerovali k jednému ústrednému bodu, kde sa dostávajú do „iného sveta“. V bielom priestore v ďalšej miestnosti sú pod názvom Enigma, ktorý evokuje aj ťažko rozlúštiteľný kód, nainštalované 4 objekty – z toho 3 busty sú na sokloch zakryté plátnom, na jednom podstavci je už len samotné plátno bez hlavy. Anonymita je pojem, ktorý je v spoločnosti nanajvýš aktuálny, zakrývanie si tváre pred problémami ale aj zároveň anonymita tých, ktorí sa daný stav nesú zodpovednosť. Spomínaný odkaz na vonkajšiu podobu sveta v obrazoch Stana Stankociho je najevidentnejší v obraze White, kde v množstve lineárnych kontúr zaznamenáva atribúty každodennosti v našom živote v zobrazení mediálne preferovaných tvári verejného a politického života, ktoré sú už však svojím mnohonásobným prekrývaním len tušené a nie čitateľné.
Mohli by sme polemizovať s autorom výstavy o jej názve. Kritický aspekt tejto výstavy je jednoznačný, poukazuje na negatíva, pozitívny obraz by sme len ťažko dešifrovali, i keď vždy niečo získavame a niečo strácame. Ale žiaľ, táto výstava je pravdivým obrazom a zobrazením reality našej spoločnosti v našich časoch. Pokojne by sa výstava mohla volať aj – – .

Ivan Jančár