Sny na priesečníku s realitou. Slovenskí výtvarníci vlastnými slovami

Výstava predstavuje práce rôznorodých 17 slovenských výtvarných umelcov, z ktorých každý mal svoj vlastný špecifický vývoj. Aký bol ich osud, ako sa vyvíjalo ich umenie pred a po revolúcií v roku 1989 a aké sú ich umelecké a ľudské priority? Práve na tieto otázky sa snaží odpovedať americká výtvarná teoretička Lee Karpiscak na výstave v Pálffyho paláci a v publikácií, ktorá je pri príležitosti tejto výstavy vydaná. Tento projekt je logickým zavŕšením jej dlhoročného mapovania slovenského výtvarného umenia a jeho premien počas posledných štyroch desaťročí. Využíva tu nielen rozhovory s týmito autormi počas svojho Fullbrightovo štipendia v roku 2004, ale nadväzuje na svoje dlhoročné spoznávanie a skúmanie našej výtvarnej scény. Lee Karpiscak sa snaží zasadiť umenie do historických súvislostí a aj preto venuje časť textov našej dávnejšej i nedávnej histórií.
Od roku 1992 Lee Karpiscak, po dlhé roky zástupkyňa a zastupujúca riaditeľka arizonského Univerzitného múzea v Tucsone, pripravila niekoľko výstav slovenského výtvarného umenia a zakúpila do jeho zbierok reprezentatívnu kolekciu slovenských umelcov, aká sa prakticky nenachádza v žiadnom inom americkom múzeu. Jej zásluhou sa slovenské umenie stálo v Arizone pomerne rešpektovaným fenoménom.
Nádherný dom Lee a Martina Karpiscakových v Tucsone v Arizone sa stal synonymom dočasného domova mnohých slovenských umelcov v tejto pre nás ďalekej časti sveta. V priestoroch tohto domu sa nachádza výborná zbierka slovenského umenia. Počas mnohých rokoch tu našli útočisko viacerí umelci – výtvarníci. Každý z nich sa stretol s veľkou pomocou a podporou. Považujem za veľkú priazeň osudu, že som aj ja mohol už v roku 1992 spoznať týchto výnimočných ľudí, ktorí urobili nesmierne veľa pre slovenské výtvarné umenie a stali sa mne aj mojej rodine mimoriadne blízkymi priateľmi.
Počas tohto obdobia Lee Karpiscak, po dlhé roky zástupkyňa a zastupujúca riaditeľka arizonského Univerzitného múzea, pripravila niekoľko výstav slovenského výtvarného umenia a zakúpila do jeho zbierok reprezentatívnu kolekciu slovenských umelcov, aká sa prakticky nenachádza v žiadnom inom americkom múzeu. Jej zásluhou sa slovenské umenie stálo v Arizone pomerne rešpektovaným fenoménom. Rád by som k tomu poznamenal, že univerzita v Tucsone patrí medzi najväčšie v USA, má približne 40.000 poslucháčov, rozsiahly vedecký program, skvelú knižnicu a intenzívnu medzinárodnú spoluprácu. Univerzitné múzeum je rešpektovanou inštitúciou, má vynikajúcu zbierku výtvarného umenia a výborný výstavný program. Spomeniem aspoň skvelú kolekciu plastík od Jacquesa Lipchitza, či obrazy Jacksona Pollocka. Z grafickej tvorby sú to diela od Rembrandta, Domenica Tiepola, Toulouse_Lautreca, Williama Turnera až po Roya Lichtensteina či Paula Wunderlicha. Nie je vôbec jednoduché byť zakúpený do takejto zbierky umenia čo len zvyšuje význam vybudovania celej kolekcie slovenského umenia, ktoré dokázala Lee v rámci zbierkovej koncepcii múzea presadiť.
Naše kontakty boli od roku 1992 mimoriadne intenzívne – stretli sme sa prakticky takmer každý rok v Tucsone alebo v Bratislave. Lee Karpiscak ma zoznámila s mnohými zaujímavými umelcami v Arizone, s viacerými jej kolegami a priateľmi. Zoznámila ma však aj so zakladateľom modernej slovenskej grafiky a legendou slovenského výtvarného umenia s Kolomanom Sokolom, ktorý sa do Tucsonu presťahoval v dôsledku manželkinho úrazu ku svojmu synovi Georgovi v roku 1993. Bolo to jedno z najdôležitejších stretnutí v mojom živote. Mal som potom možnosť spolupracovať spolu s Lee na jeho monografii, ktorú vydal Tibor Huszár, podieľať sa na filme o jeho živote a tvorbe a pripraviť mu niekoľko rozsiahlych výstav, okrem iného aj v Slovenskej národnej galérií či v Maďarskej národnej galérií.
Lee mala vždy pre výtvarného teoretika nesmierne potrebný cit okamžite odlíšiť kvalitnú hĺbavú umeleckú tvorbu od povrchnosti. Spolu so mnou alebo s mojimi kolegami navštívila väčšinu významných slovenských umelcov, alebo sa aspoň oboznámila s ich tvorbou na viacerých výstavách. Svojimi aktivitami si získala značný rešpekt v slovenskej výtvarnej obci. Okrem iného pripravila pre Galériu mesta Bratislavy v roku 1994 aj výstavu arizonských umelcov Práce na papieri. Projekt vydania publikácie o 16 slovenských umelcov je len logickým zavŕšením jej dlhoročného mapovania slovenského výtvarného umenia a jeho premien počas posledných štyroch desaťročí. Využíva tu nielen rozhovory s týmito autormi počas svojho Fullbrightovo štipendia v roku 2004, ktorého nosnou témou boli práve realizácie týchto rozhovorov, ale nadväzuje na svoje dlhoročné spoznávanie a skúmanie našej výtvarnej scény. Je potrebné skonštatovať, že slovenské výtvarné umenie bolo doposiaľ systematickejšie mapované zahraničnými kurátormi len ojedinele. Môžeme spomenúť Etiena Cornevina z Francúzka, Lóranda Hegyiho v Maďarska, Dušana Brozmana zo Švajčiarska a samozrejme viacerých českých teoretikov od Jiřího Kotalíka až po Jiřího Valocha. Pre každú umeleckú scénu je samozrejme značným prínosom záujem zahraničných kurátorov a ich nezaťažený pohľad na umelecký vývoj a prínos v danej oblasti. Práve táto nezaujatosť môže priniesť mnohé nové pohľady a úvahy, ktoré si my sami ťažko uvedomujeme.
Lee Karpiscak sa snaží zasadiť umenie do historických súvislostí a aj preto venuje časť textov našej dávnejšej i nedávnej histórií. Slovensko prešlo od roku 1989 hlbokými a zásadnými premenami a v rámci toho sú v publikácií skúmané aj procesy prebiehajúce na poli výtvarného umenia.
Popri samotnej publikácií je súčasťou tohto projektu aj rovnomenná výstava v Galérií mesta Bratislavy, na ktorej koncepcii a výbere diel som mal možnosť participovať. Obmedzený rozsah výstavných priestorov samozrejme limituje možnosti širšej prezentácie. Od každého autora sme sa snažili vybrať po dve jeho diela v rozpätí od polovice 60. rokov až po súčasné, aby sa aspoň takto v skratke naznačila mnohotvárnosť a premeny nášho výtvarného umenia.
Som presvedčený, že naša vzájomná spolupráca bude aj naďalej pokračovať. Veľmi si vážim Lee a Martinovu otvorenosť, zanietenie, priateľstvo a nezištnú pomoc mnohým slovenským umelcom.
Ivan Jančár
Vystavujúci autori:
Juraj Bartusz
Milan Bočkay
Simona Bubánová - Tauchmanová
Rudolf Fila
Stano Filko
Daniel Fischer
Viktor Hulík
Jozef Jankovič
Dušan Kállay
Martin Knut
Július Koller
Matej Krén
Juraj Meliš
Alex Mlynárčik
Mária Rudavská
Andrej Rudavský
Rudolf Sikora
Zľava: Z. Böhmerová, I. Jančár, L. Karpiscak, J. Tomovčík
Zľava: L. Karpsicak, R. M. Valee (veľvyslanec USA v SR), T. Sipos, I. Jančár
Vernisáž, výstavné priestory na 3. posch./ Pálffyho palác
Krst knihy/ vpredu dielo S. Filka: Noemov koráb - archa. 1968/ 1979,
komb.technika, majetok autora