Súčasná slovenská kritika a teória umenia zvykne často v textoch o mladej generácií vizuálnych umelcoch dookola varírovať rovnaké informácie a atribúty, ktoré zvykli definovať ich počiatočné aktivity, hoci boli neskôr častokrát prekonané. Podobne je to aj v prípade Andreja Dúbravského, ktorého tvorba sa posúva a kontinuálne vyvíja od výstavy k výstave, od plátna k ďalšiemu plátnu. O Andrejovi Dúbravskom (*1987, Nové Zámky) tak pravdepodobne viete nasledujúce fakty: Je absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislava, kde pôsobil v 4. ateliéri profesora Ivana Csudaia a štúdium dokončil v Ateliéri +-XXI Daniela Fischera. Jeho tvorba plná sexuality istým spôsobom rozvírila vody mladej súčasnej slovenskej maľby. Andrej Dúbravský je gay a maľuje obrazy s (aj) homosexuálnou tematikou. Jeho najznámejším ikonografickým motívom je mladý chlapec – zajac. Áno, súvisí to s akýmsi spojením sexuality a animálnosti, dospievania a prvých skúsenosti. Maľuje chlapčenské a mužské postavy, ktoré sú často nahé. Kto to preferuje, môže na sociálnych sieťach nájsť aj polonahé fotky autora. Hranice medzi súkromným a verejným či reálnym životom a umeleckou tvorbou v prípade Dúbravského takmer neexistujú. Je autorom môjho obľúbeného novodobého citátu („Je veľmi jednoduché byť kontroverzný v očiach malomeštiakov.“) a jeho tvorba je vnímaná kontroverzne. Jeho tvorba nie je kontroverzná. Obdivuje Rytmusa. Vie, čo robí, pracuje aktívne, zväčša v námetových sériách a návalovo, hoci otvorené hovorí, že v maľbu, ako médium už neverí a nezaslúži si byť oslavovaná. Asi aj preto maľuje na nenašepsované plátna, ktoré v ateliéri necháva voľne pohodené po zemi, nerobí mu problém kvalitné abstraktné maľby rozstrihať na kúsky a dať z nich ušiť stany a maľovanie podkladov budúcich obrazov pokojne zverí novým kamarátom z kampu. Viac či menej úspešne spolupracoval s niekoľkými domácimi či zahraničnými súkromnými galériami. V roku 2012 vyhral cenu VÚB Maľbu roka. Jeho tvorba sa predáva a má komerčný úspech a takisto sa nachádza v zbierke Slovenskej národnej galérie. Úspešne vystavoval v New Yorku, Berlíne či Prahe, hoci najviac zarezonovali práve jeho výstavné experimenty vo vlastnej réžií – scenéria zatopeného depa plánovaného bratislavského metra, bývalé mäsiarstvo či ostrov na Zlatých pieskoch za zdajú byť prirodzenejším prostredím pre jeho tvorbu. 

            Samostatná výstava Andreja Dúbravského – Rural Desires v Galérií mesta Bratislavy je po ukončení štúdia jeho prvým monumentálnejším a komplexným sólo projektom na Slovensku. Počas tohto obdobia sa autorova tvorba výrazovo a tematicky značne uvoľnila, stratila akúsi priemernú estetickú ľúbivosť a z post-teenagerského bezstarostného života prešla k zemitej realite. Diela Andreja Dúbravského odzrkadľujú jeho predstavy, aktuálne zážitky, záujmy a skúsenosti – presne tak to však bolo aj v minulosti. Na potenciálnu otázku 'Andrej, ako vyzerala tvoja tvorba v roku XYZ'  by pravdepodobne najprv začal spomínať na zážitky, ktoré v tom období zažil a presne tak by vyzerali aj jeho diela. Z dlhodobého sledovania autorovej tvorby je zrejmé, že netvorí pre stredný prúd, ale skôr kmitá medzi dvoma kontrastnými pólmi. Bez akéhokoľvek podielu vypočítavosti. Ako teda vyzerajú aktuálne diela Andreja Dúbravského? Po úspešnom pôsobení v New Yorku sa na neurčitú dobu vrátil na Slovensko. Pocítil však, že Bratislava mu až tak nevyhovuje a rozhodol sa kúpiť dom na dedine. Mesto s približne 9 miliónmi ľudí vymenil za obec Rastislavice s ani nie tisíckou obyvateľov. Ako sám Andrej hovorí, vie si predstaviť žiť len v dvoch prostrediach – na dedine alebo v New Yorku. Nič medzi tým. Na dedine strávil veľkú časť detstva – víkendy a prázdniny u babky vo vedľajšej dedine. Očakávania od vidieckeho prostredia boli teda trochu skreslené detskými spomienkami, pričom realita je samozrejme absolútne odlišná. Výstava Rural Desires, respektíve akési vidiecke túžby, je zrkadlom toho, čo Dúbravský v súčasnosti prežíva. Inšpirácia prírodou v kontraste s online prostredím zoznamiek a porno stránok bola u neho dlhodobo prítomná a hoci sa môže zdať, že sú to nezlučiteľné zdroje, darí sa mu dokazovať opak. Je zrejmé, že intenzita inšpirácie prírodou je odlišná, keď autor žije priamo na dedine, ako keď žil v meste a do prírody chodil len občasne. Už v ostatnom období príroda netvorila iba estetické pozadie, ale v jednotlivých scénach začala postupne dominovať. Figurálne výjavy začali splývať s lesmi, lúkami či jazerami až sa úplne vytratili a v Dúbravského portfóliu sa začala plnohodnotne objavovať klasická krajinomaľba. V aktuálnom projekte sa autor inšpiruje svojou novou záľubou – záhradkárčením, s čím prirodzene súvisia témy ako pociťovanie ekologickej zodpovednosti, vlastné (nevyčerpateľné) zdroje, ale takisto sa zamýšľa nad tým, kto vlastne Slováci sú, aké sú naše priority, uvažovanie a správanie. Rural Desires je takisto denník mestského muža, ktorý sa zžíva s dedinským prostredím, snaží sa rešpektovať nové pravidlá a túži zapadnúť medzi domácich.

Michal Stolárik

(úryvok z kurátorského textu)