Sochy z rokov 1975 - 1986

RUDOLF UHER
/19. júl 1913 Lubina – 27. august 1987 Bratislava/
V roku 1935 zmaturoval na Učiteľskom ústave v Modre. Do roku 1950 pôsobil ako učiteľ matematiky a deskriptívnej geometrie na viacerých školách. Medzitým, v rokoch 1941 – 1944, bol mimoriadnym poslucháčom na Oddelení kreslenia a maľovania na SVŠT v Bratislave (prof. J. Kostka) a začal tvoriť prvé kresby a plastiky. V roku 1946 absolvoval študijný pobyt v Paríži, ktorý ho utvrdil v nastúpenej ceste. Od roku 1946 individuálne vystavuje. V roku 1964 – po účasti na sympóziu v St. Margarethen a nadviazaní priateľstva so sochárom K. Prantlom – založil sochárske sympózium vo Vyšných Ružbachoch. Novým spôsobom spája voľnú sochu s otvorenou krajinou.
Rudolf Uher vo svojich sochách nezobrazoval vonkajší svet, ale hľadal to, čo ich presahuje – myšlienku zrodu. Zrodu sveta i života. Ako sochár vyznával pevné materiály: drevo, kameň, zvárané železo. Prepojenie matérie a ducha dokázal odhaliť v jednoduchom sochárskom tvare. V jeho tvorbe sa v slovenskom sochárstve prvýkrát objavuje vykryštalizovaná forma archetypu ako praformy, čím otvoril dvere modernizmu. Definoval vnútornú monumentalitu tvaru bez ohľadu na formát. Neskôr potlačil východiská z figúry a postupne novo formuloval svoju koncepciu archetypu. Konštituoval vlastný znakový systém nefiguratívneho jazyka, ktorý sa opieral o geometrizujúcu štruktúru. Racionálne jadro vyvážil hlbokým zmyslovým vnímaním sveta. V hľadaní abstraktnej formy sa pohyboval v u nás vtedy neprebádanom teréne, no vďaka intuícii a nezvyčajnému vnútornému presvedčeniu sa vydal správnym smerom. Slovenské sochárstvo doviedol do európskeho kontextu.
Začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia, práve keď umelcova tvorba kulminovala a dosiahol mimoriadne úspechy, zasiahli do jej ďalšieho rozvoja i do jeho života ideologické obštrukcie, konkrétne zákaz vystavovať a zbúranie jeho sôch v exteriéri (1972). Tento brutálny krok sa následne prejavil na jeho zdraví – v dôsledku vážnej choroby natrvalo nemohol používať pravú ruku. Tieto príkoria len upevnili jeho vnútornú silu pokračovať v tvorivej činnosti. Socha ako „skrýša myšlienok“ bola zmyslom jeho života. Vďaka pevnej vôli a podpore rodiny sa v roku 1975 vrátil k práci.
Nastáva obdobie pálených hlín. Uher síce nikdy nebol modelárom, ale v novej situácii bola pre neho práca s hlinou jedinou možnosťou návratu k tvorivej práci. Pracoval s ňou tak, aby výsledok zodpovedal skulptívnemu princípu. Ako sám povedal: „Hľadám v nej to, čo som hľadal v kameni, v dreve, v železe.“ Uher aj v ťažkých podmienkach zostal verný podstate svojej tvorby. To, čo sa pôvodne zdalo byť „východiskom z núdze“, sa napokon stalo dopovedaním a zavŕšením programu, a to aj napriek tomu, že všetky sochy – pálené hliny vytvoril ľavou rukou. Hlinu vrstvil do blokov a objemov, najprv sám aj patinoval, neskôr dozeral na glazovanie. Farba dopovedala jeho predstavu idey sochy.
Výstava je venovaná poslednému obdobiu Uhrovej tvorby, kedy vytvoril desiatky pálených hlín, ktoré uzatvárajú jeho skulptívny koncept. Sú svedectvom prekonávania vonkajších prekážok, ako aj vyburcovania vnútorných síl víťaziacich nad sebou samým.
Rudolf UHER – HLINA
Spomínam znova na detstvo. Zem prevracaná pluhom ťahaným kravami má pomalý, váľavý pohyb... Hlina, jej tmavý lesk, jej trpkastá príjemná vôňa, sa vo mne nebadateľne, ale natrvalo usadila...
Dnes viem – a viem to vlastne už veľmi dávno – že zem za pluhom, hnedá, mastná, lesklá v pomalom váľavom pohybe, veľkého uzavretého tvaru, pevnej vlny v nepretržitom rade za sebou, sýta, žiaduca, nezostala pre mňa iba oráčinou. Je začiatkom. Je jedným z prvopočiatkov vztyčovania vertikály.
Vrátil som sa k hline. Už druhý raz. Zdá sa, že už natrvalo. Sprevádza ma vlastne celým životom, len teraz prevzala hlavnú úlohu. Tak som celé myslenie usmernil k jej výrazu, k jej podstate tvárnej hmoty. Hľadám v nej to, čo som hľadal v kameni, v dreve, v železe. Hľadanie tvaru v hline je pre mňa uskutočniteľným programom. Pokračujem v sochárskej tvorbe, ktorú mi umožňuje najstarší, ale i stále nový materiál – hlina. Spracovaná rukou a ohňom.