Portfólio 2008 - 2013

Viditeľné neviditeľno Roberta Bruna

Hneď na začiatku si pripomeňme, že Robert Brun začínal ako vyhranený figuralista. Patril medzi posledných absolventov dnes už legendárneho ateliéru prof. Vincenta Hložníka (spolu s Dušanom Kállayom, Dušanom Grečnerom, Mariánom Minarovičom a Jozefom Haščákom) na Oddelení knižnej grafiky a ilustrácie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.[1] Dalo by sa veľa hovoriť o lesku slovenskej grafiky a ilustrácie začiatkom 70 rokov, ale aj o morálnej biede našej spoločnosti a atakov na slobodného ducha vtedajším režimom. Čiastočne grafika ale najmä ilustrácia kníh pre deti boli určitým útočiskom pre mnohých autorov, ktorí sa takto mohli v tomto čase pomerne slobodne realizovať.

Ilustroval okolo 60 knižných titulov, a sám konštatuje, že normalizáciu prežil pri knihách, ako dobrý azyl. Poslednú knihu ilustroval v roku 1995.[2] Už dlhšie obdobie však prezentuje svoju tvorbu zriedkavejšie a viac sa uzatvára do súkromia svojho ateliéru. Vzniká tam však pozoruhodné a ojedinelé dielo, ktoré si zaslúži hlbšiu pozornosť a skúmanie. Robert Brun ostal verný maľbe aj v dobe výrazného preferovania iných médií a novo vyvolaný záujem o klasický závesný obraz vyvrátil tézy prízvukované viacerými teoretikmi a zbytočnosti, neaktuálnosti či smrti maľby. Aj preto považujem výstavy jeho obrazov pochádzajúcich z rokov 2008-2012 v Považskej galérii umenia v Žiline a v Galérii mesta Bratislavy za významné. Spomeňme ešte skutočnosť, že Robert Brun sa nestiahol do ústrania úplne, ale od roku 2002 aj pôsobí pedagogicky na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v súčasnosti akovedúci katedry grafiky.

Od roku 1990 sa venuje grafickej tvorbe len sporadicky, koncentruje sa na kresbu a maľbu, z malých formátoch postupne prechádza na rozmernejšie plochy, ktoré mu poskytujú dostatok priestoru na realizáciu svojich výtvarných vízií. Pri pohľade na jeho posledné diela musím skonštatovať veľkoformátovú nutnosť, ich zmenšenie z hľadiska čitateľnosti ale aj pôsobenia nie je už prakticky možné. Vo väčšine jeho obrazoch z rokov 2008-2012 by sme obrysy figúr hľadali márne, ale my, ktorí poznáme jeho vývoj vieme, že vo vnútri obrazu sa predsa len nachádzajú. Tento proces bol postupný, figúra sa „rozpúšťala“ s podržaním jej základných znakov, pomaly v skratke a deformácií tvaru opúšťala plochu a ostávala tam len jej fosília, ozvena konkrétneho tvaru, ktorá sa dala dešifrovať len podvedome.

Proces tvorby je pre Roberta Bruna neustálym tvorivým počinom počas ktorého sa objavujú stále nové možnosti a široká škály využitia. Toto konštatovanie sa vzťahuje predovšetkým na jeho neskoršiu a najmä najnovšiu tvorbu. Brunove obrazy posledných rokov sú prevažne monochrómne, v centre je farebnosť koncentrovanejšia a rozplýva sa do jemnejších nuansov. Má potrebu akceptovať aj priestor, v ktorom sa tvary pohybujú – aj rozpixlovaný priestor má svoj význam – v minulosti viac vo funkcii maliarskej štruktúry, v posledných rokoch sa v ňom objavuje reminiscencia na niečo z minulosti. Dielo prechádza rôznymi fázami. Zatiaľ čo v starších dielach mala štruktúra plochy len sekundárny význam, teraz má význam z hľadiska celkového čítania obrazu. Z technologického hľadiska ide o pokus fúzie in-jectovej tlače na plátno a maliarskej akrylovej zložky v snahe dosiahnuť synergický efekt, čo vyžaduje aj značnú technickú zručnosť a udržanie plochy obrazu v celkovej rovnováhe. Približne pred desiatimi rokmi sa začal zaoberať kolážou, kde rôzne grafické prvky skladal do blokov. Pri ďalšom, sprostredkovanom použití počítačových programov, [3] vytváral rôzne skladby, ktoré ho nasmerovali k tejto forme riešenia obrazovej plochy. Vyzerané prvky v plotri nechá multiplikovať cez program a následne ich nanáša na plátno akrylom, podobným spôsobom ako pri serigrafii. Už samotný podklad má takto svoje neodškriepiteľné výtvarné kvality, často ich však ďalšie vrstvy prekryjú do tej miery, že nie je možné nájsť podklad, alebo sa vynára len minimálnych plochách. Úplné prekrytie pozadia nebolo autorovým pôvodným zámerom, ale vyplynulo zo samotného procesu tvorby, kedy sa obraz niekam „uberal“. Vyvstáva tu teda otázka, či je potrebné prekrývať základnú vrstvu, ktorá má sama o sebe nesporné výtvarné kvality a už by mohla byť samostatným obrazom. Pre Roberta Bruna je však stále dôležitý aj samotný maliarsky akt a preto aj podklad doplňuje, pretvára a napokon ešte povrch dotvára akrylovou farbou. A čo je ešte dôležité - niekoľko vrstiev na sebe vytvára zvláštnu ilúziu priestoru, obraz takto nepôsobí len plošne, ale aj smerom dovnútra. Tieto obrazy nemajú až tak povahu geometrickej abstrakcie, drobné geometrické prvky akoby vytvárali podobu živého, hýbajúceho sa organizmu.

PhDr. Ivan Jančár

[1] V roku 1972 musí Vincent Hložník pre nastupujúcu tvrdú normalizáciu Vysokú školu výtvarných umení nedobrovoľne opustiť a Robert Brun spolu s ďalšími kolegami dokončujú posledný ročník už pod viac–menej formálnym vedením Albína Brunovského.

[2] Bola to kniha Päť zázračníkov od Václava Šúplatu.

[3] Robert Brun nepracuje s počítačom sám, ale necháva si plotre multiplikovať svojim spolupracovníkom.