Prázdninové dojmy z atmosféry letovísk a postrehy z hotelového prostredia inšpirovali Emőke Vargovú vytvoriť sériu diel, ktoré nevieme v prvom momente nikam zaradiť. Sú to obrazy? Objekty? Reliéfy? Mentálne mapy? Azda tak zo všetkého trochu. Ide o tematicky voľne previazané diela, akési obrazové príbehy, kde sú jednotlivé vizuálne spomienky uchopené už s určitou dištanciou a pretavené jej typickým zmyslom pre humor a iróniu. Ich projekčnou plochou je textilný podklad. Rovnako ako v básni Christiana Morgensterna „šatstvo tu vyšlo von zo skrine“, respektíve z nej vyšli iba pánske saká, ktoré Emőke kúpila v secondhande a ďalej ich recyklovala a „šľachtila“ ako základnú výtvarnú surovinu. Práve sako ako v zásade uniformný kus odevu určený na formálne spoločenské príležitosti – vo výrazovej škále od elegancie až po nevkus a gýč – totiž vníma ako výraz snahy reprezentovať sa, zapadnúť do „hoch“ prostredia. Je pre ňu aj symbolom určitého snobizmu, ktorý sa na dovolenkách pri mori priam pestuje, keď sa zvyčajne večer „nahodíme“ a „vyrazíme si“.

     Proces zrodu jednotlivých diel celej série je výsledkom vzájomnej integrity intelektuálnej aktivity a trpezlivej ručnej práce. Vznikajú síce na základe autorkiných vlastných fotografií, ale tie jej slúžia len ako prvotný záznam vizuálnych fenoménov a udalostí. Keďže ich zjednocuje uvedomenie si rôznych mystifikácií a klišé spojených s reklamnou proklamáciou luxusu a pohody, už v skiciach ich svojím zmyslom pre tvarové analógie posúva do nových významových asociácií. Tie jej poskytuje nielen vlastná predstavivosť, ale i samotný materiál: druh a strih saka, jeho farba, vzor, textúra a štruktúra látky, jednotlivé textilné súčasti ako švy, rôzne druhy podšívky, zašité i von vyvrátené vrecká, gombíky, dierky, ozdobné prvky, firemné logá a informácie o značke, kvalite, údržbe a pod. Tie ďalej spracúva prostredníctvom zošívania vzorovo odlišných šatoviek, výtvarnými intervenciami štepovaných línií, vyšitou kresbou s voľne visiacimi nitkami a uzlíkmi, vmaľovanými plochami, farebne odlišnými podšívkami a textovými citáciami reklamných sloganov, ktoré často vtipne pointujú príbeh (napríklad Recepcia, Konferencia). Syntaktická súhra všetkých reliéfnych, plastických i plošných znakov, ktorá je rodovo blízka vizuálnym básňam, určuje i sémantickú rovinu jej kompozícií.

     Vargovej obrazy-objekty tak tvoria akoby dve navzájom sa prekrývajúce vrstvy. Prvú predstavuje prvotná schéma odvodená z pozorovania okolia – či už exteriéru alebo interiéru, jeho estetických i funkčných parametrov. Druhá je výsledkom relatívne autonómneho abstrahujúceho procesu, v ktorom sa mapovanie reality zvnútorňuje do mentálnych obrazov, teda vrstvy, ktorá tento priestor zabýva aj autorkinou osobnou skúsenosťou. Má napríklad dar odhaliť v každej forme potencionálne aj inú formu a v každom znaku iný znak, ako keď nám v dizajne dverí hotela Hron s vyšitým textom evokujúcim grafity ponúka zároveň aj kleeovské črty tváre s nosom, očami a obočím. Stačí jej na to rub zadnej strany saka, vyvrátené švy, vkolážované kusy futra a obrysová lineárna šitá kresba. Tak sa jeden význam ukladá do druhého a navzájom sa podporujú a dopĺňajú. Niekedy využíva efekt zrkadlenia, keď sa podľa vertikálnej či horizontálnej osi opakuje ten istý prvok vo farebne i vzorovo odlišnej textilnej aplikácii (napríklad zariadenie vstupnej haly v diele Orchidea). Naopak zrkadlením v obraze Bazén hravo zavádza, lebo tu sa horná časť s vyšitým figurálnym motívom postavy dievčaťa mení odrazom v dolnej časti na ornament jedovatej huby a navodzuje tak kontamináciu vody. Inak rieši zrkadlenie v kompozícii Jedáleň, kde doslova maľuje materiálom: kombináciou viacerých štruktúr a farieb textilu so siluetovou kresbou šitím transformuje z podhľadovej perspektívy presklenú fasádu hotela na geometrický raster plochami podkladovej látky ako svetelnými odrazmi. Na druhej strane niekedy miera abstrahovania prostredníctvom vyšitej obrysovej kresby dosahuje taký stupeň, že sa strácame, až kým si nevšimneme nejaký záchytný realistický detail. Môže sa nám zdať, že sa dívame na veľkú, záhadnú, v ploche rozpísanú rovnicu alebo tabuľu, pokreslenú zložitými kódmi a šiframi (napríklad Kávička). Abstraktne pôsobí aj výjav Ozdoby, až kým si neuvedomíme, že tu autorka buduje dojem priestoru zvýrazneným rytmom vyšitých visiacich svetielok dekoračnej reťaze ich vmaľovanými tieňmi. Všetky scenérie tak predstavujú malé svety samé osebe, s vlastným časom a priestorom, so špecifickou rečou znakov a metafor, kde sa vonkajší povrch definuje aj priznanými alebo von vyvrátenými časťami vnútrajška a naopak. Práve sako – suplujúce svojimi fyziognomickými črtami človeka – sa tu ako štýlový artikel s promiskuitnou sociálnou identitou stáva zároveň aj indexom rubu a líca marketingovej stratégie turizmu: toho, čo sa našim očiam predostiera, i toho, čo im ostáva skryté.

     Nik nám tu však didakticky nepodsúva predžutý, i keď iróniou a odstupom okorenený názor. Sme nútení sami dešifrovať jednotlivé diela a objaviť pod povrchom týchto odpozorovaných záznamov často banálnych situácií aj symptómy rodových, vkusových, konzumných alebo iných kontextov spoločenských úzov a praktík, ktorým v každodennom živote viac či menej podliehame.

                                                                                                                                                       Zora Rusinová