Výstava je predĺžená do 14. januára 2018.

Rudolf Krivoš, narodený 16. novembra 1933 v Tisovci, je jediný žijúci galandovec. Bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá svojou tvorbou a programovým vyhlásením z roku 1957 zohrala dôležitú úlohu v zápase o moderný výtvarný výraz v Československu. Galandovci vystavovali spoločne v rokoch 1957 až 1968. Prvá výstava sa konala v Žiline, posledná v Berlíne. Boli to priatelia, ktorí sa poznali zo štúdia na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave. Nikdy nemali pevný spoločný výtvarný program, ale spájal ich negatívny postoj k oficiálnej štátnej doktríne socialistického realizmu. Predovšetkým to boli charizmatické osobnosti s rozdielnou tvorbou hľadajúce vlastnú cestu.

     Rudolf Krivoš už počas štúdia na oddelení figurálnej maľby Vysokej školy výtvarných umení u prof. Jána Mudrocha vynikal nielen talentom, ale i veľkým rozhľadom a usilovnosťou. Štúdium ukončil v roku 1956 diplomovou prácou, za ktorú získal cenu školy. Doba hľadania vlastného výtvarného výrazu nebola dlhá, vlastný štýl našiel už začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia.

     V Mirbachovom paláci je vystavených sedemdesiatjeden najvýznamnejších Krivošových obrazov z desiatich slovenských galérií, z Národnej banky Slovenska, z majetku autora a siedmich súkromných zberateľov. Zásluhou samotného autora, ktorý sa významne podieľal na výbere diel, výstava prezentuje nový pohľad na jeho tvorbu. Nejde len o niektoré doteraz nepublikované obrazy. Žiadny kunsthistorik by si nedovolil na súbornej reprezentatívnej výstave ukončiť výber rokom 1990. Po tomto roku vzniklo veľa zaujímavých obrazov, ale autor žiadny z nich vystaviť nechcel, nevybral ani žiadnu krajinu.

     Výstavu sme pripravovali takmer dva roky. Bola to kolektívna práca a chcel by som poďakovať všetkým galériám a súkromným zberateľom, ktorí nám vyšli v ústrety a zapožičali nám diela na výstavu. Je zaujímavé, že výpožičku odmietli len tí, čo obrazy získali od autora darom. Ďakujem všetkým, čo so mnou na tomto náročnom projekte spolupracovali: odbornému poradcovi I. Jančárovi, autorovi textu v publikácii J. Mojžišovi, ambicióznej grafičke A. Andreutti-Pokornej a A. Sopkovej z Galérie mesta Bratislavy.

     Mimoriadne maliarske dielo Rudolfa Krivoša je dôležitou súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. To by si Slovensko malo strážiť a opatrovať ako oko v hlave.

Jan Kukal, výber diel a koncepcia výstavy  

_____________________________________________________

Rudolf Krivoš mal prvú samostatnú výstavu pred 54 rokmi práve v Galérii mesta Bratislavy. Prítomná výstava však korešponduje o čosi výraznejšie s umelcovou druhou výstavou usporiadanou pod názvom “Obrazy” v Galérii mesta Bratislavy roku 1968. Predovšetkým v tejto súvislosti by sme chceli upozorniť návštevníkov aj na knižnú publikáciu pripravenú pri príležitosti výstavy výberu z celoživotnej tvorby a diela Rudolfa Krivoša roku 2017. Publikácia vznikla s ambíciou byť relevantným príspevkom potvrdzujúcim umelcove živé i nepokojné svedectvo. Najmä však by chcela byť integrálnou súčasťou výstavy ako pokusu o prehodnotenie a nastolenie nového pohľadu na Krivošove dielo a jeho postavenie v príbehu moderného slovenského výtvarného umenia.

Rrudolf Krivoš sa narodil 16. 11. 1933 v Tisovci, kde roku 1951 zmaturoval na miestnom gymnáziu. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave študoval na oddelení figurálnej maľby u Jána Mudrocha. Štúdium absolvoval roku 1956 a vzápätí sa začal aktívne zúčastňovať na výstavách, ktoré úspešne demonštrovali generačný pohyb programového návratu k princípom moderného umenia. Od vzniku Skupiny Mikuláša Galandu roku 1957 bol jej aktívnym členom a spoluformoval skupinové prostredie, ktoré sa preslávilo svojou nezvyčajne ráznou obhajobou moderného i súčasného umenia v nežičlivom prostredí vynucovaných dogiem socialistického realizmu. Príklad živej tradície moderného umenia prezentovali vyznávaním pevných kompozičných zákonitostí z rodu cézannovskej a kubistickej lektúry, lyrickosť i expresiu avantgardného experimentovania s uvoľneným koloritom a zdôraznenou znakovosťou a autentickými tematickými inováciami.

Tvorba Rudolfa Krivoša bola od začiatku 60. rokov 20. storočia sústredená na obrazové cykly s témou “Symbolov” či “Symbolov figúry”. Formálne prostriedky a špecifická znakovosť týchto obrazov dali vyniknúť maliarskej práci so štruktúrami stekajúcich farebných hmôt i výraznej deštrukcii expresívne zbrázdených farebných polí. Vlastne aj medzi dielami ostatných galandovcov predstavovali výnimočné súznenie s aktuálnym odkrývaním problémov odcudzeného človeka v konkrétnej situácii. Jednoducho povedané, Rudolf Krivoš v sérii obrazov “Symbolov figúr” spozornel pred ohrozenou ľudskosťou figúr vynárajúcich sa z mĺkvej temnoty krivošovských hnedých farieb. Napokon, práve spomenutá fragmentácia a rozklad tvarov boli vnímané nielen ako bytostné znepokojenie zo zmaru, ale aj ako hlboko očistná práca vrastajúca do novej nádeje.

V tom čase spisovateľ Ján Johanides našiel – určite šťastným riadením osudu –  interpretačný kľúč ku Krivošovmu maliarskemu dielu. Predovšetkým k téme obrazu človeka, zvláštneho, na prasknutie napätého človeka, ku ktorému sa obrátil “hlasom volajúcej intuície”. Najmä obrazy z tematického okruhu “Hmyzích tvarov” či “Lisov”, obrazy ťažiace zo sváru expresívne zaznamenaných farebných štruktúr a hladkou maľbou pojednaných predmetov či ich detailov inšpirovali spisovateľa Johanidesa k označeniu Krivoša ako maliara organizmov, z ktorých stiahli kožu.

V čase pod absurdne sprísneným dohľadom bola ozajstným tŕňom v oku normalizačnej moci spoločenská apelatívnosť v najexponovanejšej, teda tematickej vrstve Krivošových obrazov. Maliar reagoval na normalizačné móresy najmä obrazmi z voľného, ale rozsiahleho cyklu “Pamätníkov”. Rozmerné obrazy ako “Pamätník nerovnosti”, “Pamätník ľahostajnosti”, “Pamätník rozkladu”, “Pamätník pokory”, “Preťažený pamätník”, “Pamätník lability” či “Pamätník zdvihnutému prstu” z 80. rokov 20. storočia, v ktorých sa doslova kríži estetický rozmer s občianskou angažovanosťou. Veď ironické až sarkastické “pamätníky” k pocte normalizačného dozorujúceho systému boli predovšetkým výsmechom znormalizovanej socialistickej kultúrnej prevádzky, ale aj tragickým svedectvom o poklesnutej morálke a banalitami prežratej skutočnosti normalizácie.

Ešte v čase “pamätníkov” začal Rudolf Krivoš pracovať aj na obrazoch, ktorými sa pustil do ozaj vášnivého dialógu so “Symbolmi figúr” zo 60. rokov 20. storočia. Do nového a predovšetkým zvláštneho dialógu s obrazmi, v ktorých mladý maliar s úzkosťou obnažoval ohrozenú ľudskosť. Lenže v čase tesne pred i po udalostiach z novembra 1989 ten dialóg nemohol nekonotovať s výraznými politickými a spoločenskými zmenami. Krivošove obrazy však teraz akosi ešte aj o poznanie zrejmejšie odkrývali symbolmi deštruovaného súčasníka i o čosi hlbšie ukryté symboly “mäsožravých” 50. rokov 20. storočia. Rovnako tak aj o poznanie presvedčivejšie odkrývali móresy času neprávostí, v ktorom Rudolf Krivoš vyzliekal z kože “Symboly figúr”.

Prítomná retrospektívna výstava maliarskeho diela Rudolfa Krivoša v Galérii mesta Bratislavy je skvelou príležitosťou spoznať to dielo v ozaj reprezentačnom výbere. Zároveň s jeho poznaním získať aj nový, štruktúrovanejší pohľad na povojnové dejiny moderného slovenského výtvarného umenia. V tom pohľade by však nemalo chýbať vedomie o sarkastickom memente “Pamätníka zdvihnutému prstu”. Vedomie a výzva poznávania a porozumenia podstate sveta.

Juraj Mojžiš