Plán

Fiona Liewehr:
Andreas Fogarasi je ustavične cestujúci a kritický pozorovateľ. Peši alebo autom prečesáva svoje okolie: verejný priestor, ktorý predstavuje oveľa viac ako mesto alebo bezprostrednú oblasť okolo priestorov na bývanie a prácu. Znamená priestor, utváraný budovami, čoraz riadenejším pohybom naprieč nimi, ktorý neponúka len aktivitu, ale aj sústavne sa množiace zákazy a informačné nosiče, ktoré sa všade a neustále dožadujú pozornosti. Verejný priestor už dávno nie je prísľubom slobody. Nikdy ani nebol. Je vždy priestorom na vyjednávanie: je fraktálny, posúvateľný a meniteľný — ovplyvniteľný osobnými, politickými, ekonomickými a sociálnymi parametrami. Fogarasi sa vo svojich výstavách, videách, sochárskych prácach a fotografiách zaoberá témou zmeny urbánneho a verejného priestoru a predovšetkým
otázkou, ako dnes funguje tvorba a komunikácia jeho imidžu a aj jeho vnímanie z našej strany. Aby sa priblížil týmto otázkam, musí prebrodiť a zažiť priestor, ktorý ho obklopuje. „Svet je konfigurácia, je to štruktúra vývoja a stretnutí. (...) Preto človeka dokážeme pochopiť len vtedy, ak spoznáme jeho svet. A ten spoznáme až vtedy, ak ním prechádzame spolu s ním,“1 píše Franz Xaver Baier vo svojom kultúrno-vedeckom výskume priestoru. Vnímavému
pozorovateľovi Andreasovi Fogarasimu pritom unikne len máločo a často ho práve detaily na prahu vnímateľnosti inšpirujú k jeho umeleckým realizáciám. Aj keď sochársky aspekt jeho prác je silne formovaný architektúrou a aj keď často cituje ikonickú architektúru, ktorá má funkciu orientačného bodu v priestore („landmark architecture“), stále prevažuje jeho „vášeň pre dočasné štruktúry“ („Passion for Temporary Structures“)2. Formálne sa pritom opiera o komerčné prezentácie a efemérne architektúry, ako sú stánky na výstaviskách, pódiá a pavilóny, ako aj komunikačné a marketingové nástroje ako reklamné nosiče, informačné stánky alebo prezentačné displeje. Fogarasi sa zaujíma o to, akými marketingovými a ekonomickými stratégiami sa verejné inštitúcie, mestá, regióny alebo celé krajiny usilujú o reprezentáciu a aké vizuálne stratégie pri tom používajú. Projekt Public Brands (Verejné obchodné značky), ktorý prebieha od roku 2003, je rozborom log, ikon
a sloganov regiónov a miest, ktoré sa na základe ekonomických motivácií snažia vzájomne odlíšiť zdôrazňovaním svojich jedinečných znakov. Pre svoje nové video EUROPA (2016) skúmal oficiálne turistické logá všetkých európskych krajín, ktoré sa homogénne v rovnakom formáte a v čiernobielom prevedení zobrazujú jedno za druhým v abecednom poradí. Týmto
minimálnym zásahom upriamuje pozornosť nielen na rozlišovanie identít, cez ktoré sa európske krajiny pokúšajú tlmočiť svoju architektúru, historické pamiatky alebo krajiny v redukovanej grafickej sebaštylizácii. Početnosť výskytu log zároveň ukazuje absurditu, ktorú priniesli minulé desaťročia neustálou potrebou individualizovať sa cez tzv. branding. Už v roku 1995 predvídal Peter Glaser rozvoj marketingu do priestorových dimenzií: „Dizajn
malých svetov sa stane najurgentnejšou úlohou reklamy. Vytvárať svety ani nie tak vierohodné ako premyslené. Regióny pôžitku, v ktorých sa vznáša magický závan niečoho, čo robí z tovaru značku.“3 Vytváranie chytľavých ikon je vždy na úkor komplexnosti a ústi do chimérických šablón, ktoré nie sú vhodné na to, aby sprostredkovali zložitosť a rozporuplnosť, ani na to, aby jednoznačne identifikovali odosielateľa. Fogarasi skúma, ako sa miesta, mestá, ekonomické faktory, politické idey alebo historické udalosti stávajú obrazmi a akú úlohu v tomto procese zohráva kultúra, umenie, architektúra a dizajn. Jeho inštalácia Detroit International Auto Show (2012) pozostáva zo zbierky štruktúr v tvare V, na ktorých predných zrkadlových stranách a na stenách, ktoré ich obklopujú, sú nalepené farebné fotografie, znázorňujúce demontáž výročného autosalónu v Detroite. Formálne sa tieto štruktúry v skoro ľudskej veľkosti vzťahujú na prechodné architektúry, ktoré zdanlivo pochádzajú z toho istého prostredia ako na nich prezentované fotografie. Remeselne dokonalá kvalita prevedenia pohľadovej plochy, ktorá sa lesklým, reflektujúcim povrchom akoby nekonečne znásobovala do priestoru, kontrastuje so surovou drevenou zadnou stranou, ktorú odhaľuje konštrukcia objektov. Lesk a bieda, klam a realita idú ruka v ruke, ba priam sa v tomto diele spájajú. Štruktúry sa pritom vymykajú akémukoľvek jednoznačnému prisudzovaniu, svojou polohou medzi autonómnou sochárskou prácou a utilitárnym informačným nosičom sa pohrávajú s flexibilitou formy a významu. Inštalácia sa odhalí ako scéna pripomínajúca samotný autosalón. Stáva sa metaforou utópie o nekonečnom raste, ktorá hoci zlyhala, automobilový priemysel sa jej stále drží. Realita sa obrátila na dystopiu rekordnej nezamestnanosti, masovej migrácie, sústavne stúpajúcej chudoby a kriminality,
ako aj urbanistického úpadku. Nádej na pokrok a zlepšenie nedávajú len „prísľuby spásy“ práve vládnuceho amerického prezidenta, ale aj v posledných rokoch rastúci záujem umelcov a kultúrneho sektora o mesto Detroit. Akú úlohu môže zohrávať urbánny rozvoj pre priťahovanie turistov, investorov a pozornosti, prezentuje Andreas Fogarasi aj vo svojej práci, ktorá vznikla v spolupráci s československým umelcom Petrom Bartošom. Umelec, narodený v roku 1938 v Prahe, žije od detstva v Bratislave a pozorne sleduje zmeny, ktoré
sa v posledných desaťročiach udiali v slovenskom hlavnom meste. Už roky sa zaoberá projektom súčasného rozvoja mesta Bratislava, ktoré predalo celý južný svah hradného vrchu developerom, pričom hrozí, že plánovaná zástavba, ktorá neberie ohľad na historický kontext, zničí genius loci alebo charakter miesta. Fogarasi umiestnil panoramatické fotografie súčasného stavu masívnej prestavby historickej a prírodnej oblasti, ktoré pripravil Bartošov dlhoročný priateľ a spolupracovník Viliam Figusch, na prstencovitú zrkadlovú konštrukciu visiacu zo stropu. Na výstavu v GMB pozval Petra Bartoša, aby kreslil na zrkadlový povrch prstenca. Bartoš predvída alternatívne scenáre, ktoré zohľadňujú prehistorické dejiny hradného vrchu ako prvého výbežku Karpát a ako prvku definujúceho siluetu mesta, zohľadňujúc pritom jeho unikátnu polohu v trojuholníku krajín Slovensko, Rakúsko a Maďarsko v centre strednej Európy. Podobne ako inštalácia „Detroit International Auto Show“, ani napätie sochy Mirror Ring (Bratislava) (2015) sa neodvíja len od prezentovaného obsahu. Formálne je to hybrid konvexnej panorámy, architektonických prvkov a akoby divadelnej scény. Jeho dokumentárne aspekty sú zámerne útržkovité
a spočívajú na presnej rovnováhe medzi informáciou a otvorenosťou. Akt prezentácie a reprezentácie obrazov zamestnáva Fogarasiho v posledných rokoch čoraz viac. Neobmedzuje sa pritom len na jednoduchú súhru prvkov. Sochy, videá, inštalácie, fotografie alebo kresby v jeho architektonických priestoroch sú nakonfigurované spôsobom, ktorý ruší vzdialenosti objektov a neredukuje diváka na obyčajný subjekt. Andreas Fogarasi si je vedomý toho, že architektúra je založená na textoch, obrazoch, gramatike a vzorcoch a že každé jedno dielo je stavebným prvkom väčšej štruktúry, ktorá preňho ústi do výstavy. Táto štruktúra sleduje istú stratégiu, je súborom kľúčov, ktoré otvárajú rozdielne skutočnosti. Kľúče sa volajú udalosti, radikálnosť, mriežky, zvinutie, modely, adícia, konštrukcia, dekonštrukcia, abstrakcia, špecifikácia, reprezentácia a reflexia. A nakoniec materialita, ktorá otvára vlastnú skutočnosť. V tomto zmysle jeho Study Desks nie sú len drevené panely natreté farbou a namontované pomocou oceľových konzol na stenu. Sú čítacím pultom, doskou stola a informačnou tabuľou, projektovanou zo steny. Priložená fotografia neznázorňuje bezvýznamné detaily, je to pohľad na vápencovú fasádu v popredí, ktorá otvára pohľad na továreň na druhom brehu rieky. Fasáda je súčasťou veľkolepej budovy kultúrneho domu z päťdesiatych rokov v ruskom Magnitogorsku, továreň je oceliareň, rieka je Ural, oddeľujúca Európu a Áziu a fotografiu na voľný čas a prácu, socialistickú utópiu a prežitú realitu. Čiara, nasprejovaná na paneli, nie je len farbou. Je to horizont, urbánny stav, grafitti, dym a špina. Mramorová tabuľa, sčasti potiahnutá čiernym knihárskym plátnom, je nielen abstraktným
obrazom, ale aj obálkou knihy, pamätným kameňom či medzníkom. Materialita vytvára obrazy, obrazy evokujú protiobrazy, obrazy sa stávajú stavebnými kameňmi, tie sa stávajú štruktúrami, štruktúry sa stávajú mestami, mestá sú životnými priestormi a životné priestory sú primárnymi priestormi, ktoré sa vyvíjajú popri viditeľnej realite. Fogarasi si je vedomý
toho, že priestor existuje len tam, kde vytvárame situácie, a že vzťah medzi objektmi je dôležitejší ako objekty samotné. Začínajú dávať zmysel až účasťou pozorovateľa. Výstava v Bratislave je príležitosťou uvedomiť si niektoré z týchto otázok: „B“ je názov pre model.4
1 Baier, Franz Xaver: Der Raum, Prolegomena zu einer Architektur des gelebten Raums. Köln, 2000, s. 48.
2 Švajčiarska spoločnosť NUSSLI používa tento slogan na propagáciu svojich dočasných objektov pre športové, kultúrne a obchodné akcie. V súčasnosti podnikajú v 22 lokalitách na celom svete a považujú sa za svetového lídra v poskytovaní dočasných a modulárnych stavebných objektov.
3 Glaser, Peter in: Horx, Matthias/Wippermann, Peter: Markenkult. Wie Waren zu Ikonen werden. Düsseldorf, 1995, s. 306.
4 „B“ je názov pre model, odkazuje na umelcovu prvú publikovanú knihu s názvom „A je názov pre model / étrangement proche“, Frankfurt nad Mohanom, 2006.