PAGÁČ – ORAVEC – BRUNOVSKÝ - ILAVSKÝ: Medzičas

Vernisáž: 4. mája o 16h

V Británii boli podľa nedávneho výskumu televíznej stanice Five hodnotené osemdesiate roky ako estetická katastrofa s nepreberným množstvom trápnosti, s odstupom času vyvolávajúcimi najmä smiech a zároveň zdesenie. Takže sme v tom neboli sami, a z dnešného pohľadu popri prekvapujúco príbuzných trápnostiach sme mali aj veľké množstvo svojich vlastných špecifík. Predovšetkým pomaly sa končiaci dogmatický socializmus s pomalou snahou o gorbačovovskú perestrojku. A v umení pomaly sa objavujúce tendencie o aplikáciu aktuálnych trendov vo svetovom výtvarnom umení s úspešnejšou či menej úspešnou snahou o vlastnú autenticitu.

Práve v tomto čase a v tomto prostredí končí štúdium vedy o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte aj autor týchto riadkov a na Vysokej škole výtvarných umení aj štyria výtvarníci, o ktorých bude reč – Daniel Brunovský, Sveťo Ilavský, Milan Pagáč a Viktor Oravec. Všetko autori, ktorí si už počas štúdií začali nachádzať svoj vlastný výtvarný jazyk a čoskoro sa stali neprehliadnuteľnými postavami našej výtvarnej scény. Priniesli vzrušenie, polemiku, napätie a hlavne presvedčenie o nutnosti presadzovania vlastného výtvarného programu bez kompromisov a ústupkov. Bolo to vlastne to, o čo sa v mnohom usilovali aj viacerí skutoční umelci pred nimi, len doba to jednoducho nedovolila. Daniel Brunovský zaujal svojbytnými obrazmi s vlastným svetom mýtov, Sveťo Ilavský s espresivnými projektmi pohybujúcimi sa na hrane existencie a vlastného zániku, Milan Pagáč a Viktor Oravec vytvorili od začiatku autorskú dvojicu zaberajúcimi sa akciami a inštaláciami s výrazným akcentovaním problematiky svetla. To sú, samozrejme, len náznakovo spomenuté ich záujmy, ktoré boli prirodzene, omnoho širšie, ale nemám ambíciu ani dostatočný priestor, aby som ich tu komplexnejšie rozoberal. Spomínam ich len ako východiská, na ktorých začali stavať svoj vlastný výtvarný program a dospeli až k dielam, ktoré sú prezentované na tejto spoločnej výstave a o ktorých by som rád napísal niekoľko riadkov.

Daniel Brunovský ostáva verný klasickému médiu maľby od štúdií na Vysokej škole výtvarných umení až do dnešných dní – bez ohľadu na jej módne zavrhovanie v posledných desaťročiach 20. storočia alebo naopak, jej znovuobjavovanie začiatkom 21. storočia. Nielen vzhľadom na túto skutočnosť môžeme hovoriť o jeho značnej autorskej nezávislosti. Vo svojom svete maľby sa pohybuje maximálne slobodne naprieč dejinami s voľným používaním citácií, symbolov a symboliky rôznych historických období a vrstvením rôznych kultúr. Daniel Brunovský nemá rád jednoznačné výklady. V jeho obrazoch preto ostáva vždy niečo zámerne nedopovedané, tajomné, až takmer mystické. Častým námetom je samota alebo ľudská osamelosť, kde „duša je priepasť“. Niekedy sa objavuje drobná, akoby stratená figúra alebo aj milenecká dvojica. Mám pocit, že sa v jeho obrazoch objavuje podvedomé hľadanie raja. Na výstave sú prezentované jeho tri veľkorozmerné obrazy. Zelené jazero zobrazuje mýtickú krajinu,v obrazoch Symposion I, II je dominujúcou témou interiér jazdiarne vo Velticiach, kde sa zúčastnil sympózia Veľký formát v roku 2004. V zobrazenej hlave sa objavuje mýtizujúci architektonický priestor vychádzajúci z reálnej architektúry, pričom výrazným momentom je nielen stotožnenie postavy s architektúrou, ale aj symbolický prienik svetla týkajúci sa tak presvetlenia architektúry, ako aj mysle človeka.

Svetozár Ilavský, ako sám konštatuje, na výstave v zásade rozvíja témy, ktorými sa už zaoberal, ale prináša ich trochu „inak“. Prezentuje cyklus montáží a okruhy, na ktorých neustále pracuje – od konceptuálnych a abstraktných polôh až po figurálne kompozície. Skúsim preto aspoň stručne spomenúť niektoré autorove významné koncepcie, na ktoré nadväzuje aj v rámci tohto projektu. Začína reinterpretáciou témy cyklu Keď som sám doma. Sporadicky sa vracia k Partitúram, na ktorých pracuje od druhej polovice 80. rokov. Rozvíja princíp aleatoriky C. Cagea, v takmer monumentálnych formátoch 180x420 cm, Pornografické partitúry, kde evidentne rozvíja problematiku náhodností, pričom používa výrezy z pornočasopisov, v ktorých farbami zatiera určité konkrétne miesta, čím vytvára opäť notáciu. V niektorých z nich používa aj prácu so svetlom a rôzne akustické vstupy. V druhej časti jeho prezentovaných diel sa objavuje návrat k Sokolovským komentárom, ktoré realizoval v roku 2002 v Galérii mesta Bratislavy, pričom však rozvíja aj témy, ktoré zdanlivo so Sokolom vôbec nesúvisia.

Jednou z najvýznamnejších otázok, ktorou sa vo svojej tvorbe zaoberá Viktor Oravec, je problematika energie - ľudskej alebo energie vôbec. Už pri predchádzajúcej tvorbe často vychádzal z citácií, v rámci tejto výstavy si zvolil citáciu zenového majstra Sunrju Suzukiho: „Keď niečo robíte, mali by ste celkom zhorieť ako dobrá vatra a nezanechať po sebe ani stopu.“ Z nakálaných kúskov dreva vytvára od vchodu do galérie cez schodisko až k vstupu do samotného výstavného priestoru cestu, ktorú treba prejsť, a na jej konci v strede výstavného priestoru nájsť jej ukončenie - kruh popola. Takto koncipovanou inštaláciou si zároveň každý musí uvedomiť prítomnosť tohto diela, nie je možné ho nezaregistrovať, ako mnoho iných diel nainštalovaných v galérii. „Zdolanie“ 104 schodov do podkrovia paláca je zároveň energetickým výdajom, ale aj symbolickým prekonaním prekážok života, navyše symbolicky blokovaného polenami. Podľa autora „život je vystupovanie po schodoch s prekážkami. Výsledok nami vynaloženej energie nepoznáme“. A zároveň je autor „denne spaľovaný ohňom svojho vlastného ja“. Samotný oheň je prítomný v rámci inštalácie len symbolicky, proces horenia by mal prebehnúť vnútri v každom návštevníkovi.

Zatiaľ čo Viktor Oravec mnohé projekty doposiaľ spolurealizoval s Milanom Pagáčom, na tejto výstave každý z nich predstavuje svoj vlastný autorský projekt. Milan Pagáč vystavuje rôzne tematicky zamerané projekty a kresby, ktoré prezentuje až v podobe závesných obrazových artefaktov ako zaliate kresby grafitom a ceruzou na matnom skle. Pre autora sú to záznamy a výskumy, kde sa paradoxne prvotne inšpiruje ľudovou tvorbou a inou maľbou na skle, avšak len z hľadiska technologických postupov. Z veľkej časti realizuje reliéfy, s použitím média svetla či priamo zospodu vyžarujúceho neónu, ale zároveň sú to aj projekty objavujúce vzťahy plochy, priestoru, hmôt a prežarovania skrytého tajomného svetla do hmoty skla. Uzatváranie a hľadanie svetla v ohraničených plochách, vnikanie a prieniky až do naznačených priestorovo architektonických riešení. Využíva pritom aj šošovku, brúsený tvar, štruktúry bodov, odkrývania či prekrývania. Vytvára precízne geometrické obrazce, ale aj spontánne kresby chápané ako možné landartové symbolické priestory. Vystavuje 12 diel, ktorých počet evokuje medzičas, stred dňa a noci či počet apoštolov. Každé z týchto diel reprezentuje určitú sériu, ktorá je ďalej rozvíjaná a naznačuje rôznorodosť a možnosť ďalšej projekcie.

Výstava Medzičas je tak trochu poohliadnutím, menej bilancovaním a viac zobrazením prítomnosti. Je aj dokladom procesu vývoja tvorby, ako aj individuálnych prístupov k umeleckej tvorbe. Posuny sú evidentné, niekedy sú čitateľné na prvý pohľad, inokedy trochu náročnejšie identifikovateľné. Aj preto som zvedavý, ako budú prvé roky 21. storočia hodnotené o dvadsať rokov.

Ivan Jančár