MLADÁ SLOVENSKÁ MAĽBA Ildikó Pálová
Ildikó Pálová
(O autorke a s autorkou, ktorú nie je možné zaradiť, usmerňovať či meniť.)
(O autorke a s autorkou, ktorú nie je možné zaradiť, usmerňovať či meniť.)
Ildikó Pálová je špecifický solitérny fenomén mladej slovenskej maľby, je autorkou, ktorú nie je možné zaradiť k žiadnej skupine, „škole“ či smeru. Jej životné príbehy a spôsob ich prezentácie sú miestami až desivo strhujúce. Autorka maľuje, pretože musí. Musí vypovedať svoje zážitky a samotné maľovanie ju oslobodzuje od vlastnej vnútornej rozorvanosti. Prostredie malého mesta Rimavskej Soboty ani rodinné prostredie ju ani v najmenšom nesmerovali či neinšpirovali k umeleckej tvorbe, k výtvarnému umeniu však sama od seba inklinovala už od detských rokov. Počas štúdií a krátko po nich sa venovala expresívnej figurálnej tvorbe, ako aj portrétnej tvorbe (prevažne aj so silným sociálnym kontextom), kde skôr ako o konkrétnu podobu sa snažila o vystihnutie charakteru. Rovnako to bolo aj pri jej viac menej fiktívnych autoportrétoch, v ktorých sa zobrazovala ako stará žena. Už vtedy pôsobili jej maľby značne dynamicky s nepokojnou líniou. Mala šťastie na pedagógov, spočiatku Adama Szentpéteryho, neskôr Rudolfa Sikoru a Juraja Barusza, ktorí sa ju nesnažili pretvárať na svoj obraz, ale nechávali celkom prirodzene dozrievať jej vlastný výtvarný prejav. Postupne, tak ako žila, vytvárala aj rozmernejšie cykly viažúce sa na miesta, kde strávila dlhšiu dobu – či to bolo Nemecko, kde bola násilím zadržiavaná a fyzicky a psychický týraná, potom Anglicko, kde sa starala o starých ľudí, neskôr zaznamenávala zážitky z pobytov na psychiatrii, rozsiahla bola jej tvorba v Galérii v Rimavskej Sobote, aktuálne reagovala na zážitky so svojimi blízkymi, rozmerný cyklus vytvorila aj zo svojho vzťahu – od zoznámenia sa so svojim mužom, cez tehotenstvo a pôrod až po zobrazovania svojho syna Dávida či už v prírode, so zvieratami, či v cirkuse. S trochu nadnesenosti by sa dalo konštatovať, že od záznamov ponižovania sa dostáva do štádia zobrazovanej lásky a šťastia z chvíľ strávených so svojim synom. Pri Ildikó Pálovej však je vždy mimoriadne ťažké predpovedať jej ďalšie smerovanie.
Ildikó Pálová si nerobí žiadne skice, maľuje priamo na plátno, netrápi ju kompozícia ani perspektíva. Miestami plasticky rozmaľuje figúru s výraznou čiernou kontúrou, inokedy len naznačí kontúry alebo zobrazuje fragment ľudského alebo zvieracieho tela. Často sú súčasťou obrazu aj pofŕkané plochy, či stečená farba. Miestami priamo do obrazov vpisuje rôzne poznámky, výroky či myšlienky. Muži sú...zoberú aj posledné prachy, Blázon, kto by sa chcel vrátiť na psychiatriu, Ostali jej tri deti, Ešte ma to bolí, Daj tie prachy jej späť, v obraze stavia proti sebe aj výroky Miesto dieťa psa mať na ktorý odpovedá Miesto psa mať dieťa. Častým motívom sú aj mačky, ktorých motívy dopĺňa nápismi ako Mačka spí, Mačka sa pozerá do zrkadla, Vypadla mačka z okna, maľuje vtákov, zvieratá. O každom obraze vie povedať kedy a za akých okolností vznikol, i keď treba poznamenať, že časom sa podrobností v autorkinej pamäti mierne menia.
Hoci mi v rozhovore odpovedala priamo a svojským spôsobom na všetky moje otázky, predsa po jeho skončení chcela vynechať najmä pasáže o svojom pobyte v Nemecku, čím by však rozhovor výrazne stratil na autenticite. Neobávala sa tak ani prílišného nahliadnutia do svojho súkromia, skôr obvinení zo zámerného a umelého vytvárania „príbehov, čo je bežnou praxou mnohých umelcov snažiacich sa pritiahnúť záujem o svoju tvorbu vyrábaním rôznych situácií či škandálov. Ildikó Pálová je však proste taká. Svojou priamosťou mi azda najviac pripomína iného mestského samoničiteľa Jeana – Michela Basquiata, ktorý sa dožil len jej súčasného veku. Ildikó Pálovú to akoby neodolateľne ťahalo k ľuďom pohybujúcim sa na okraji spoločnosti, či sú to žobráci, narkomani či pouliční hudobníci, bola už aj na pokraji zničenia či sebazničenia. Už bolo na adresu tvorby Ildikó Pálovej konštatované, že najpresvedčivejšie sú jej diela zaznamenávajúce extrémne situácie, pričom extrémne bolo chápané ako negatívne. Je len prirodzené, že práve tieto príbehy dodali jej dielam značnú silu, avšak, ako nám ukazuje najmä v posledných dvoch rokoch, rovnako silnými sú pre ňu aj bežné zážitky každodenného života, že dokáže rovnako spontánne a pôsobivo zobraziť aj na pohľad veľmi banálne situácie, ktoré však mimoriadne intenzívne prežíva.
Výstava Ildikó Pálovej je realizovaná v spolupráci s Nadáciou Mladá maľba, ktorá už podporila v Galérii mesta Bratislavy realizáciu spoločnej výstavy Nová krv. Mladá slovenská maľba a dvoch samostatných výstav mladých výtvarníkov – Juraja Púchovského a Evy Moflárovej spolu s Martinom Moflárom. Ambíciou Nadácie Mladá maľba je pokračovať v tejto podpore v spolupráci s Galériou mesta Bratislavy aj v ďalších rokoch.
Ildikó Pálová si nerobí žiadne skice, maľuje priamo na plátno, netrápi ju kompozícia ani perspektíva. Miestami plasticky rozmaľuje figúru s výraznou čiernou kontúrou, inokedy len naznačí kontúry alebo zobrazuje fragment ľudského alebo zvieracieho tela. Často sú súčasťou obrazu aj pofŕkané plochy, či stečená farba. Miestami priamo do obrazov vpisuje rôzne poznámky, výroky či myšlienky. Muži sú...zoberú aj posledné prachy, Blázon, kto by sa chcel vrátiť na psychiatriu, Ostali jej tri deti, Ešte ma to bolí, Daj tie prachy jej späť, v obraze stavia proti sebe aj výroky Miesto dieťa psa mať na ktorý odpovedá Miesto psa mať dieťa. Častým motívom sú aj mačky, ktorých motívy dopĺňa nápismi ako Mačka spí, Mačka sa pozerá do zrkadla, Vypadla mačka z okna, maľuje vtákov, zvieratá. O každom obraze vie povedať kedy a za akých okolností vznikol, i keď treba poznamenať, že časom sa podrobností v autorkinej pamäti mierne menia.
Hoci mi v rozhovore odpovedala priamo a svojským spôsobom na všetky moje otázky, predsa po jeho skončení chcela vynechať najmä pasáže o svojom pobyte v Nemecku, čím by však rozhovor výrazne stratil na autenticite. Neobávala sa tak ani prílišného nahliadnutia do svojho súkromia, skôr obvinení zo zámerného a umelého vytvárania „príbehov, čo je bežnou praxou mnohých umelcov snažiacich sa pritiahnúť záujem o svoju tvorbu vyrábaním rôznych situácií či škandálov. Ildikó Pálová je však proste taká. Svojou priamosťou mi azda najviac pripomína iného mestského samoničiteľa Jeana – Michela Basquiata, ktorý sa dožil len jej súčasného veku. Ildikó Pálovú to akoby neodolateľne ťahalo k ľuďom pohybujúcim sa na okraji spoločnosti, či sú to žobráci, narkomani či pouliční hudobníci, bola už aj na pokraji zničenia či sebazničenia. Už bolo na adresu tvorby Ildikó Pálovej konštatované, že najpresvedčivejšie sú jej diela zaznamenávajúce extrémne situácie, pričom extrémne bolo chápané ako negatívne. Je len prirodzené, že práve tieto príbehy dodali jej dielam značnú silu, avšak, ako nám ukazuje najmä v posledných dvoch rokoch, rovnako silnými sú pre ňu aj bežné zážitky každodenného života, že dokáže rovnako spontánne a pôsobivo zobraziť aj na pohľad veľmi banálne situácie, ktoré však mimoriadne intenzívne prežíva.
Výstava Ildikó Pálovej je realizovaná v spolupráci s Nadáciou Mladá maľba, ktorá už podporila v Galérii mesta Bratislavy realizáciu spoločnej výstavy Nová krv. Mladá slovenská maľba a dvoch samostatných výstav mladých výtvarníkov – Juraja Púchovského a Evy Moflárovej spolu s Martinom Moflárom. Ambíciou Nadácie Mladá maľba je pokračovať v tejto podpore v spolupráci s Galériou mesta Bratislavy aj v ďalších rokoch.
Ivan Jančár