Milovanie - smrť - maľovanie

Výstavou pod názvom Maľovanie – smrť – milovanie sa v Galérii mesta Bratislavy prezentuje tvorba Petra Ondreičku (1947 – 1990). Keďže jeho dielo sa pred viac ako dvomi desaťročiami predčasne uzavrelo, patrí bohužiaľ k „polozabudnutým“ postavám slovenského umenia. Bol výrazným talentom svojej generácie, absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1966 – 1972, oddelenie monumentálnej maľby a gobelínu, prof. Peter Matejka) a hoci na scénu vstúpil začiatkom 70. rokoch 20. storočia (čo sa zhodovalo aj zo začiatkom obdobia normalizácie v kultúre), jeho tvorba sa vždy stála a odohrávala sa akoby na okraji, bez akejkoľvek ambície stať sa súčasťou dobového výtvarného života a diania. Peter Ondreička bol osamelým bežcom, tvoril nezávisle a do istej miere aj osamotene, stál nielen mimo oficiálneho, ale aj neoficiálneho diania, vzdialené mu boli nielen snaženia na poli tzv. angažovaného umenia, no i zápasy na opačnej strane dobového spektra o konceptuálnu a dematerializovanú paradigmu umenia. Ako osobnosť zložitá, introvertná so silnou výtvarnou intuíciou a vnútorným videním sa skôr obracal k starým majstrom, tradícii, formové zložky umeleckého diela a názorové napredovanie preňho vôbec neboli dôležité. Preňho bola tvorba predovšetkým činnosťou, cez ktorú sa sám vyrovnával nielen so svetom, v ktorom musel žiť (nie jednoducho a ľahko) a ktorý chcel pochopiť i uchopiť hlbšie, dôslednejšie, úprimnejšie, ako to videl okolo seba. Súčasne aj bojom so sebou samým, s vlastnými prežívaniami, smútkami, depresiami, ktoré ho sužovali. Maľovanie tak bolo možno preňho viac ako pre kohokoľvek iného zápasom nielen s vlastnými vnútornými démonmi, ale aj očistnou, katarznou činnosťou, cez ktorú prinášal a sprostredkúval svoje vlastné ľudské poznanie a umelecké zážitky iným. Hoci jeho program figuratívnej maľby so silným osobným – expresívnym gestom bol možno mimočasový (vyvrcholil v neobyčajne sugestívnom finále krátko pred predčasným odchodom), dodnes si zachoval nielen originálnu estetickú hodnotu, ale aj myšlienkovú silu. Peter Ondreička nemal veľa samostatných výstav (1987, Galéria L. Novomeského v Bratislave, posmrtne 1991, Galéria mesta Bratislavy), jeho dielo bolo umeleckohistoricky takmer nereflektované, odborne a dokumentačne nespracované, čoho dôsledkom je, že dodnes vypadáva a absentuje v širších umeleckohistorických prehľadoch. Výstava (kurátorka Katarína Bajcurová) a knižná monografia (zostavili Katarína Bajcurová, Mila Haugová a Eva Kovačevičová-Fudala), ktorá vychádza pri príležitosti výstavy si postavili za cieľ vrátiť dielo Petra Ondreičku do dejín slovenského výtvarného umenia. Pozrieť sa na jeho tvorbu a nonkonformnú osobnosť nezaťaženými očami. Zároveň zozbierať a predstaviť čo najkompletnejší obrazový materiál (maľby a kresby) zachovaný tak vo verejných, ako aj súkromných zbierkach a majetkoch. A napokon oživiť takmer zabudnuté diela a priviesť ich znovu k čitateľom a divákom.