Mesiac fotografie: Malick Sidibe

André Magnin: Každý úspech je možné určitým spôsobom vysvetliť. Človek vždy hľadá jednu, alebo viac príčin v životnom osude dotyčnej osoby.. Ako by teda vysvetlil Malik Sidibe fakt, že sa z malijského dedinčana zo Soloba vypracoval na takého výborného fotografa?
Malick Sidibe: Myslím si, že za týmto úspechom je láska môjho otca. Jedného večera v roku 1944, keď som mal desať rokov mi povedal, že v septembri pôjdem do školy. Dieťa z rodiny roľníckych Fulanov, ktoré má ďalších šestnásť súrodencov je už dopredu predurčené na to, aby sa tiež stalo roľníkom. Ako jediný z celej rodiny som opustil dedinu a navštevoval som štyridsať kilometrov vzdialenú belošskú školu v Yanfolii.. Bol som dobrý žiak, ale ľudia sa sťažovali na moju drzosť. Namiesto uhlia, ktorým som kreslil obrázky na steny domov v dedine som začal používať ceruzku a papier. Môj učiteľ Sérafin si všimol toto kresliarske nadanie. Každému hovoril, že ak nezanedbám kreslenie, tak budem prvý, kto si nájde prácu. Dokonca som dostal 19 bodov z 20, čo bolo veľmi nezvyčajné! V kreslení som bol taký dobrý, že mi dokonca predpovedal, že jedného dňa sa dostanem do zámorských krajín!
Počas posledných dvoch rokov ste zhotovovali fotografie bez toho, aby si ich niekto dopredu objednával, ako napríklad fotografie ľudí snímaných odzadu. Ako ste prišiel na tento nápad? Pracujete aj na ďalších projektoch?
Rovnako ako ja ste si určite všimli, že na ulici chodia muži za svojimi ženami. Pozerajú sa na ne zozadu, potom ich obídu a pozerajú sa na ne spredu. Iba fotografia vám dokáže povedať, či vyzeráte zozadu príťažlivo. Pozýval som ženy a občas mužov do môjho ateliéru a fotografoval som ich zozadu na svoje vlastné náklady. Videl som, že postupne sa im to začalo páčiť.
Ale mám aj iné projekty. Chcem si nájsť čas na fotografovanie krajiny a každodenného života vidiečanov. Taktiež som aktívny v združení ktoré sa venuje vzdelávaniu mladých fotografov. Chcel by som vrátiť to, čoho sa dostalo mne. A keďže teraz keď už nie som práve najmladší, môžem si dovoliť bez akejkoľvek pretvárky tvrdiť, že milujem ľudí. Stretával sa u mňa celý svet.Ľudia hovorili, že môj dom je ako " Čínska ľudová republika"!
Darilo sa mi pomáhať chudobným, deťom z ulice, tým, čo boli v núdzi a ľudia hovorili, že ochudobňujem sám seba, zatiaľ čo v skutočnosti som sám seba obohacoval. To čo som dal, mi daroval Boh. Nie je to tak dávno, čo mi povedal jeden starý muž: " v živote sú dve veci, ktoré sú naozaj ťažké: hovoriť pravdu a dávať". S tým súhlasím. V mojom živote, tak ako aj vo fotografii, som hovoril pravdu a dával. To je nepochybne príčina môjho úspechu. Žena, ktorá pozná moju povesť, dala synovi krstné meno Malik. Urobil som jeho portrét. Často som sa vystupoval v televízii. Počas pretekov Paríž-Dakar ma ľudia vítali slovami: "Strýko, robíte česť Afrike!" Ďakujem Bohu, a ak mi dopraje život a zrak, budem sa venovať fotografii až kým neumriem. Bez fotografie by môj život nemal absolútne žiadny zmysel.