MESIAC FOTOGRAFIE - Jiří David

Jiři David je jedným z najvýraznejších príkladov fotografa, ktorý poukazuje a svojou tvorbou zotiera hranice medzi fotografiou a iných vizuálnych médií.
Autor bol pôvodne vyprofilovaný ako maliarska hviezda českej postmoderny, akcelerujúci aj vďaka skupine Tvrdohlaví, sa už na prelome 80. a 90. rokov intenzívne zaoberal konceptuálnymi inštaláciami. Konceptuálne myslenie stálo v zárodku aj v prípade jeho fotografickej expanzie.
Prvým cyklom, ktoré vzniklo prostredníctvom tohto média v rokoch 1991 – 1995, boli Skryté podoby – pravopravé a ľavoľavé podobizne umeleckého , vedeckého, športového a politického sveta. V Čechách, pre mnohých medzinárodný ohlas tohto cyklu zaznamenal zaradenie Davidových „portrétov“medzi prestížne fotografické expozíie.
Postupne vznikli ďalšie konceptuálne cykly, spolu s tým najnovším, nazvaným Bez súcitu (2002), kde zobrazuje plačúce portréty politických vodcov v kladnom i zápornom spektre.
Vedľa týchto cyklov, kde je umelec inscenátorom, však Jiří David od 1. polovice 90. rokov sám intenzívne fotografuje v niekoľkých „nekonečných“ sériách. Treba podotknúť, že fotografoval už predchádzajúcom desaťročí a to čiernobiele vyprázdnené mestské priestory (vtedy však ešte uprednostňoval maliarstvo). Jedným z impulzom k „návratu“ k fotoaparátu bola predovšetkým farba, ktorá prepojila autorov maliarsky cit s rýchlosťou, bezprostrednosťou a atmosférou zachytenia „momentiek“.
Fotografovanie je pre Davida intímny proces, či už sníma Predmety a priestory, Ľudí v krajine, Zvieratá v krajine,a lebo pracuje s rodinnými „modelmi“, kde najmä fotogenický a tvárny syn Daniel umožňuje inscenovať naratívne – vizuálne hry s množstvom naznačených významových podtextov.
Autor nevytvára jeden rafinovane vypreparovaný snímok, ale pracuje štýlom blízkym filmovým režisérom, kedy jednotlivé fotografie predstavujú vizuálne fragmenty, ktorých význam sa násobí zreťazením do dvojíc, trojíc, pätíc či iks kusov v rámci „neukončených“ cyklov, aj medzi cyklami vzájomne. Pritom Davidove fotoobrázky sami o sebe priťahujú nezvyklým námetom (často vtipne vizuálnym v osobnej v historicky estetizujúcej, v sociálne romantizujúcej či decentne dráždivej rovine), vychytanou kompozíciou a častokrát aj sugestívnou farebnosťou, Najprínosnejšou je však ich zvládnuté balancovanie medzi fotografickým konceptom, jedinečnou „dokumentárnou“ narativitou a tiež maliarskou skúsenosťou.
Martin Dostál