Medzi pozemskou a nebeskou sférou

János Aknay je popredný predstaviteľ súčasného maďarského umenia. Je laureátom Kossuthovej a Munkácsyho ceny, jeho tvorba je pokračovaním a zároveň oživením geometrických snáh maliarskeho prúdu neoddeliteľne spätého s mestom Szentendre, ktorý má vyše storočnú tradíciu. Tvorba tohto umelca má viacero výrazných čŕt: vplyv svojrázneho sveta motívov viažucich sa na architektúru spomínaného barokového mestečka – „mesta maliarov”, abstrahovanie od bezprostredného vizuálneho prostredia, snaha o zhutnenie štruktúry obrazu a modelovanie zákonitostí makrokozmu v geometrickej štruktúre. Jeho bratislavská výstava je prehľadom umelcovho celoživotného diela, pričom aj najnovšie práce sú zaradené do kontextu uplynulých desaťročí. Vďaka tomu je možné zreteľne vnímať proces, v rámci ktorého vytvoril svoj originálny geometricko-konštruktívny svet obrazov. V ďalšej etape tvorby čoraz hlbšie spoznával architektonické barokové bohatstvo Szentendre, ktoré stvárnil v novom kontexte. Neskôr sa v rámci zložitého procesu abstrakcie vzdialil od konkrétnych zážitkov a dojmy sa preňho čoraz viac stávali len zdrojom inšpirácie. Umenie Jánosa Aknaya sa od umenia jeho súčasníkov i predchodcov vo viacerých ohľadoch líši. V súčasnom maďarskom umení sa sotva nájde niekto, kto by stmelil geometrické prvky a figurálne detaily tak autenticky ako on. Na druhej strane azda ani niet umelca, v ktorého tvorbe by sa tak organicky spájali zdanlivo vzdialené jazykové vrstvy. V jeho dielach sa stretávajú geometrické formy abstrahované od architektonických prvkov so znakmi sikulského – staromaďarského runového písma alebo napríklad s motívmi barokových anjelov v rôznych rovinách štylizácie. Uvedené prvky vytvárajú vizuálny svet, ktorý vzniká okolo figurálnych motívov kompozícií. Tieto motívy sú občas zreteľné, inokedy sa len mihnú. Anjeli Jánosa Aknaya sú zvestovateľmi večnosti, spájajú nebeské a pozemské, viditeľné a neviditeľné, materiálne a duchovné dimenzie – presne tak ako umenie. Na obrazoch vytvorených po prelome tisícročia sa opäť objavujú kompozície inšpirované architektúrou a rovnako ako v prípade anjelov, ktorých umelec vyzdvihuje z priestoru a zobrazuje v malých detailoch, aj tu sa motívy spred tridsiatich rokov často vracajú v podobe voľných citátov seba samého. Prítomný čas týchto diel sa dá oveľa viac zachytiť v procese spomínania než v zdanlivo prítomnom čase okolitého sveta. Na kompozitách z posledného obdobia sa okrem foriem pripomínajúcich architektonické prvky v hornom rohu obrazu čoraz častejšie objavuje veľké štvoruholníkové pole, ktoré naznačuje, že priestor obrazu sa otvára novým vrstvám priestoru a času, a ktoré umožňuje voľný pohyb medzi pozemskou a nebeskou sférou, spoločenstvom ľudí a anjelov, svetom a Stvoriteľom.