MARIÁN MUDROCH - Skúsenosť (z) údivu

Kurátorka: Zora Rusinová
SKÚSENOSŤ (Z) ÚDIVU
Už pri prvom pohľade na diela Mariána Mudrocha, ktoré vznikli za ostatné desaťročie, si uvedomíme nielen kontinuitu jeho dlhodobého smerovania od obdobia 70. rokov, ale aj hľadanie nových spôsobov vyjadrenia ukotvených v programovej analýze komorných médií. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím pribúda predovšetkým fenomén priestorovej inštalácie spájajúcej kresbu a slepotlač s trojdimenzionálnym objektom, ako aj práca s neónovým svetelným textom. Ide o kompaktné príbehy často využívajúce citácie diel slávnych majstrov, ktorých cieľom je preveriť výrazové hodnoty svetla a farby, plnosti a prázdna, línie a objemu, statickosti a pohybu a ich podiel na kreovaní efektu ilúzie pri pôsobení umeleckého diela.
Prvý stupeň hľadania ilúzie predstavujú už jemne vibrujúce, energiou presýtené súvislé kresbové polia, vytvárané či už ceruzkou alebo suchým pastelom, spod ktorých vyžaruje tlmené, rozptýlené svetlo. Akoby tak autor chcel zviditeľniť medzipriestor medzi šrafúrou a papierom a zároveň ukázať, že ilúzia je niečo a priori skryté v realite okolo nás, k čomu je tvorivý proces akousi bránou, respektíve systémom brán, ktoré treba postupne otvoriť.
Autor svoj „údiv“ z ilúzie demonštruje aj v inštalácii narábajúcej s citáciou jednej z Messerschmidtových charakterových hláv, ktorá je v konečnom dôsledku len prostriedkom, ako názorne zachytiť proces prechodu obrazu z jednej dimenzie do druhej, z plochy do priestoru, z odhmotnenia k zhmotneniu. Akoby sa nás pýtal, čo je pravdivejšie? Stala sa hlava súčasťou kresby, alebo kresba súčasťou hlavy?
Podobný tautologický účinok prináša aj kód postminimalistickej inštalácie Viditeľné a neviditeľné (predmety a slová) z r. 1997. Nevieme, čo sa tu v čom „zrkadlí“, či textúra dosky stolčeka v slepotlačou vymedzenej kresbe na stene, alebo naopak.
Inú podobu analýzy výrazových prostriedkov cez odkazy na dejiny umenia predstavuje inštalácia Zhody a zmeny (Uvažovanie o Morandim), 1998. Vedomá citácia, ktorá vždy znamenala v Mudrochovej tvorbe predovšetkým vyjadrenie pocty (Rembrandt, Drtikol, Einstein, Muybridge a pod.) sa tu sústreďuje na iluzívne aspekty kresby „metafyzického zátišia“, až po jeho záverečné „vylúpnutie“ z plochy a trojdimenzionálne spredmetnenie.
Novou oblasťou, z ktorej čerpá Mudrochova „skúsenosť u údivu“, je vzťah slova a obrazu. Použitie slova sa javí nielen ako logický dôsledok práce s grafémami a lineárnymi prvkami, ale i konceptuálneho prístupu k tvorbe. K nemu sa druží aj záujem o estetickú a významovú nosnosť textu. Mudrocha láka slovo nielen ako alternácia, či komplementárny doplnok zobrazenia, ale aj kontradiktický prvok. Príkladom je kombinácia sýto čiernej kresby a neónového slova „tma“, kde žiariaci text popiera svoj vlastný význam ako pri zenovom paradoxe, lebo ide o tmu, napísanú svetlom (Tma, 2002).
Už v 90. rokoch predstavovalo neónové svetlo súčasť Mudrochovho úsilia o vizualizáciu niektorých výtvarných fenoménov a bezprostredne súviselo aj s jeho posunom k dematerializácii, k premene kresby na svetelný znak. Ďalšou fázou tohto procesu je aplikácia laseru. Akoby si chcel overiť, či kresba funguje zbavená svojej fixácie na podklad. Skutočnosť, že je to možné, priznáva v projekte nazvanom príznačne Prekonaná pochybnosť z r. 2004, kde pohyb laserových lúčov stelesňuje vrcholné štádium emancipácie kresby od podkladu, jej oslobodenie od plochy.
V ostatnom cykle pod názvom Potichu smerom dovnútra (2004–2006) sa Mudroch vracia k medzipriestoru, k odkrývaniu toho, čo je za plochou, v jej vnútri. K ploche pristupuje opatrne ako k vrstve, ktorú možno iluzívne sňať, sčasti zosunúť ako prikrývku, respektíve otvoriť v nej okno. Celý cyklus obsahuje rad takýchto okien, z rôznych uhlov pootvorených pohľadov dnu, do obrazu – najprv do prázdna, neskôr do priestorov zabývaných postavami z dejín umenia. Ide o serigrafie motívov, variantov Muybridgeom zachytených fáz bežiaceho muža alebo Cranachovej ležiacej Venuše. Ich prostredníctvom chce Mudroch upozorniť na to, čo sa zvyčajne v maľbách starých majstrov rozvíja za primárnym motívom, a síce, na priehľad do krajiny, ktorý však v tomto prípade absentuje. To „za“, pôvodne druhotné a doplnkové, sa tu stáva prvotným a základným. Nahý ženský akt tak predstavuje len zámienku, návnadu ako upútať pozornosť na to, čo v pozadí chýba. Ide teda o akýsi suplement, ktorý vťahuje diváka do prázdna, do hlbšej roviny diela – kde si môže ako na ploche televíznej obrazovky predstaviť ľubovoľný motív. Mudrochov cieľ je prevrátiť vzťahy, respektíve riešiť na týchto nových základoch tradičné problémy figúry a pozadia v európskej maľbe.
Celý tento Mudrochov cyklus, ktorý je zasvätený prieniku „dovnútra“ obrazu, môžeme vnímať ako diskurz o priestorovom videní. Aj pre tento cyklus skrátka platí, že Mudrochove výtvarné analýzy siahajú za oblasť tvorivého procesu a dostávajú sa až k psychologickému prieskumu estetickej skúsenosti.
Zora Rusinová