Maľby Lucie Dovičákovej

Lucia Dovičáková patrí medzi najzaujímavejšie súčasné slovenské maliarky. Svojím špecifickým výtvarným vyjadrovaním, veľmi otvorene spracovávajúcim ľubovoľné osobné témy mala v minulosti dokonca tendenciu vyvolať protesty zo strany laického publika. Ukázalo sa, že aj v tomto prípade je najefektívnejšia stratégia zotrvania na svojom programe – dnes, po účasti na výstavách v popredných domácich i zahraničných inštitúciách a po finálových účastiach v dvoch domácich výtvarných cenách už nikto nepochybuje o tom, že má autorka na našej scéne pevné miesto. Dokonca už je možné vidieť vplyv jej umeleckého myslenia na mladších kolegov.

Patrí k okruhu umelcov, ktorých alma mater je Fakulta umení košickej Technickej univerzity – medzi prvé ročníky jej absolventov. Zachytila tak školu v najlepšom rozmachu, energia pravidelných klauzúr nemala v tom čase na Slovensku obdobu. Počtom neveľká kapacita v podstate jednej katedry sa v pravý čas stala spádovou oblasťou pre početnú Dovičákovej generáciu, čo prinieslo konkurenciu, ktorej hodnota neskončila momentom prijatia k štúdiu. Obdobie, o ktoré ide získalo prezývku nulté roky a vo vzťahu k súčasnému výtvarnému umeniu pôsobí ako čas, v ktorom došlo k úplnému zrovnoprávneniu všetkých umeleckých smerov a techník.

Dovičákovej štýlom je štylizovaná naratívna figurálna maľba, v ktorej môžeme nájsť vzdialenú súvislosť s jazykom komixu a tiež afinitu k naivnému umeniu. Súhrnne ide o parametre populárnej (niekedy tzv. nízkej) kultúry, čo výborne vyhovuje jej snahe neheroizovať svoje témy. Nesnaží sa o virtuóznu maľbu, svoje často banálne príbehy, radené do cyklov, alebo zhusťované do jedného obrazu ponecháva v rovnako banálnej „adjustácii“. Dosahuje tým neobyčajný efekt – jej obrazy prehovárajú nielen ako jednotlivosti, ktoré rezonujú konkrétnymi témami, ale fungujú aj ako generačná výpoveď.

V aktuálnej výstave v Galérii mesta Bratislavy sa sústreďujeme na kontextualizáciu jej najnovšieho maliarskeho cyklu. Ide o obrazy s témou jej vlastného materstva, ktoré dávame do súvislosti so staršími dielami, tematizujúcimi autorkine rodinné vzťahy či obrazmi, ktoré sa podobných tém v minulosti dotýkali. Pre mnoho ženských autoriek predstavuje táto tematická oblasť určitým spôsobom pascu, v ktorej im hrozí sentimentálny stereotyp. Dovičákovej zdravý neheroizujúci prístup k vnímaniu seba ako matky nás myslím od prvého momentu vyvedie z omylu.