
Vedeli ste, že
že Mirbachov palác, jedna z budov galérie, pochádza už z roku 1768?



Svetlo a citlivá vrstva
Výstava Ľuba Stacha Svetlo a citlivá vrstva približuje jeho experimentálne fotografické
výskumy, ktorým sa venoval na konci osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych
rokov minulého storočia. Bola to doba náhleho vplynutia z bezčasia
normalizácie do búrlivých spoločenských i kultúrnych zmien po novembri
1989.Spoločným menovateľom Stachovej tvorby tohto turbulentného obdobia sa
stáva vedecko-experimentálny prístup blízky konceptuálnym stratégiám,
meditatívny, vizuálne príťažlivý obsah a výrazná spoločenská angažovanosť. Výstava je na prvý pohľad poskladaná z niekoľkých
samostatných segmentov, tie sú však navzájom prepojené. Kľúčový happening Pridajte ruku, prezentovaný prostredníctvom
časozberného videa a dokumentácie akcie, v sebe prirodzene spája
princípy participatívneho happeningu, konceptuálneho dokumentu
a experimentu s citlivou fotografickou vrstvou. Pojem „citlivá
vrstva“ sa dá zároveň vnímať i ako metafora spoločenského milieu,
vibrujúcej atmosféry novembrových dní.
Vedecké postupy využívané v rámci
umeleckej tvorby často zámerne umenšujú estetickú stránku v
prospech myšlienkovej i za cenu straty vizuálnej pôsobivosti diela, ktoré
je tak určené skôr na „čítanie“ ako na dívanie sa. Ľubo Stacho vždy dokázal
funkčne prepojiť konceptuálne s perceptuálnym tak, aby tým fotografia získala,
ale nestratila. K tomu mu dopomohlo i štúdium na katedre fotografie
FAMU. Jeho pokusy s citlivou vrstvou, vývojkou a ustaľovačom sú
pokusmi vnímavého inžiniera, u ktorého otázka prírodných zákonitostí
a otázka krásy splývajú v jedno. Tieto procesy sa zároveň stávajú i
samotným predmetom skúmania, slúžia k dôkladnej sebareflexii
fotografického média, akoby to bol živý organizmus. Nie náhodou si autor
v jednom z diel požičiava metaforu infúzie (Čierno-biela infúzia, 1993). Podobný objektivizujúci prístup
využíva i vo svojej dokumentárnej tvorbe, kde najčastejšie pracuje s
princípom časovej komparácie.
Iný typ tichých a subtílnych
fotografických obrazov predstavujú tie, ktoré vznikli zaznamenaním pohybu slnka
kresliaceho svetlom po stene a podlahe (Slnko mojho ateliéru, 1985, Tiché
svetlo elektrárne, 1993–2019). Ich dôležitým inšpiračným zdrojom sa stali meditatívne
zátišia JosefaSudka a neskôr i Jana Svobodu. Ten posunul Sudkov
fotografický odkaz do minimalistickejšej a melancholickejšej podoby, ktorá
je Stachovi veľmi blízka. Ľubo Stacho vníma svetlo ako svojho druhu médium
a s použitím časozberného princípu vytvára krehké záznamy plynutia času
vyžarujúce spirituálnu energiu. Výsledné obrazy prevedené na rozmerné plátna vyzývajú
diváka ku kontemplácii. Význam svojich svetelných komparácií si autor plne uvedomil
pri stretnutí s tvorbou Jamesa Turrella počas svojho pobytu
v Mattressfactory 1995 a zhliadnutím jeho inštalácie v galérii PS
I v Brooklyne .
Nadosobný rámec v tvorbe Ľuba Stacha
vytvárajú interaktívne či participatívne projekty či už na báze mailartu, kedy majú oslovení umelci tvorivo
reagovať na poslaný materiál podľa priložených inštrukcií (Latentný obraz, 1988, 1990), alebo happeningov pre náhodných
okoloidúcich či priateľov, ktorí sa fyzickým dotykom s vývojkou a papierom
stávajú spoluautormi diel (Posledná
večera II, 1996). V historicky významných momentoch sa umelec mení na
iniciátora živelného, sociálne angažovaného diela so širokým spoločenským
dosahom (Pridajte ruku, 1989). Menej
nápadnú cestu predstavujú Stachove súkromne ladené performancie, fotoinštalácie
či drobné intervencie do verejného priestoru.
Historik umenia Tomáš Štraus vnímal Strednú Európu ako miesto
stretnutia ideí Západu s posolstvami z Východu. Tvorba Ľuba Stacha,
výrazne prekračujúca úzko definovaný rámec „umeleckej fotografie“, je dobrým
príkladom tohto prieniku. Je plná paradoxov, nečakaných spojení myšlienkového
s vizuálnym, racionálneho s citovým, okamžitého s nadčasovým, intímneho
s monumentálnym, privátneho s verejným, náboženského s politickým,
analógového s digitálnym. Autor s prekvapivou prirodzenosťou čerpá
z rozličných médií, výtvarných postupov a žánrov, a to
často i v rámci jedného projektu.
Jednou z možných interpretácií Stachovej
tvorby je tá, podľa ktorej sa v procese vzniku fotografie (pôsobenie svetla,
plynutie času, latentná energia, prostredie kvapaliny, odtlačok, vyvolávanie, zjavovanie,
zrkadlenie, ustaľovanie, deštrukcia, miznutie) odzrkadľuje fyzické bytie
človeka s jeho bolestnými i transcendentnými momentmi. Najsilnejším
dôkazom sú koniec-koncov jeho vlastné autoportréty (Meditácia – autoportrét, 1993).
Lucia L. Fišerová