ĽUBO STACHO. Slovensko - tajomná a spirituálna krajina
Ľubo Stacho (1953) založil v r. 1990 na VŠVU štúdium fotografie kde dodnes vedie Ateliér fotografie a intermediálnych presahov.
Okrem tvorivej práce v oblasti fotografie autor robí presahy do iných médií /video, inštalácie, kresba, maľba a iné/, publikuje teoretické články, medailóny a recenzie výstav, podieĺa sa na organizovaní výstav, tvorivých dileni a letných škôl fotografie.
Okrem tvorivej práce v oblasti fotografie autor robí presahy do iných médií /video, inštalácie, kresba, maľba a iné/, publikuje teoretické články, medailóny a recenzie výstav, podieĺa sa na organizovaní výstav, tvorivých dileni a letných škôl fotografie.
PROJEKT SLOVENSKO tajomná a spirituálna krajina
Slovensko je krajinou na hranici východnej /byzantskej/ a západnej židovsko-kresťanskej Európy. Práve na tomto území dochádza k premiešaniu západného pragmatizmu s východnou spiritualitou a mystikou. Slovenská republika je už členom Európskej únie, ale špecifiká regiónu ešte zostávajú. Európa je mozaikou takýchto regiónov a práve pre tieto špecifiká je tento kontinent krásny a jedinečný. Kultúrne, historické a intelektuálne zázemie tohoto kontinentu ja na našej planéte neopakovateľné. Až po návšteve USA som pochopil, že som hrdý na to, že som Európan. Dialóg medzi národmi, etnikami, náboženstvami vyžaduje úžasnú trpezlivosť a empatiu. Vzájomné pochopenie môže nastať len vtedy, keď budeme rešpektovať rozdielnosti, ktorými sa navzájom odlišujeme. Pre západného pragmatického človeka je určite ťažko pochopiteľná veľkorysá ruská povaha, ktorá je naplnená intuitívnou vierou v budúcnosť, bez akéhokoľvek hmotného zabezpečenia.
Komunizmus vo východnej časti Európy po holokauste tabuizoval židovskú kultúru, ktorá sa teraz na tomto území len prebúdza a hľadá svoju identitu. Rómske etnikum „rozmýšľajúce“ srdcom a nie rozumom má v tejto časti Európy takisto veľké sociálne problémy. Som presvedčený o tom, že zrozumiteľná reč fotografických diptychov môže napomôcť vzájomnému pochopeniu oveľa viac ako čokoľvek iné. Fotografie vždy boli nadnárodným dorozumievacím prostriedkom, bez akýchkoľvek jazykových bariér.
Vo svojom projekte by som rád modernou rečou fotografického média podal umeleckú výpoveď o tejto situácii. Už veľa rokov sa zaoberám problematikou vizuálneho jazyka, ktorý bez slov dokáže sprostredkovať informácie a umelecké posolstvá. Dlhodobo som skúmal možnosti fotografického diptychu /spojenie dvoch fotografií do nového významu/ a dospel som k poznaniu, že toto spojenie vytvára novú kvalitu. Prvé výskumy som učinil v 80- tych rokoch v súvislosti so zachytením časových zmien na dvojici fotografii. V tom čase moju tvorbu nazval konceptuálnym dokumentom Dr. Antonín Dufek z Moravskej galérie v Brne. Neskôr som začal spájať fotografie na základe obsahovej, alebo formálnej podobnosti, alebo na základe metafory významov jednotlivých obrazov /viď príloha – kniha 3 eseje o fotografiách Ľ.Stacha/. Posledných 5 rokov pracujem na výskume fotografických diptychov, ktoré sú viac-menej dokumentárneho charakteru. Každá fotografia v diptychu nesie svoju správu, ale zároveň spojením dvoch fotografií vzniká nové metaforické posolstvo. Toto „tiché napätie“ cítiť kdesi nad obrazom, kde sa zmiešavajú energie oboch fotografií.
V spojení dvoch fotografií ma zaujímajú protiklady, ale aj podobnosti vo všetkých formách, ktoré sa dajú vizuálne vyjadriť. Pre názornosť uvediem aspoň pár príkladov, ktoré by som rád zachytil na fotografiách: bohatstvo a chudoba, konzum a spiritualita, meditácia a stres, viera a pragmatizmus, Európske tradície a iné vplyvy /napríklad americké/, spolužitie rôznych náboženstiev a fundamentalizmus medzi náboženstvami, spolužitie rôznych etník, výtvarné umenie a súčasný život atď.
Ľubo Stacho
Slovensko je krajinou na hranici východnej /byzantskej/ a západnej židovsko-kresťanskej Európy. Práve na tomto území dochádza k premiešaniu západného pragmatizmu s východnou spiritualitou a mystikou. Slovenská republika je už členom Európskej únie, ale špecifiká regiónu ešte zostávajú. Európa je mozaikou takýchto regiónov a práve pre tieto špecifiká je tento kontinent krásny a jedinečný. Kultúrne, historické a intelektuálne zázemie tohoto kontinentu ja na našej planéte neopakovateľné. Až po návšteve USA som pochopil, že som hrdý na to, že som Európan. Dialóg medzi národmi, etnikami, náboženstvami vyžaduje úžasnú trpezlivosť a empatiu. Vzájomné pochopenie môže nastať len vtedy, keď budeme rešpektovať rozdielnosti, ktorými sa navzájom odlišujeme. Pre západného pragmatického človeka je určite ťažko pochopiteľná veľkorysá ruská povaha, ktorá je naplnená intuitívnou vierou v budúcnosť, bez akéhokoľvek hmotného zabezpečenia.
Komunizmus vo východnej časti Európy po holokauste tabuizoval židovskú kultúru, ktorá sa teraz na tomto území len prebúdza a hľadá svoju identitu. Rómske etnikum „rozmýšľajúce“ srdcom a nie rozumom má v tejto časti Európy takisto veľké sociálne problémy. Som presvedčený o tom, že zrozumiteľná reč fotografických diptychov môže napomôcť vzájomnému pochopeniu oveľa viac ako čokoľvek iné. Fotografie vždy boli nadnárodným dorozumievacím prostriedkom, bez akýchkoľvek jazykových bariér.
Vo svojom projekte by som rád modernou rečou fotografického média podal umeleckú výpoveď o tejto situácii. Už veľa rokov sa zaoberám problematikou vizuálneho jazyka, ktorý bez slov dokáže sprostredkovať informácie a umelecké posolstvá. Dlhodobo som skúmal možnosti fotografického diptychu /spojenie dvoch fotografií do nového významu/ a dospel som k poznaniu, že toto spojenie vytvára novú kvalitu. Prvé výskumy som učinil v 80- tych rokoch v súvislosti so zachytením časových zmien na dvojici fotografii. V tom čase moju tvorbu nazval konceptuálnym dokumentom Dr. Antonín Dufek z Moravskej galérie v Brne. Neskôr som začal spájať fotografie na základe obsahovej, alebo formálnej podobnosti, alebo na základe metafory významov jednotlivých obrazov /viď príloha – kniha 3 eseje o fotografiách Ľ.Stacha/. Posledných 5 rokov pracujem na výskume fotografických diptychov, ktoré sú viac-menej dokumentárneho charakteru. Každá fotografia v diptychu nesie svoju správu, ale zároveň spojením dvoch fotografií vzniká nové metaforické posolstvo. Toto „tiché napätie“ cítiť kdesi nad obrazom, kde sa zmiešavajú energie oboch fotografií.
V spojení dvoch fotografií ma zaujímajú protiklady, ale aj podobnosti vo všetkých formách, ktoré sa dajú vizuálne vyjadriť. Pre názornosť uvediem aspoň pár príkladov, ktoré by som rád zachytil na fotografiách: bohatstvo a chudoba, konzum a spiritualita, meditácia a stres, viera a pragmatizmus, Európske tradície a iné vplyvy /napríklad americké/, spolužitie rôznych náboženstiev a fundamentalizmus medzi náboženstvami, spolužitie rôznych etník, výtvarné umenie a súčasný život atď.
Ľubo Stacho
Zememerač S.
(Ľubo Stacho – Slovensko, tajomná a spirituálna krajina, GMB 22.2.2007)
Na Slovensku počas uplynulých štyridsiatich rokov registrujeme niekoľko polôh konceptuálneho umenia, ktoré sa objavili vo viacerých vlnách a medzivlnách.
V Slovenskom variante moderny Tomáš Štrauss hovorí o ich predpokladoch v klasických polohách maľby a sochy, čo ma v prípade Ľuba Stacha navádza nájsť obdobný predobraz vo fotografii, a to logicky dokumentárnej.
K vystaveným diptychom z posledného obdobia by som preto ako predobraz priradil podrobné (systematické) mapovanie Obchodnej ulice v priestore a čase (od roku 1984), kde v drobných nuansách Stacho odhaľuje svoju dodnes trvajúcu koncentrovanosť, zmysel pre ironický, nechcený humor, konceptuálnu tvrdosť voči forme a postmoderné socio-historické vrstvenie.
Aktuálne diptychy sa od spomínaného líšia najmä formou. Ukazujú oblúk, ktorý Stacho od 80. rokov prekonal, a v ktorom sa cez rôzne experimenty (často tematicky úzko fixované) dostáva akoby späť k predkonceptuálnej dokumentárnej estetike, kde môže zdanlivo vládnuť jasný a vysvetliteľný symbol na podklade jasnej a rozpoznateľnej skutočnosti. Nie je to úplná pravda, hoci tento aspekt býva spravidla hlavným magnetom pre divácky romantickú „kolonizáciu“ výstav fotografií.
Z nášho hľadiska je Stacho zememerač. Predmet jeho záujmu už dnes nemá limity vlastnej rodiny či uzavretého geopriestoru ulice, ako malých trezorov spoločenského chvenia a zmien – je rozpínavý, pretože postupne pohltil vlastnú históriu v jej neustálom priebehu. Je zememeračom, ktorý sa v prenesenom zmysle „preplazí“ množstvom štruktúr tajomnej a spirituálnej krajiny, ktorej bezozbytkový zmysel, ako to ukazuje táto výstava, preň, podobne ako pre nás zostáva vzdialený o to viac, čím podrobnejšie (aj pokornejšie) sa k nemu približujeme. Stacho je dobrý práve v tom, že sa o ňom, podobne ako o Kafkovi môžeme prieť, či je vážny, alebo sarkastický, patetický, alebo vo všetkých svojich témach osobne angažovaný, či je kruto a bez obalu tragicky osobný, alebo len bez prikrášlenia vecný, existenciálny či posadnutý. Rovnako sa môžeme sporiť, či je u neho sexualita aktov dráždivá, alebo tvorivo posvätná, či je sociálny rozmer zaznamenaných skupín kritický, alebo autorovi ľahostajný, či je jeho prístup k ideológii a jej symbolike oduševnelý, alebo pohŕdavý, podobne ako či sú otázky, ktoré kladie moralizujúce, alebo „len“ detsky zvedavé.
Nie je potrebné dospieť k odpovedi, ale niečo z nej sa predsa len črtá v štruktúre kontextov, ktoré Stacho vytvára radením svojich diptychov.
Treba povedať, že dvojice sa dajú rôzne kombinovať, podobne ako máme veľkú možnosť výberu a voľby pri pre dnešok charakteristických extrémnych archívoch digitálnych fotografií. Napriek tomu, že v diptychoch neexistuje dopredu stanovený symbolický úzus, ich vzťah je natoľko energetický (efekt energie poznamenala Vrbanová v roku 1992), že otvára oveľa zložitejšie symbolické roviny. Charakterizuje ich už spomínaná socio-kultúrna vrstva, zahŕňajúca históriu v jej priamom priebehu, takže minulosť v nich prestáva byť len spomienkou, rovnako ako to, čo sa fixuje stlačením spúšte nie je v danom momente iba čistá súčasnosť. Mohli by sme Stachove cykly nazvať akýmsi procesuálnym konceptom, podobne ako Roman Opalka pridáva svoje čísla do matematického radu, ktorého exaktnosť je odpoveďou na celé symbolicko-estetické dejiny umenia. Stachova tvorba je v prenesenom zmysle určite procesuálna, len predmet, ktorý si zvolil je natoľko tajomný a spirituálny, že sa akejkoľvek exaktnosti vymyká. Kombinovaním vznikajú vzťahy vo vnútri diptychov i navonok medzi susednými, niektoré sú založené na formálnych podobnostiach, iné na metaforách detailov, pričom za vzťahy považujeme v tomto prípade aj ich interpretácie. Zo všetkých však vidno extrémnu zažitosť, ktorá neťaží napríklad z módneho kurzu niektorej minoritnej sociálnosti, ako to často vídame vo fotografiách z rómskych osád. Ak je pre niekoho zaujímavá skutočnosť bez prvkov idealizácie, bez potláčania jedného na úkor iného, ak berieme dejiny ako sústavu paralelných pluralitných histórií (Ad. Pospiszyl a Mančuška), ktoré akcentujú individuálnu pamäť rovnocenne k veľkým ideologickým spisom „nespochybniteľnej“ histórie, ak nás zaujímajú podoby pravdepodobných aj nepravdepodobných vzťahov, potom je Stacho ideálny sprievodca aj inou, než len tajomnou a spirituálnou krajinou. Milan Kundera o Franzovi Kafkovi napísal: „´Psát jinak´, to znamená nebát se překročit hranici nepravděpodobného. Ne proto, abychom unikli skutečnému světu (na způsob romantiků), ale abychom ho tak postihli lépe a hlouběji.“ (Milan Kundera – Kastrující stín svatého Garty, Brno 2006)
Richard Gregor
Bratislava, 20.2.2007
Na Slovensku počas uplynulých štyridsiatich rokov registrujeme niekoľko polôh konceptuálneho umenia, ktoré sa objavili vo viacerých vlnách a medzivlnách.
V Slovenskom variante moderny Tomáš Štrauss hovorí o ich predpokladoch v klasických polohách maľby a sochy, čo ma v prípade Ľuba Stacha navádza nájsť obdobný predobraz vo fotografii, a to logicky dokumentárnej.
K vystaveným diptychom z posledného obdobia by som preto ako predobraz priradil podrobné (systematické) mapovanie Obchodnej ulice v priestore a čase (od roku 1984), kde v drobných nuansách Stacho odhaľuje svoju dodnes trvajúcu koncentrovanosť, zmysel pre ironický, nechcený humor, konceptuálnu tvrdosť voči forme a postmoderné socio-historické vrstvenie.
Aktuálne diptychy sa od spomínaného líšia najmä formou. Ukazujú oblúk, ktorý Stacho od 80. rokov prekonal, a v ktorom sa cez rôzne experimenty (často tematicky úzko fixované) dostáva akoby späť k predkonceptuálnej dokumentárnej estetike, kde môže zdanlivo vládnuť jasný a vysvetliteľný symbol na podklade jasnej a rozpoznateľnej skutočnosti. Nie je to úplná pravda, hoci tento aspekt býva spravidla hlavným magnetom pre divácky romantickú „kolonizáciu“ výstav fotografií.
Z nášho hľadiska je Stacho zememerač. Predmet jeho záujmu už dnes nemá limity vlastnej rodiny či uzavretého geopriestoru ulice, ako malých trezorov spoločenského chvenia a zmien – je rozpínavý, pretože postupne pohltil vlastnú históriu v jej neustálom priebehu. Je zememeračom, ktorý sa v prenesenom zmysle „preplazí“ množstvom štruktúr tajomnej a spirituálnej krajiny, ktorej bezozbytkový zmysel, ako to ukazuje táto výstava, preň, podobne ako pre nás zostáva vzdialený o to viac, čím podrobnejšie (aj pokornejšie) sa k nemu približujeme. Stacho je dobrý práve v tom, že sa o ňom, podobne ako o Kafkovi môžeme prieť, či je vážny, alebo sarkastický, patetický, alebo vo všetkých svojich témach osobne angažovaný, či je kruto a bez obalu tragicky osobný, alebo len bez prikrášlenia vecný, existenciálny či posadnutý. Rovnako sa môžeme sporiť, či je u neho sexualita aktov dráždivá, alebo tvorivo posvätná, či je sociálny rozmer zaznamenaných skupín kritický, alebo autorovi ľahostajný, či je jeho prístup k ideológii a jej symbolike oduševnelý, alebo pohŕdavý, podobne ako či sú otázky, ktoré kladie moralizujúce, alebo „len“ detsky zvedavé.
Nie je potrebné dospieť k odpovedi, ale niečo z nej sa predsa len črtá v štruktúre kontextov, ktoré Stacho vytvára radením svojich diptychov.
Treba povedať, že dvojice sa dajú rôzne kombinovať, podobne ako máme veľkú možnosť výberu a voľby pri pre dnešok charakteristických extrémnych archívoch digitálnych fotografií. Napriek tomu, že v diptychoch neexistuje dopredu stanovený symbolický úzus, ich vzťah je natoľko energetický (efekt energie poznamenala Vrbanová v roku 1992), že otvára oveľa zložitejšie symbolické roviny. Charakterizuje ich už spomínaná socio-kultúrna vrstva, zahŕňajúca históriu v jej priamom priebehu, takže minulosť v nich prestáva byť len spomienkou, rovnako ako to, čo sa fixuje stlačením spúšte nie je v danom momente iba čistá súčasnosť. Mohli by sme Stachove cykly nazvať akýmsi procesuálnym konceptom, podobne ako Roman Opalka pridáva svoje čísla do matematického radu, ktorého exaktnosť je odpoveďou na celé symbolicko-estetické dejiny umenia. Stachova tvorba je v prenesenom zmysle určite procesuálna, len predmet, ktorý si zvolil je natoľko tajomný a spirituálny, že sa akejkoľvek exaktnosti vymyká. Kombinovaním vznikajú vzťahy vo vnútri diptychov i navonok medzi susednými, niektoré sú založené na formálnych podobnostiach, iné na metaforách detailov, pričom za vzťahy považujeme v tomto prípade aj ich interpretácie. Zo všetkých však vidno extrémnu zažitosť, ktorá neťaží napríklad z módneho kurzu niektorej minoritnej sociálnosti, ako to často vídame vo fotografiách z rómskych osád. Ak je pre niekoho zaujímavá skutočnosť bez prvkov idealizácie, bez potláčania jedného na úkor iného, ak berieme dejiny ako sústavu paralelných pluralitných histórií (Ad. Pospiszyl a Mančuška), ktoré akcentujú individuálnu pamäť rovnocenne k veľkým ideologickým spisom „nespochybniteľnej“ histórie, ak nás zaujímajú podoby pravdepodobných aj nepravdepodobných vzťahov, potom je Stacho ideálny sprievodca aj inou, než len tajomnou a spirituálnou krajinou. Milan Kundera o Franzovi Kafkovi napísal: „´Psát jinak´, to znamená nebát se překročit hranici nepravděpodobného. Ne proto, abychom unikli skutečnému světu (na způsob romantiků), ale abychom ho tak postihli lépe a hlouběji.“ (Milan Kundera – Kastrující stín svatého Garty, Brno 2006)
Richard Gregor
Bratislava, 20.2.2007
Tvorba Ľuba Stacha je ako vizuálna symfonická báseň o čase a kultúre. Jeho obrazy majú viaceré vrstvy významov a metafor, týkajúce sa tak časovej ako duchovnej skúsenosti. Niektoré jeho obrazy stoja osve, ako historické metafory, iné vo dvojiciach s bežnými predmetmi, ktoré nadobúdajú nový, nezvyčajný význam. Mnohé zo Stachových obrazov vyvolávajú prchavý dojem; pôsobia, ako keby sa vznášali vo vzduchu. Iné zas stoja oboma nohami pevne na zemi a pripomínajú nám, že sme súčasťou merateľného času a merateľnej skúsenosti. Dielo Ľuba Stacha je tvorivé a hlboko vášnivé. Je to dôležité dielo.
Wendy Watriss, kurátorka a umelecká riaditeľka, FotoFest Houston, Texas 2004
Wendy Watriss, kurátorka a umelecká riaditeľka, FotoFest Houston, Texas 2004
Darí sa mu pozorovanie tých jemných zmien ľudskej matérie, ktoré vlastne označujú prítomnosť života – duše, veku, času. Vie byť presný a mnohovýznamový. To sú tie zvláštnosti talentu konceptuálneho fotografa, ktoré nedovoľujú aby sa jeho umenia stalo dogmou. Má cit tvorcu – či už fotografuje deti, les alebo nové supermarkety – je to zvláštny cit, ktorý nepripúšťa samotu, núti diváka pracovať tak, že sa stáva spolutvorcom s umelcom.
Irina Čmireva, Múzeum moderného umenia. Moskva, 2004
Irina Čmireva, Múzeum moderného umenia. Moskva, 2004
K Stachovým diptychom
Nielen interpretatívne revízie humanitných a prírodných vied, ale aj proces aktuálnej redefinície kultúry a umenia nachádzajú svoj kontext, svoje horizonty, prostriedky a vzorce v polemike kritickej moderny s postmodernou. V rozličnom stupni sa to nevyhnutne prejavuje v každom rozhodnutí umelca dneška. Dekonštrukcia teleologických a iných falošných nárokov „klasických“ modelov moderny na jednej strane, kritický výklad moderny ako nedokončeného projektu na strane druhej, poskytujú hlavné podnety. Najproduktívnejšie na ne reaguje model komunikácie, ktorý opúšťa aporetické zajatie subjektcentrického modelu poznania (i jeho kritiky) a zakladá sa na paradigme dorozumenia, vychádzajúcej z možnosti konkrétnej dialogikej reciprocity.
Ľubo Stacho hľadá základnú sémantickú a syntaktickú jednotku svojho nedogmatického modelu vizuálnej komunikácie v diptychu. Realizuje ho najčastejšie v „čistote“ techník „vlastných“ fotografií. Neváha však ani artikulovať v iných technikách, napríklad zmysluplne intervenovať „maliarskou“ alebo inou stopou. V komunikačnej hre dokonca zveruje „doriešenie“ binárneho posolstva vyzvanému „spoluautorovi“: vytvára mu priestor aposiopetickým „odmlčaním sa“, ponecháva mu slobodu „dopovedania“.
Organizácia diptychu sa zakladá na opozícií stavov, podôb, tém, objektov. Tieto vytvárajú vizuálne oxymorón, kde medzi pólmi vysokého napätia preskakuje iskra (emocionálneho i referenčného) významu, fundamentálne nestáleho, rezultujúceho z premien nefixovaného kontextu.
Stachov diptych sa rozvíja monotematicky (opozícia rozličných stavov jedinej osoby, veci) i polytematicky (opozícia rozličných osôb, vecí, opozícia ľudského a zvieracieho). Osobitným prípadom polytematického riešenia je ironická opozícia symbolov a znakov rozličných mytológií, kultov, fetišov a rituálov. Autor nachádza i aranžuje opozície, apropriuje i manipuluje, vždy ma však ide o dva krajné stavy alebo podoby, ktoré zameriavajú isté časové obdobie, v ktorom prebiehajú rekonštruovateľné vonkajšie i vnútorné procesy, deje. Medzi týmito hranicami vzniká priestor sémantického poľa, ktoré je vlastným obsahom komunikácie. Interpretačný podnet vychádza z dynamického premenlivého vzťahu dvoch integrálnych častí diela, ktoré oslovujú diváka čakajúc na jeho repliku a súčasne môžu byť odpoveďou na jeho prehovor. Opozície sa vzájomne upresňujú vymedzovaním, obmieňajú alebo rozlične dopĺňajú, inokedy sa overujú, aby sa potvrdzovali či ďalej problematizovali, prípadne sa korigujú, kritizujú, čiastkovo alebo celkovo negujú. Dielo sa tak stáva hádankou i jej riešením, riešením v ďalšej hádanke. Vágnosť a ambiguita neuľahčujú „čítanie“ posolstva, rozlišujú však možnosti časti i celku, ktorý neposkytne každému všetko, ale rozličným rozličné.
Stachov diptych sa kontaktuje s mýtom pozitívne („rajská“ neerotickosť jeho nudit, oponujúcich konvenčnej „maske“ oblečenia, azda aj symbolika jablka – konzumovaného, hnijúceho, manipulovaného v opozícií k intaktnosti „darovaného“ plodu), ale aj negatívne (opozície symbolov). Ironický nadhľad si zachováva aj v racionálnych nárokoch. Tento odstup od simplifikujúcich „vier“ neznamená rezignáciu na perspektívu. Autor však vie, že pravda, ktorá „portrétuje“ človeka takým, akým je, môže nielen stimulovať, aby bol čímsi viac, ale aj – ako opona – zakrývať to, čím by sa mohol stať.
Radislav Matuštík
Nielen interpretatívne revízie humanitných a prírodných vied, ale aj proces aktuálnej redefinície kultúry a umenia nachádzajú svoj kontext, svoje horizonty, prostriedky a vzorce v polemike kritickej moderny s postmodernou. V rozličnom stupni sa to nevyhnutne prejavuje v každom rozhodnutí umelca dneška. Dekonštrukcia teleologických a iných falošných nárokov „klasických“ modelov moderny na jednej strane, kritický výklad moderny ako nedokončeného projektu na strane druhej, poskytujú hlavné podnety. Najproduktívnejšie na ne reaguje model komunikácie, ktorý opúšťa aporetické zajatie subjektcentrického modelu poznania (i jeho kritiky) a zakladá sa na paradigme dorozumenia, vychádzajúcej z možnosti konkrétnej dialogikej reciprocity.
Ľubo Stacho hľadá základnú sémantickú a syntaktickú jednotku svojho nedogmatického modelu vizuálnej komunikácie v diptychu. Realizuje ho najčastejšie v „čistote“ techník „vlastných“ fotografií. Neváha však ani artikulovať v iných technikách, napríklad zmysluplne intervenovať „maliarskou“ alebo inou stopou. V komunikačnej hre dokonca zveruje „doriešenie“ binárneho posolstva vyzvanému „spoluautorovi“: vytvára mu priestor aposiopetickým „odmlčaním sa“, ponecháva mu slobodu „dopovedania“.
Organizácia diptychu sa zakladá na opozícií stavov, podôb, tém, objektov. Tieto vytvárajú vizuálne oxymorón, kde medzi pólmi vysokého napätia preskakuje iskra (emocionálneho i referenčného) významu, fundamentálne nestáleho, rezultujúceho z premien nefixovaného kontextu.
Stachov diptych sa rozvíja monotematicky (opozícia rozličných stavov jedinej osoby, veci) i polytematicky (opozícia rozličných osôb, vecí, opozícia ľudského a zvieracieho). Osobitným prípadom polytematického riešenia je ironická opozícia symbolov a znakov rozličných mytológií, kultov, fetišov a rituálov. Autor nachádza i aranžuje opozície, apropriuje i manipuluje, vždy ma však ide o dva krajné stavy alebo podoby, ktoré zameriavajú isté časové obdobie, v ktorom prebiehajú rekonštruovateľné vonkajšie i vnútorné procesy, deje. Medzi týmito hranicami vzniká priestor sémantického poľa, ktoré je vlastným obsahom komunikácie. Interpretačný podnet vychádza z dynamického premenlivého vzťahu dvoch integrálnych častí diela, ktoré oslovujú diváka čakajúc na jeho repliku a súčasne môžu byť odpoveďou na jeho prehovor. Opozície sa vzájomne upresňujú vymedzovaním, obmieňajú alebo rozlične dopĺňajú, inokedy sa overujú, aby sa potvrdzovali či ďalej problematizovali, prípadne sa korigujú, kritizujú, čiastkovo alebo celkovo negujú. Dielo sa tak stáva hádankou i jej riešením, riešením v ďalšej hádanke. Vágnosť a ambiguita neuľahčujú „čítanie“ posolstva, rozlišujú však možnosti časti i celku, ktorý neposkytne každému všetko, ale rozličným rozličné.
Stachov diptych sa kontaktuje s mýtom pozitívne („rajská“ neerotickosť jeho nudit, oponujúcich konvenčnej „maske“ oblečenia, azda aj symbolika jablka – konzumovaného, hnijúceho, manipulovaného v opozícií k intaktnosti „darovaného“ plodu), ale aj negatívne (opozície symbolov). Ironický nadhľad si zachováva aj v racionálnych nárokoch. Tento odstup od simplifikujúcich „vier“ neznamená rezignáciu na perspektívu. Autor však vie, že pravda, ktorá „portrétuje“ človeka takým, akým je, môže nielen stimulovať, aby bol čímsi viac, ale aj – ako opona – zakrývať to, čím by sa mohol stať.
Radislav Matuštík
(Matuštík, R.: K Stachovým diptychom. Úvodný text katalógu k výstave Ľ. Stacha, Bratislava 1990)