Laurence Jenkell v Bratislave

Výstava Laurence Jenkell sa uskutoční v našej galérii, a preto by som si dovolil, skôr ako vzdialený pozorovateľ, napísať zopár osobných poznámok k jej dielam, ktoré ma okamžite zaujali a ktoré, verím, sa v Bratislave stretnú so zaslúženým ohlasom. Čím sú iné a svojské? Plastiky Laurence Jenkell udivujú svojou ľahkosťou a čírosťou, akoby sa chceli odpútať od pozemského sveta, akoby ignorovali zákony gravitácie a snažili sa zbaviť hmoty tak, ako sa pri hlbokých meditáciách oslobodzuje duša od hmotného tela. Túto – parafrázujúc Milana Kunderu – „neznesiteľnú ľahkosť bytia“ symbolizujú aj krehké motýle, symboly prerodu niečoho odpudivého na neobyčajnú krásu. Jej diela inšpirované DNA sú zobrazením štruktúr, do ktorých sú zakódované všetky informácie. Laurence Jenkell sa tu pri motýľoch a DNA pohráva s otázkami prerodu, času, odovzdávania informácií, zrodu a zániku, ale aj pamäti. Napriek náročnosti technologických postupov sú výsledkom subtílne tvary, čarovná hra s priestorom, líniou, hmotou, na ktorej sa neobáva použiť ani pastelovejšie farby. Jej azda najznámejší projekt monumentálnych cukríkov (vystavených v Paríži na Champs-Élysées, neskôr od radnice cez park Monceau až po námestie Étoile) má však iný charakter. Zvlášť na mňa zapôsobili v konfrontácii s dielami aj u nás vystavovaného anglického sochára Tonyho Cragga. Svojským spôsobom rozvíjajú princíp hry Nového realizmu povýšením niečoho bežného a banálneho na piedestál umenia. Okrem iného majú aj zvláštny a vzácny dar – okamžite sa vryjú hlboko do pamäti a ostávajú uchované kdesi v podvedomí. Pôsobia monumentálne, ale vyvolávajú v nás aj asociácie na bezstarostný čas detstva a zároveň nás lákajú svojím vnútrom. Ale to, čo je v skutočnosti ich obsahom, už umelkyňa ponecháva na našu fantáziu. Skutočne tam môže byť aj niečo sladké?
PhDr. Ivan Jančár
Partner výstavy
NEW_IF_Logo-CMJN.jpg