Kresby

„Ahoj Neška, ako sa máš?“ „No, žijem.“
Taký bol zvyčajne začiatok našich telefonátov, po ktorých som často a rád chodieval do jej podmanivého ateliéru na Drotárskej ulici v Bratislave, zaplneného dielami jej vtedy už zosnulého manžela, výborného sochára Pavla Tótha, a, samozrejme, aj jej vlastnými. Neška bola sugestívna žena, často mi rozprávala o svojom živote, o vlastnej tvorbe už hovorila pomenej. Pripravovali sme spolu výstavy v Galérii NOVA (spolu s Jankou Boledovičovou, spolumajiteľkou tejto pôvabnej komornej galérie v centre Bratislavy), neskôr aj v Galérii mesta Bratislavy a v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne. Pripravoval som jej katalógy a veľmi rád som čítal jej texty. Bola nám veľmi blízka, ako aj ďalším našim priateľom, predovšetkým známym zberateľom a podporovateľom umenia Edite a Honzovi Kukalovcom. Bola trocha aj čarodejnicou, to najdôležitejšie, čo mi vyveštila, sa mi vrchovato a k mojej plnej spokojnosti splnilo. Spolu s Fedorom Kriškom sme pripravovali jej monografiu, ale veľmi jej záležalo na tom, aby ako prvá vyšla monografia Pavla Tótha. Tej manželovej sa dočkala, jej vlastná, žiaľ, vyšla v trenčianskom vydavateľstve Q-EX až po jej smrti.
Z minulosti k nej stále doliehal zvláštny smútok, ktorý mal korene v jej detstve a zvláštnymi šedivými odtieňmi sa zafarboval aj počas jej často zložitých životných období_. „V tejto opustenej izbe, ktorá nádherne voňala jablkami poukladanými na skriniach, som pochopila, že nikto ma nemá rád, a bolo to definitívne, až dodnes. Keď mama zabuchla za sebou dvere izby, z kľaku som sa okamžite dostala do sedu a dlhé hodiny som bola schopná snívať o svete, ktorý vôbec neexistoval. Bol to tajný svet, len môj, a ja som ho začala milovať a tešila som sa na tú nádhernú samotu. Večer prišiel otec a svoju drahú Šešuličku, ako ma nazýval, zdral aj on. Potom za trest, bez večere, sme sa všetky deti, aj strýkove, stretli v kuchyni, pokľakali okolo babky, otcovej matky, ktorá sedela rozložitá na stoličke, ruky mala poprepletané ružencom, a modlili sme sa pred spaním. Ruky sme mali zopnuté na prsiach, hlavu sklonenú k hrudi. Babka odriekavala modlitbu: Ďakujeme ti, Bože, za dary tohto dňa. A my sme mali povedať: Ďakujeme ti, Bože. Za čo som vlastne mala ďakovať, za aké dary, bola som celá modrá a hladná – bolelo ma všetko, aj duša. A ja som odmietla ďakovať.“_

JANČÁR, Ivan – KRIŠKA, Fedor: Agnesa Sigetová. Trenčín: Q-EX, 2007, s. 15.