Silentium

21. 1. – 15. 3. 2020

Keď hovoríme o živote, vravíme - často nevedomky - zároveň i o smrti. Jej prítomnosť je zákonite vpletená do jeho konečnosti. Je banálnou, priam každodennou udalosťou v kontexte verejného dialógu a svetových správ a zároveň nanajvýš osobnou hranicou, ktorú každý prekračuje sám a niet nikoho, kto by sprostredkoval autentickú skúsenosť s týmto prechodom. Je teda súčasťou života a paradoxne i jeho absenciou. V našej kultúre sme však zdá sa myšlienku na ňu zapudili, akoby vo svete neobmedzených zážitkov a možností ani možnosťou nebola. V súlade s antickým filozofom Epikurom by sme tak mohli povedať, že: „Smrť nás nezaujíma, pretože zatiaľ čo sme, smrť tu ešte nie je, avšak keď tu je, my už viac nie sme.“
Samostatná výstava študenta 5. ročníka 4.ateliéru prof. Ivana Csudaia na VŠVU, Richarda Marca Kašického vstupuje do priestoru Mirbachovho paláca práve s existenciálnou témou smrti. Konečnosť v jeho maľbách sa dotýka ontologického (súvisiaceho so zákonitosťami bytia) významu a prostredníctvom zaujatia týmto „radikálnym rezom“ hovorí viac o ťažiskových obrysoch života pred ním. Vzťah života a smrti v jeho prácach úzko súvisí s filozofiou, najmä myšlienkami Martina Heideggera, ktorý existenciu viac ako so stavom spájal s časom a trvaním. Smrť ako tušené a nevyhnutné ukončenie tohto trvania tak paradoxne môže byť zdrojom precítenia hĺbky života.
Silentium, latinský výraz pre ticho, odkazuje na posvätnú hodinu modlitieb. Pre moderného človeka má predstavovať stav utíšenia a vymanenia sa z rýchleho, neustále do budúcnosti zahľadeného sveta. V tomto stave je potom podľa slov českej filozofky Anny Hogenovej možné tzv. „uvlastnění,“ teda prepojenie sa so sebou samým a so svojou podstatou, postátie v pokoji bez permanentnej snahy o výkon, ktorý sa v našej spoločnosti stal takmer modlou. Toto je rozpoloženie, ktoré sa divákovi výstava snaží umožniť prežiť.
Vo svojom maliarskom programe Kašický narába s realistickými motívmi, pričom pri ich spracovaní sa pohybuje od expresívne gestického po fotorealisticky precízny rukopis. Oproti aktuálne pálčivým, ale pominuteľným témam sa koncentruje na takpovediac večné otázky, pričom jeho prácu možno obsahovo i formálne prepojiť s historickou, najmä barokovou maľbou. Dramatická svetelnosť aj používaná technika farebných lakov a lazúr, ktorú niekedy kombinuje s grafitovou kresbou, je ňou do istej miery inšpirovaná. Budovanie významu obrazu pritom u neho stojí na práci so symbolmi. Nielen v rovine predmetovej, ale i v rovine farebnosti, kedy modrá predstavuje cit, červená zas má evokovať agresiu a bolesť.
Jedným z jeho kľúčových námetov je lebka - barokový symbol ľudskej pominuteľnosti. Pracuje s ňou už od bakalárskej práce a to nielen ako s univerzálnym znamením konečnosti. Prostredníctvom farebnosti, objemov a ťahov štetca z nich vytvára personifikované okruhy scén ľudskej drámy plnej protikladov. Triptych zložený z obrazov lebiek, hľadiacich vpred, dopredu a dozadu odkazuje na múdrosť, červená lebka príznačne nazvaná Red Vanitas a vyhotovená expresívnymi, takmer abstraktnými ťahmi zas zosobňuje dravosť a agresivitu, túžbu po moci. Detská lebka naproti tomu je stelesnením krehkosti a nevinnosti.
Zvláštne zaujatie prejavil v sérii The Others predisproporčné lebky zasiahnuté deformujúcimi chorobami, ako Leontiasis ossea (tzv. Choroba levej tváre). Toto postihnutie vníma ako univerzálny znak inakosti, ktorá je spoločnosťou vylučovaná. Smrť je v tomto prípade zmazávateľom všetkých nánosov spoločenských kategórií a rozdielov. Je preto i nositeľom istej formy zjednotenia – každá z nich je len lebkou, pozostatkom po živote. Umiestnené v prítmí podkrovia vyzývajú zároveň diváka k preskúmavaniu vlastného pomyselného podkrovia mysle.
V zmysle historického zrkadlenia pominuteľnosti vstupuje Kašický aj do dialógu so stálou expozíciou barokových zbierok. Zasahuje do nej vlastnými, autentickými prácami, narúšajúc jej doterajšie ustálené vzťahy a večnosť v rámci kanonizovaného príbehu dejín umenia. Aj inštalácia obrazov, opretých o stenu, akoby pripravených na odvoz kontrastne tematizuje práve konečnosť a dočasnosť tohto zásahu. Hoci námetom jeho diel sú sochárske výjavy zo stredoeurópskych galérií, nejedná sa o reprodukcie diel GMB. Sú samostatným dialógom diela v diele, ktoré umiestnením do stálej expozície tejto galérie dostávajú ďalšie možnosti uhlov komunikácie.
Ecce homo ako tvár sochy Krista možno čítať ako otázku postavenia cirkvi v súčasnom sekulárnom svete a zároveň reflexiu jej schopnosti nájsť v ňom funkčné formy pôsobenia. Podobne Mater Dolorosa, Kristov pendant v bolesti. Je maľbou sochy, ktorá tu nachádza zrkadlo v podobe plastík gotických madon. Ich pominuteľnosť ako umeleckých vyjadrení dobových náboženských predstáv bola v galerijnom prostredí zastavená konzervovaním, stopy času však na nich ostali v podobe jaziev a „amputácií“ a sú prídavkom k ich pôvodnému údelu bolesti. Kašický svojim obrazom tiež uštedril „rany“ v podobe fľakov od lazúr či riedidla, čím utrpenie konečnosti zapísal takpovediac priamo do štruktúry svojich obrazov.

Fotogaléria