Juraj Puchovský
Po ukončení bratislavskej SŠUP, v rokoch 1997 – 2003 študoval na VŠVU v Bratislave na Katedre voľnej grafiky a knižnej ilustrácie (prof. D. Kállay). Patrí k tichšej, menej zdôrazňovanej tendencii mladej slovenskej maľby, ktorá sa vracia k expresionizmu, ktorý vyhovuje introspektívnemu rukopisnému prejavu. Tvorbu charakterizuje ustredný motív fragmentarizovanej figúry v náznakovitom prostredí schopnom vyjadrovať nálady, metaforicky stvárňovať pocity stratenosti a strachu súčasného človeka, ako aj jeho temné stránky. V tomto spôsobe umeleckého rozmýšľania sú pre autora dôležité zvieracie motívy. Jeho beštiáriá sú niekde na pomedzí voľnej tvorby a ilustrácie, baví ho vytvárať autorské knihy – má blízko k literatúre ktorá ho ovplyvňuje.
Lucia Gregorová
Kreslenie je pre neho zaznamenanie každodenných myšlienok a zážitkov z videného, ktorým sa venuje až s denníkovou obsesiou. Nekonečné množstvo pokreslených skicárov, zošitov, jednotlivých kusov papiera sú dôkazom neustálej potreby rukou overiť zažitú skúsenosť, vlastnú pochybnosť i neistotu. Juraj Puchovský jednoducho pri rozmýšľaní kreslí. Preto má jeho kresba (i maľba) výraz vnútorného nekľudu, často je akoby len poznámkou, často je doplnená vlastnými úvahami, alebo prevzatými textami obľúbených autorov. K podstate terajších malieb a kresieb s charakteristickou bizarnou obrazotvornosťou sa dopracoval ešte počas štúdia. Neviem do akej miery tu zohrali úlohu školské zadania stanovené ateliérom orientovaného na knižnú ilustráciu, jedno je však isté, literárny akcent sa stal neodmysliteľnou motiváciou každého jeho vyjadrenia. Ale napočudovanie pomerne za krátku dobu sa mu námet zaťažený textom knihy stáva úzkym a obmedzujúcim. Bodkou a zatiaľ posledným obzretím sa za knižnou ilustráciou bola diplomová práca – obrazový komentár ku knihe Jána Ámosa Komenského Orbis Sensualium Pictus z roku 2003.
I keď dnes nemá ambíciu ilustrovať, ku knihe ako problému, alebo knihe ako forme umeleckej komunikácie sa z času na čas vracia. Niektoré jeho obrazy sú vyskladané ako dvojstránka knihy, počítajúca s gestom otvorenia a zavretia. Juraj Puchovský akoby stále váhal medzi priamym vizuálnym pôsobením diela ako závesného obrazu a diela, ku ktorému odkazu sa dostávame jeho postupným odkrývaním, listovaním. Dokonca, tento viac či menej prítomný background knižnej kultúry, aj keď sa to tak na prvý pohľad možno nezdá, ho stavia do zvláštnej opozície voči súčasnému technokratickému vplyvu, výrazne prítomného v súčasnej maľbe. Nemyslím, že táto jeho pozícia je bojovnou a premyslenou stratégiou proti súčasnému vývoju vo výtvarnom umení. Nie, vyberá si len iné námety z ponuky súčasného sveta. Nezaujíma ho pop kultúra, aktuality dňa prehliada z povýšeneckým nezáujmom, vyhýba sa spolupráce počítačových programov. Jednoducho jeho obraz sveta je vyskladaný z iných, viac utajených než videných obrázkov.
Ak by sme charakteristiku autorovej tvorby potrebovali vystihnúť v jednej vete tak znela by asi takto: Juraj Puchovský maľuje figurálno expresívnej obrazy, s námetmi bizarných postáv s existencionálnym obsahom. Neviem, či bizarnosť je to správne slovo, ale každá jedna postava je zobrazená ako nositeľka očividného konfliktu. Ikonografickou jednotkou týchto malieb je človek, často preberajúci podobu zvieraťa, alebo naopak je to zviera s odkazom na ľudské vlastnosti. Autor ich telá používa ako novodobé morality , ironické, sarkastické a predovšetkým kruté. Jeho umelecké moralizovanie, ale nie je samoúčelné. Desivý úškľabok ženy, prázdno namiesto hlavy, či rozmazané črty tváre v hrozivom chaose sú výrazom jeho vlastného strachu z povrchnosti, pretvárky, klamstiev, zneužitia, manipulácie, moci, samoty. Alebo naopak, z „ubavenia“ sa k smrti.
Možno, aby sám unikol pred svojimi dobiedzavými „besmi“ odišiel pred rokom do Mexika, krajiny kde sa s démonmi vraj dá žiť. Od jeho návratu ubehol ešte veľmi krátky čas, aby sa dalo zhodnotiť s čím sa vrátil domov. Zatiaľ prvým zverejneným suvenírom z ciest, je „psovský“ cyklus malieb, ktorý už nepokračuje vo vypätej rétorike predchádzajúcich obrazov. Pes potulujúci sa po predmestiach mexických miest je pre Juraja Puchovského zosobnením slobody, nezávislosti a hrdosti. Prestal bojovať, pretvárka sveta ho nateraz necháva chladným.
uraj Puchovský je len na začiatku svojho umeleckej cesty. Je zrelým autorom, ktorý už našiel svoj rukopis. To čo mu bude prinášať bolesť, ale aj úľavu, bude predovšetkým jeho osobný spor so svetom. A tu je úplne jedno kto bude víťazom, dôležitá je hodená rukavica.
I keď dnes nemá ambíciu ilustrovať, ku knihe ako problému, alebo knihe ako forme umeleckej komunikácie sa z času na čas vracia. Niektoré jeho obrazy sú vyskladané ako dvojstránka knihy, počítajúca s gestom otvorenia a zavretia. Juraj Puchovský akoby stále váhal medzi priamym vizuálnym pôsobením diela ako závesného obrazu a diela, ku ktorému odkazu sa dostávame jeho postupným odkrývaním, listovaním. Dokonca, tento viac či menej prítomný background knižnej kultúry, aj keď sa to tak na prvý pohľad možno nezdá, ho stavia do zvláštnej opozície voči súčasnému technokratickému vplyvu, výrazne prítomného v súčasnej maľbe. Nemyslím, že táto jeho pozícia je bojovnou a premyslenou stratégiou proti súčasnému vývoju vo výtvarnom umení. Nie, vyberá si len iné námety z ponuky súčasného sveta. Nezaujíma ho pop kultúra, aktuality dňa prehliada z povýšeneckým nezáujmom, vyhýba sa spolupráce počítačových programov. Jednoducho jeho obraz sveta je vyskladaný z iných, viac utajených než videných obrázkov.
Ak by sme charakteristiku autorovej tvorby potrebovali vystihnúť v jednej vete tak znela by asi takto: Juraj Puchovský maľuje figurálno expresívnej obrazy, s námetmi bizarných postáv s existencionálnym obsahom. Neviem, či bizarnosť je to správne slovo, ale každá jedna postava je zobrazená ako nositeľka očividného konfliktu. Ikonografickou jednotkou týchto malieb je človek, často preberajúci podobu zvieraťa, alebo naopak je to zviera s odkazom na ľudské vlastnosti. Autor ich telá používa ako novodobé morality , ironické, sarkastické a predovšetkým kruté. Jeho umelecké moralizovanie, ale nie je samoúčelné. Desivý úškľabok ženy, prázdno namiesto hlavy, či rozmazané črty tváre v hrozivom chaose sú výrazom jeho vlastného strachu z povrchnosti, pretvárky, klamstiev, zneužitia, manipulácie, moci, samoty. Alebo naopak, z „ubavenia“ sa k smrti.
Možno, aby sám unikol pred svojimi dobiedzavými „besmi“ odišiel pred rokom do Mexika, krajiny kde sa s démonmi vraj dá žiť. Od jeho návratu ubehol ešte veľmi krátky čas, aby sa dalo zhodnotiť s čím sa vrátil domov. Zatiaľ prvým zverejneným suvenírom z ciest, je „psovský“ cyklus malieb, ktorý už nepokračuje vo vypätej rétorike predchádzajúcich obrazov. Pes potulujúci sa po predmestiach mexických miest je pre Juraja Puchovského zosobnením slobody, nezávislosti a hrdosti. Prestal bojovať, pretvárka sveta ho nateraz necháva chladným.
uraj Puchovský je len na začiatku svojho umeleckej cesty. Je zrelým autorom, ktorý už našiel svoj rukopis. To čo mu bude prinášať bolesť, ale aj úľavu, bude predovšetkým jeho osobný spor so svetom. A tu je úplne jedno kto bude víťazom, dôležitá je hodená rukavica.
Beata Jablonská