Projekčné sféry a dobrodružné ríše

Narodil sa a vyrastal v meste obklopenom horami (Bolzano), ony boli hlavným záujmom Waltera Niedermayra od konca 80. rokov. Vďaka tomu mohol sledovať rozvoj turizmu v Alpách. Vybielené, naschvál zosvetlené, aby sa zdôraznil ich charakter artefaktu, sú jeho fotky zároveň delikátne aj nevšedné. Zobrazujú lyžiarov a turistov, malé farebné figúrky akoby zavesené pred oslňujúcu mohutnosť snehu a ľadovcov, medzi úbočiami hôr, cestami, drevenicami a rozľahlými parkoviskami. Každý kúsok alpskej krajiny je rezervovane fotený z diaľky, často dokonca zhora. Pripomína to tradičné japonské tlače, keď nie je možné jednoznačne určiť uhol pohľadu. Navyše, ľudia aj budovy majú prívetivé rozmery. Tieto presvetlené obrázky nechajú vystúpiť na povrch prázdnotu, ako aj nekomunikáciu, ktoré neustále narastajú. Ukazujú odlúčenosť prírodnej krajiny, opotrebovanej masovou turistikou, a ľudí. Niedermayrove fotografie naznačujú, že svojmu autorovi slúžia rovnako ako otázka skúmajúca vonkajšiu realitu, a zároveň miesto, kde sú prepletené spomienky s predstavivosťou. Jeho práce, tak ako súhvezdia, sú poskladané z dvoch alebo viacerých fotiek, jedna vedľa druhej tvoria diptychy, triptychy, polyptychy, a preto znemožňujú divákovi všímať si jednotlivé fotografie oddelene. Na každej tejto samostatne „nekompletnej“ fotografii je uhol pohľadu trochu posunutý tak, aby bola narušená perspektíva. Ani čas nasnímania jednotlivých fotografií sa nezhoduje. Toto dvojité rozčlenenie priestoru a času spochybňuje úlohu, ktorá je bežne fotografii pripisovaná, a to zaznamenať realitu a zafixovať ju do nehybného momentu. Niedermayrove rozporuplné a zmnožujúce diela sú prekážkou vo vnímaní krajiny prostredníctvom jedinej fotografie. V skutočnosti vyvolávajú pocit posunu, pohybu a neistoty, ktoré menia vzťah obrazu a reprezentácie.
V jeho prácach hrá to “medzi” dôležitú úlohu, nesúlad medzi časom a priestorom v polyptychoch. Koexistencia plná napätia medzi trochu rozdielnymi uhlami pohľadu. Týmto spôsobom fotografie, ktoré sú od seba oddelené, ale súvisia spolu, získajú niektoré protichodné aspekty, a tie majú znepokojiť diváka, a zároveň upútať jeho pozornosť, rozbiť istotu fotografického zobrazenia tak, že skutočnosť zobrazia v pohybe. Spájajú pocit takmer nadpozemskej krásy s pocitom straty. Rozbíjajú nehybnosť, zmnožujú ju a hrajú sa s ňou. V skutočnosti sú aj opisné, aj vystavané, ponorené do neurčitej aury neskutočna. Tá medzera pretvára jeho fotografie na len ťažko prekročiteľné prahy k ne-viditeľnému a k ne-evidentnému.