György Jovánovics. Vlastné svetlo
Základným prvkom diel Györgya Jovánovicsa je vonkajšie a vnútorné osvetlenie: jeho reliéfy ožívajú vplyvom bočného osvetlenia, sochy v škatuli (Dobozszobrok) a diela zo série Camera Obscura zasa disponujú vlastným vnútorným zdrojom svetla. V strednej miestnosti sa nachádzajú diela odkázané na vonkajší zdroj svetla, zväzok svetelných lúčov prenikajúci zvonka.
Jovánovics sa zaoberá tvorbou reliéfov od konca osemdesiatych rokov, čiže od svojho pobytu v západnom Berlíne, a jeho životné dielo je odvtedy charakterizované sériami konštrukcií priestorov, farieb a tvarov. Jemné tvarové štruktúry objavujúce sa na sadrových reliéfoch pôsobením svetla vychádzajú z tradícií maďarského konštruktivizmu, aj keď samotný autor sa medzi konštruktivistov nezaraďuje. Tento aspekt jeho umenia najvýstižnejšie charakterizuje názov jedného z autorových diel z roku 1981: „Fakultatívna geometria”.
Medzi dvoma vstupmi do pouličnej miestnosti sa nachádza dielo Trója, ktoré vzniklo v rámci programu prezentácie umenia pri príležitosti letných olympijských hier v Soule, ktoré sa konali pred 20 rokmi. Dielo vytvorené z bieleho cementu, ktoré bolo vybrané porotou pod vedením Pierrea Restanyho dosahuje v kórejskej lokalite umiestnenia výšku 10 metrov, v týchto priestoroch máte možnosť vidieť jeho pôvodnú sadrovú predlohu.
Jovánovics sa zaoberá tvorbou reliéfov od konca osemdesiatych rokov, čiže od svojho pobytu v západnom Berlíne, a jeho životné dielo je odvtedy charakterizované sériami konštrukcií priestorov, farieb a tvarov. Jemné tvarové štruktúry objavujúce sa na sadrových reliéfoch pôsobením svetla vychádzajú z tradícií maďarského konštruktivizmu, aj keď samotný autor sa medzi konštruktivistov nezaraďuje. Tento aspekt jeho umenia najvýstižnejšie charakterizuje názov jedného z autorových diel z roku 1981: „Fakultatívna geometria”.
Medzi dvoma vstupmi do pouličnej miestnosti sa nachádza dielo Trója, ktoré vzniklo v rámci programu prezentácie umenia pri príležitosti letných olympijských hier v Soule, ktoré sa konali pred 20 rokmi. Dielo vytvorené z bieleho cementu, ktoré bolo vybrané porotou pod vedením Pierrea Restanyho dosahuje v kórejskej lokalite umiestnenia výšku 10 metrov, v týchto priestoroch máte možnosť vidieť jeho pôvodnú sadrovú predlohu.
Priestor, kde sú umiestnené Sochy v škatuli a diela zo série Camera obscura, ktoré disponujú vnútorným svetlom.
Na konci prvej miestnosti sa nachádza verzia Prvej Camery Obscury, ktorá bola prezentovaná v roku 2004 v budapeštianskom Ludwigovom Múzeu. Predlohou k dielu bola zdanlivo bezvýznamná konceptuálna fotografia, ktorú Jovánovics – napriek tomu, že prakticky existovala iba počas fotografovania – vzápätí nazval plastickým dielom. Malý obrázok z roku 1970, ktorý umelec dodnes považuje za jedno zo svojich najvýznamnejších diel, je v súčasnosti umiestnený v okne domčeka na tlačiarenskom filme osvetlenom vnútorným svetlom kahanca. Situácia pripomína scénu, keď Kempelen uviedol prezentáciu svojho šachového automatu tým, že najskôr zamieril svetlo kahanca na otvorené veko škatule, aby tak dokázal, že sa vnútri neskrýva žiadna osoba. Zo systému vzťahov medzi kamerou nazerajúcou cez otvor Camera obscura a okom hľadiacim do kamery sa zrodila séria diel Camera Obscura a Sochy v škatuli.
Základný tvar veľkorozmerných Sôch v škatuli je inšpirovaný Kempelenovým šachovým automatom. Jovánovicsovi sa prostredníctvom šachového automatu vytvoreného a predstaveného kedysi v Prešporku – vďaka myšlienke tajomstva/človeka ukrytého v jeho vnútri – podarilo odhaliť metaforu umenia.
Vedľa škatúľ umiestnených v strede miestnosti – 1. Zrodenie trojuholníka, 2. Dvojitá škatuľa, 3. Niečo nového od Keplera – presnejšie, chrbtom k nim, sa nachádza štvrtá škatuľa nazvaná Camera Obscura Rembrandt, ktorá vznikla pri príležitosti výstavy z Rembrandtových diel usporiadanej v budapeštianskom Múzeu krásnych umení v roku 2006. Na dne škatule sa odzrkadľuje vizuálny efekt, pri ktorom pohľad z diaľky ukazuje niečo iné, než pohľad zblízka.
Na zadnej stene miestnosti sa nachádzajú drobné Bagately /Bagatellek/, ktoré sú oživené bodovým dopadom vonkajšieho svetla.
Jovánovicsovo súhrnné dielo zo sedemdesiatych rokov, séria fotografií pod názvom „Liza Wiathruck: Holos Graphos”, ktoré bolo prvýkrát prezentované v apríli 1977, je charakterizované dvoma zásadnými definíciami autora: dielo bolo podľa neho na jednej strane „slepým manifestom o videní“, na druhej strane išlo o„vizuálnu pedagógiu”. V miestnosti sa nachádzajú kľúčové diela reprezentujúce tri desaťročia Jovánovicsovho obrazového a priestorového zmýšľania posledných troch desaťročí, sústredené okolo príbehu Lizy Wiathruckovej.
Na ikonostaze Liza Wiathruck sa nachádzajú pôvodné zväčšeniny záberov z fotorománu z rokov 1976-77. Obrázky vyhotovil Jovánovics na základe rýchlych expozícií, behom krátkeho času, použijúc niekoľko zvitkov filmu, pričom texty pod obrázkom sú výsledkom polročného tvorivého úsilia. Hlavnou hrdinkou série fotografií je záhadná ženská postava, Liza Wiathrucková, ktorú na obrázkoch nahrádza jej vlastná sadrová maska. Na fotografiách teda môžeme sledovať masku skrývajúcu sa za oknom na poschodí s výhľadom na záhradu, ktorú prelínania a zrkadlá zbavili materiálnej podstaty, ktorá je obklopená interiérom miestnosti a predmetmi v nej. Medzi jednotlivými za sebou idúcimi obrázkami zbadá pozorovateľ iba nepatrné rozdiely. Z týchto rozdielov sa dajú zostaviť príbehy jednotlivých aktérov záhadnej ženy, "tých, čo odpočúvajú obraz" a sochára, ktoré môže pozorovateľ sledovať prostredníctvom poetických názvov obrazov a dvojdielneho sprievodného textu.
V tom istom období ako obrazový román a na základe rovnakej myšlienky sa zrodilo šesť obrazov„Zrkadlenie reality v realite“ /Valóság tükörképe a valóságon/, ktoré sú zhmotnením idey „organickej svetelnej montáže”.
Socha „Čierny kráľ bez tieňa (Kempelen u Frenhofera)“ /A sötét király árnyék nélkül (Kempelen Frenhofernél)/, a s ňou súvisiaci videofilm pod názvom Monomotapa boli vyhotovené pri príležitosti výstavy „Kempelen – človek v stroji“ /Kempelen – ember a gépben/, ktorá sa konala v roku 2007 v Paláci umení (Műcsarnok) v Budapešti a v ZKM Karlsruhe. Socha je pokračovaním príbehu Lizy Wiathruckovej, ktorý je zasadený do kontextu Balzacovho Neznámeho veľdiela.
„Monomotapa” je spoločným dielom Györgya Jovánovicsa a filmového režiséra Pétera Forgácsa. Jovánovics prezentuje seba samého ako víziu postavy Pygmalion – Kempelena, ako počas jednej noci v Prešporku zmietaná mukami sleduje svoj vlastný výtvor, šachovú figúrku Lizu Wiathruckovú, keď ho znenazdajky prekvapí manželka, ktorá je modelom pre Lizu a súčasne jej rivalkou. Vo filme ožíva slávna fotografia Marcela Duchampa: umelec za Veľkým sklom šachujúci s nahou ženou. Fotografia sa pred našimi očami dá do pohybu, Postava Marcela Duchampa ožíva v podobe významného maďarského historika umenia Ernőa Marosiho. Vo filme sa ustavične opakuje 20 slov, o ktorých píše Kempelen v predslove k dielu MECHANIZMUS ĽUDSKEJ REČI z 10. apríla 1791. Jedným z týchto slov je MONOMOTAPA.
Na konci prvej miestnosti sa nachádza verzia Prvej Camery Obscury, ktorá bola prezentovaná v roku 2004 v budapeštianskom Ludwigovom Múzeu. Predlohou k dielu bola zdanlivo bezvýznamná konceptuálna fotografia, ktorú Jovánovics – napriek tomu, že prakticky existovala iba počas fotografovania – vzápätí nazval plastickým dielom. Malý obrázok z roku 1970, ktorý umelec dodnes považuje za jedno zo svojich najvýznamnejších diel, je v súčasnosti umiestnený v okne domčeka na tlačiarenskom filme osvetlenom vnútorným svetlom kahanca. Situácia pripomína scénu, keď Kempelen uviedol prezentáciu svojho šachového automatu tým, že najskôr zamieril svetlo kahanca na otvorené veko škatule, aby tak dokázal, že sa vnútri neskrýva žiadna osoba. Zo systému vzťahov medzi kamerou nazerajúcou cez otvor Camera obscura a okom hľadiacim do kamery sa zrodila séria diel Camera Obscura a Sochy v škatuli.
Základný tvar veľkorozmerných Sôch v škatuli je inšpirovaný Kempelenovým šachovým automatom. Jovánovicsovi sa prostredníctvom šachového automatu vytvoreného a predstaveného kedysi v Prešporku – vďaka myšlienke tajomstva/človeka ukrytého v jeho vnútri – podarilo odhaliť metaforu umenia.
Vedľa škatúľ umiestnených v strede miestnosti – 1. Zrodenie trojuholníka, 2. Dvojitá škatuľa, 3. Niečo nového od Keplera – presnejšie, chrbtom k nim, sa nachádza štvrtá škatuľa nazvaná Camera Obscura Rembrandt, ktorá vznikla pri príležitosti výstavy z Rembrandtových diel usporiadanej v budapeštianskom Múzeu krásnych umení v roku 2006. Na dne škatule sa odzrkadľuje vizuálny efekt, pri ktorom pohľad z diaľky ukazuje niečo iné, než pohľad zblízka.
Na zadnej stene miestnosti sa nachádzajú drobné Bagately /Bagatellek/, ktoré sú oživené bodovým dopadom vonkajšieho svetla.
Jovánovicsovo súhrnné dielo zo sedemdesiatych rokov, séria fotografií pod názvom „Liza Wiathruck: Holos Graphos”, ktoré bolo prvýkrát prezentované v apríli 1977, je charakterizované dvoma zásadnými definíciami autora: dielo bolo podľa neho na jednej strane „slepým manifestom o videní“, na druhej strane išlo o„vizuálnu pedagógiu”. V miestnosti sa nachádzajú kľúčové diela reprezentujúce tri desaťročia Jovánovicsovho obrazového a priestorového zmýšľania posledných troch desaťročí, sústredené okolo príbehu Lizy Wiathruckovej.
Na ikonostaze Liza Wiathruck sa nachádzajú pôvodné zväčšeniny záberov z fotorománu z rokov 1976-77. Obrázky vyhotovil Jovánovics na základe rýchlych expozícií, behom krátkeho času, použijúc niekoľko zvitkov filmu, pričom texty pod obrázkom sú výsledkom polročného tvorivého úsilia. Hlavnou hrdinkou série fotografií je záhadná ženská postava, Liza Wiathrucková, ktorú na obrázkoch nahrádza jej vlastná sadrová maska. Na fotografiách teda môžeme sledovať masku skrývajúcu sa za oknom na poschodí s výhľadom na záhradu, ktorú prelínania a zrkadlá zbavili materiálnej podstaty, ktorá je obklopená interiérom miestnosti a predmetmi v nej. Medzi jednotlivými za sebou idúcimi obrázkami zbadá pozorovateľ iba nepatrné rozdiely. Z týchto rozdielov sa dajú zostaviť príbehy jednotlivých aktérov záhadnej ženy, "tých, čo odpočúvajú obraz" a sochára, ktoré môže pozorovateľ sledovať prostredníctvom poetických názvov obrazov a dvojdielneho sprievodného textu.
V tom istom období ako obrazový román a na základe rovnakej myšlienky sa zrodilo šesť obrazov„Zrkadlenie reality v realite“ /Valóság tükörképe a valóságon/, ktoré sú zhmotnením idey „organickej svetelnej montáže”.
Socha „Čierny kráľ bez tieňa (Kempelen u Frenhofera)“ /A sötét király árnyék nélkül (Kempelen Frenhofernél)/, a s ňou súvisiaci videofilm pod názvom Monomotapa boli vyhotovené pri príležitosti výstavy „Kempelen – človek v stroji“ /Kempelen – ember a gépben/, ktorá sa konala v roku 2007 v Paláci umení (Műcsarnok) v Budapešti a v ZKM Karlsruhe. Socha je pokračovaním príbehu Lizy Wiathruckovej, ktorý je zasadený do kontextu Balzacovho Neznámeho veľdiela.
„Monomotapa” je spoločným dielom Györgya Jovánovicsa a filmového režiséra Pétera Forgácsa. Jovánovics prezentuje seba samého ako víziu postavy Pygmalion – Kempelena, ako počas jednej noci v Prešporku zmietaná mukami sleduje svoj vlastný výtvor, šachovú figúrku Lizu Wiathruckovú, keď ho znenazdajky prekvapí manželka, ktorá je modelom pre Lizu a súčasne jej rivalkou. Vo filme ožíva slávna fotografia Marcela Duchampa: umelec za Veľkým sklom šachujúci s nahou ženou. Fotografia sa pred našimi očami dá do pohybu, Postava Marcela Duchampa ožíva v podobe významného maďarského historika umenia Ernőa Marosiho. Vo filme sa ustavične opakuje 20 slov, o ktorých píše Kempelen v predslove k dielu MECHANIZMUS ĽUDSKEJ REČI z 10. apríla 1791. Jedným z týchto slov je MONOMOTAPA.
Joszef Mélyi, kurátor výstavy